Pred pár dňami nebol zvolený parlamentom do Súdnej rady SR kandidát Allan Böhm, ktorého navrhol Ondrej Dostál (SaS), pričom získal od 133 hlasujúcich členov snemovne len 30 hlasov. Pôvodne ste sa o post v Súdnej rade uchádzali tiež, avšak nakoniec ste sa kandidatúry vzdali. Ak to vezmeme zo širšia, tak o čom podľa vás svedčí fakt, že parlament nedokáže zvoliť už skoro pol roka člena takejto dôležitej inštitúcie?
Prvýkrát v živote som zažila takúto politizáciu Súdnej rady, a dokonca aj jej kandidáta za člena. Naozaj si nepamätám, že by sa v minulosti až takto politizovalo v prípade akéhokoľvek členstva v Súdnej rade SR. To bol aj dôvod, prečo som vzala späť svoj súhlas s kandidatúrou. Nechcem, aby bola Súdna rada a moja osoba takýmto spôsobom politizovaná.
Nie som členom žiadnej politickej strany a ani som nikdy nebola. Nikdy som nemala verejné politické vyjadrenia a vždy som sa vyjadrovala len odborne k justícii, čo je moja parketa. Bolo v súlade so zákonom, aby som sa mohla uchádzať o tento post, pričom som nevidela ani dôvod, prečo by som sa mala vzdať svojho pôvodného povolania sudcu.
Hoci s krátkym odstupom času, ale neľutujete teraz, že ste sa svojej kandidatúry vzdali? Niekoľko mesiacov ste to odmietali napriek rôznym tlakom.
Nie, neľutujem to, práve naopak. Bola to pre mňa obrovská skúsenosť a veľa sa tým odkrylo a ukázalo.
Napríklad čo?
Z môjho pohľadu sa tým napríklad ukázalo, že niekedy sa situácia pri jednom kandidátovi dokáže vyvinúť tak, že sa začne rozprávať o páde vlády. To mi prišlo až neuveriteľné, pretože Súdna rada je kolektívny orgán, ktorý rozhoduje hlasovaním, a naozaj jeden hlas, ak by bol aj môj, by zásadným spôsobom nezvrátil rozhodovanie v Súdnej rade.
Ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská dokonca pre vás hrozila aj svojou demisiou a Béla Bugár hovoril o nedodržaní programového vyhlásenia vlády, čo by skutočne mohlo spôsobiť rozpad koalície. Vy ste si uvedomovali svoju zodpovednosť? Ako ste sa cítili?
Na jednej strane som si uvedomovala zodpovednosť, pretože tu máme vládnu koalíciu, kde je nutné rešpektovať názory všetkých troch koaličných partnerov, ale na druhej strane som veľmi silne vnímala politizovanie mojej osoby. Justícia má byť nezávislá od akejkoľvek moci, či už je to moc parlamentná alebo vládna. Keď už sa však moja osoba dávala do politickej roviny, tak to bol pre mňa signál, že niečo nie je v poriadku.
Bolo vám vyčítané, že ste kandidovali proti programovému vyhláseniu vlády, kde sa píše, že vláda bude presadzovať nesudcov. Prečo ste teda kandidovali?
Svoju kandidatúru nepovažujem a ani som nepovažovala za rozpor s programovým vyhlásením vlády, pretože mám prerušený výkon funkcie sudcu, a teda sudcovskú funkciu nevykonávam.
Myslím si však, že pri mojej kandidatúre bolo pozitívum, že som bývalá sudkyňa. V Súdnej rade som chcela otvoriť problémy, o ktorých sa možno ani na ministerstve spravodlivosti nehovorí. Ide o konkrétne problémy sudcov, ako by sa dala zlepšiť ich práca a práca administratívy.
Ak máte kvalitných sudcov, dobre materiálne vybavené súdy a kvalifikovanú administratívu, tak je to obrovský krok k znižovaniu prieťahov v konaní, k lepšiemu a rýchlejšiemu rozhodovaniu a k tomu, aby sa bežný človek rýchlejšie domohol spravodlivosti. Toto bol môj cieľ, ktorý som chcela presadiť v Súdnej rade.
Je podľa vás teda lepšie, ak v Súdnej rade sedí sudca ako nesudca?
Ja som jednoznačne za sudcovský pohľad. My si tu niekedy transparentnosť zamieňame s odbornosťou, ale tak to nie je. Rokovania Súdnej rady sú verejné, nahrávajú sa, môžu tam chodiť novinári a ja si neviem predstaviť ešte väčšiu otvorenosť a transparentnosť. Ak bude sedieť v Súdnej rade 18 sudcov, tak sa budú predsa vyjadrovať verejne a možno aj pred kamerami. Nehovorím, že laický prvok je v Súdnej rade zlý, je to určitý pohľad zvonku, ale že by to zásadným spôsobom pomohlo justícii, tak s tým nesúhlasím.
Ak sa ešte vrátime k tomu, že vám bolo vyčítané, že ste kandidovali proti programovému vyhláseniu vlády, tak sa málo spomína, že parlament predsa už vo februári tohto roka zvolil za člena Súdnej rady sudcu Romana Huszára z Krajského súdu v Bratislave. Nekonfrontovali ste pani Žitňanskú s týmto paradoxom a nešlo skôr naozaj o osobnú animozitu, ako sa to v kuloároch hovorilo?
Čo sa týka pána Roman Huszára, ktorý je sudcom Krajského súdu v Bratislave a ktorý prešiel v parlamente v rozpore s programovým vyhlásením vlády, tak môžem povedať, že som rada, že si parlament pri jeho voľbe tento rozpor nevšimol. Považujem za pozitívne, ak je v Súdnej rade o sudcu viac. Navyše pán Huszár je vynikajúcim dlhoročným sudcom, ktorý má obrovský prehľad o justícii.
V prípade pani ministerky a osobnej animozity, tak to nie je otázka na mňa, ale na niekoho iného.
Štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti Monika Jankovská. Zdroj: TASR
Špekulovalo sa aj o vašom odchode z pozície štátnej tajomníčky.
Úprimne môžem priznať, že som svoj odchod zvažovala, ale nakoniec som sa rozhodla, že sa funkcie štátnej tajomníčky nevzdám, že tu ostanem.
Aké sú teda medzi vami vzťahy?
S pani ministerkou sa stretávame na pravidelných pracovných poradách, kde riešime konkrétne veci. Zodpovednosť za ministerstvo a za to, ako bude vyzerať justícia, má pani ministerka z Mosta-Híd a nie ja ako štátna tajomníčka. Zo svojej pozície však budem, ako aj doteraz, poukazovať na veci, s ktorými nesúhlasím a ktoré sa podľa môjho názoru dajú robiť inak.
Aké ste mali ohlasy na vzdanie sa kandidatúry do Súdnej rady?
Bola som za predsedom ústavnoprávneho výboru Róbertom Madejom, ktorému som oznámila, že beriem späť svoj súhlas so svojou kandidatúrou, a on to rešpektoval. Jeho právny názor v súvislosti s mojou možnou kandidatúrou je ale rovnaký ako môj a aj podľa neho som spĺňala všetky kritériá na zvolenie do Súdnej rady. Za jeho dôveru mu veľmi ďakujem.
K reakciám politikov sa vyjadriť neviem, pretože som ich mala iba sprostredkované cez médiá. Veľa sudcov mi však písalo a telefonovalo, že im to je veľmi ľúto. Zároveň mi ale vyjadrovali podporu.
Zo strany opozície zneli hlasy, že ste iba figúrka, že Smer nikdy s vami skutočne nerátal na túto pozíciu a že vás za niečo v rámci obchodu s inými stranami vymenia. Čo si o tom myslíte?
Nebudem na to reagovať, pretože to je politika, ku ktorej sa ja naozaj nechcem vyjadrovať a chcem si zachovať svoj status odborníka. Opozícii názor neberiem. Máme parlamentnú demokraciu a veď sa v konečnom dôsledku pozrime, aké sú niekedy v parlamente absolútne nedôstojné diskusie a vyjadrenia.
Vy ste kandidovali do parlamentu za Smer a boli ste dokonca aj zvolená. Ste rada, že tam nie ste?
Ťažko povedať, či som rada. Na jednej strane vnímam, že je to obrovská skúsenosť. Zažila som zákony z pohľadu sudcu, keď som ich aplikovala v praxi. Teraz ich šiesty rok zažívam a tvorím ako štátna tajomníčka. Možno by mohlo byť zaujímavé zažiť aj tretí pohľad prijímania zákonov v parlamente. Uvidíme, možno aj to ešte bude.
Čo sa týka justície, tak na Slovensku je medzi ľuďmi stále veľmi malá dôvera v súdnictvo. Čím to podľa vás je?
Mám pocit, že v poslednom čase sa neriešia podstatné veci, ktoré trápia súdy. Nie som zástancom robenia pokusov na justícii, pretože to si skutočne justícia nezaslúži. Justícia si zaslúži dobrých sudcov, kvalitné technické vybavenie a kvalitný a dobre zaplatený odborný aparát. Ak toto na súdoch bude, tak vtedy sa budú aj veci rýchlejšie riešiť. Taktiež si justícia zaslúži dobré zákony, avšak nesmieme zabúdať na to, že až prax v priebehu roka – dvoch ukáže, či sa konanie zrýchli alebo spomalí.
Súdnictvu najviac škodí, že každý jeden minister spravodlivosti, ktorý si sadne na túto stoličku, má diametrálne odlišnú predstavu od svojho predchodcu a ide si robiť svoje pokusy. Toto je obrovská chyba. Je nutné urobiť zásadné rozhodnutie naprieč politickým spektrom a určiť si, akú chceme mať justíciu a spravodlivosť v budúcnosti, pričom to nebudeme meniť podľa toho, kto sedí v ministerskom kresle.
Aká je teda vaša vízia, čo by sa malo v súdnictve zmeniť?
V prvom rade treba urobiť vyhodnotenie všetkých krokov vo vzťahu k justícii za posledných desať rokov. Domnievam sa, že výsledok takejto analýzy nebude veľmi lichotivý. Najjednoduchším robením politického PR je poukazovať na zlých sudcov bez riešenia tejto situácie.
V septembri sme boli svedkami historicky prvého hromadného výberového konania na sudcov. Podľa ministerky spravodlivosti to má priniesť vyššiu mieru transparentnosti. Toto je jeden z krokov vo vzťahu k justícii. Prečo by bol výsledok podľa vás veľmi zlý?
Hromadné výberové konanie považujem za systémovú chybu. Nemáme už justičných čakateľov a do výberového konania sa môže prihlásiť ktokoľvek s právnickým vzdelaním, kto spĺňa zákonom stanovené podmienky, bez toho, že by niekedy bol vôbec na súde. Ak prejde dohromady 35 ľudí takýmto výberovým konaním, tak sa to dá hodnotiť dvoma spôsobmi – výberové konanie bolo fantastické a prešli tí najlepší alebo že hromadné výberové konanie nám ukázalo, že systém zlyháva a nemáme tu pripravených ľudí obliecť si talár, pojednávať a vynášať rozsudky. Sudcom sa môže teraz stať ktokoľvek, kto ovláda teóriu, otáznik tu visí, či vie aj pojednávať. Treba si uvedomiť, že aj budúceho chirurga päť rokov učia chirurgovia a na atestácii ho tiež skúšajú chirurgovia, a nie patológovia alebo internisti.
Ľudia však vnímajú justíciu z pohľadu, že sú tu prieťahy v konaní, sudcovia nerozhodujú spravodlivo, funguje tu rodinkárstvo atď. Ako môžeme teda prinavrátiť dôveru bežných ľudí v súdnictvo?
Objektívne musím povedať, že v rámci celej Európskej únie klesá dôveryhodnosť v justíciu. V civilnom a v obchodnom konaní je vždy strana, ktorá prehrá, a tá určite nie je nadšená rozhodnutím súdu. V trestnom konaní sú v podstate nahnevaní všetci, jedine oslobodený nie je nahnevaný, ale to je zasa nahnevaný prokurátor. Toto je však v každej krajine.
Problém nedôvery ľudí v súdnictvo vidím aj v tom, že medializovaním jedného zlého rozhodnutia sudcu padá vina na celý justičný stav. Sudcovia robia chyby, veď nie sme neomylní, a chápem aj novinára, ktorý nebude písať o tisíckach vynikajúcich rozsudkov, pretože to nikoho nezaujíma, ale presne to škodí justícii. Bolo by dobré, keby sa sudcovia začali viac vyjadrovať ku svojim rozhodnutiam. Keď som vykonávala pozíciu trestného sudcu, tak som si po každom svojom rozhodnutí nechala čas a priestor na vysvetlenie pre médiá, aby tomu porozumel aj laik.
Ako odbremeniť sudcov, aby sa zrýchlila práca? Je riešením prijatie ďalších sto sudcov?
Nemôžem povedať, že potrebujeme hneď teraz sto sudcov. Ako som povedala, treba urobiť analýzu desať rokov dozadu, ktorá by vyhodnocovala legislatívu, materiálne podmienky na súdoch, nápad vecí na súdoch, množstvo rozhodnutých vecí na jednotlivých súdoch, obsadenie súdov sudcami a kvalifikovanou administratívou atď., a podľa toho urobiť víziu justície. Výsledkom má byť to, že ak niekto podá žalobu na súd, tak bude mať napríklad v civilnom konaní do pol roka rozsudok, ktorý bude zrozumiteľný, kvalitný a spravodlivý.
Okrem toho, že ste štátnou tajomníčkou, angažujete sa už pár rokov v projekte s názvom Brániť sa oplatí, kde radíte ľuďom, ako bojovať pri nezákonných exekúciách. Akú máte spätnú väzbu?
Mám veľmi pozitívnu odozvu a skutočne sa z toho veľmi teším. Na tomto príklade môžete vidieť reakciu obyčajných ľudí, ktorí sa dostanú do problémov a ktorí sa nevedia brániť pred súdmi, pretože nemajú finančné prostriedky na advokátov. Títo ľudia sa dostávajú zacyklene do hrozných exekúcií. Kde môžeme, tak tam im poradíme, a tiež im aj môžeme poslať rozsudok na obdobný prípad, aby sa vedeli prípadne aj sami zastupovať.
Projekt Brániť sa oplatí zahŕňa v sebe okrem poradenskej činnosti aj ambíciu upozorňovať na praktiky, ktoré na Slovensku robia nebankové spoločnosti alebo tzv. šmejdi.
A na záver, čo možno očakávať od ministerstva spravodlivosti na budúci rok?
Pevne verím, že budeme pracovať na odstraňovaní prieťahov v konaní, pretože to sú veci, ktoré naozaj trápia účastníkov konania, pričom sa tu dá naozaj urobiť veľa krokov. Je to však beh na dlhú trať, pretože prieťahy v konaní neodstránite zvýšením počtu sudcov o tristo nových ľudí, keďže ich ani nemáte kde zobrať. Taktiež si myslím, že by bolo vhodné zamerať sa na dôslednú výchovu a prípravu kandidátov na sudcov. Tu sa však nevyhneme legislatívnym zmenám.
Ďalším krokom z dielne ministerstva spravodlivosti môže byť analýza agend, ktoré nemusia byť riešené na súde a môžu ich rozhodovať iné orgány. To všetko môže pomôcť urýchliť a skvalitniť súdne konanie.
