„Predchádzajúci režim dokázal udržať plnú zamestnanosť, solídny vzdelávací systém. Existovala dostupná zdravotná starostlivosť, rovnako tak solídna poľnohospodárska a priemyselná výroba a rozsiahla bytová výstavba. Nová moc odmietla pripustiť, že sa pred ´zamatom´ všeličo urobilo v prospech ľudí. Po ´zamate´ bolo všetko negované,“ píše v knihe Mojej priateľke biológ Jiří Jírovec.
Ako trefný komentátor politického diania vždy porovnával minulý, teda komunistický, so súčasným, teda demokratickým režimom v Česku. Ako emigrant v Kanade napodiv navyše vždy zavrhoval čierno-biele videnie novodobej histórie, s ktorým bývalých štyridsať rokov bolo peklo, a teraz už celých dvadsaťosem rokov žijeme v raji, ako sa česká realita väčšinou servíruje. A ako schopný pisateľ tieto myšlienky spísal.
Bez Tigridovej línie
Pri začiatku knihy bol čestný spor. Jírovec zareagoval na článok istého Milana Kohouta, Čecha žijúceho v Bostone, keď v komentári napísal o blbosti autora. Performerovi sa výpad nepáčil a na “šnúre osočovania z blbstva” uviazal ďalší uzol. Potom sa však dohovorili a rozkvitlo medzi nimi priateľstvo, ktoré trvá dodnes. Tá priateľka, ktorej je kniha Jiřího Jírovca podľa názvu určená, je Kohoutova žena, a to roztomilé dievčatko na strane štyri jeho dcéra.
Fakt, že koncept knihy pripomína Sprievodcu inteligentnej ženy po vlastnom osude z pera Pavla Tigrida, si Jírovec plne uvedomuje. Knihu si kedysi kúpil vo Škvoreckého torontskom vydavateľstve 68 Publishers. Ale s Tigridom, ktorého nedožitých sto rokov si práve pripomíname, sa porovnávať nemieni, keď píše:
„Nie som taký vzdelaný ako on a pohyboval som sa v inej spoločnosti. Mám ale proti nemu dvojitú výhodu: žil som v rokoch 1941 – 1986 v Československu a netrpím triednou nenávisťou ku komunistom ani k ich odporcom. Rovnako ako Pavel Tigrid som emigroval, ale na rozdiel od mnohých iných som nikdy nepracoval pre cudzie záujmy. Ako neutrál sa teda nemusím držať akejkoľvek módnej politickej línie.“
Pozamatová faloš
Jírovec, hoci emigrant z Kanady, sa v knihe vysmieva čierno-bielemu pozamatovému mysleniu, ktoré vyšperkoval okrem iných aj Václav Havel svojím slávnym výrokom o “krrrálíkárrrnách”. Jednoducho tomu, ako mnohí dávajú hlasno najavo, že počas 40-ročného režimu vznikali samé nepodarky, ale po roku 1989 sa tvoria hodnoty.
Václav Havel a Milan Kňažko v roku 1989 Zdroj: TASR
„Nová moc rozfofrovala po roku 1989 mnoho z toho, čo sa v rokoch 1948 až 1989 nazhromaždilo. K tomu je nutné dodať, že v tom čase bolo možné nasledovať už existujúce sociálne modely, napríklad v Škandinávii a Rakúsku. Namiesto toho sa zhaslo a po rozsvietení chýbalo toľko, že nová moc mohla sľubovať žiarivú budúcnosť už len sama sebe. Propagandisti vládnucich strán teda prišli s heslami Žili sme nad pomery alebo Všetko sme prežrali,“ píše.
Falošného je toho vraj veľa. „V pozamatovom Československu vznikol havlovský mýtus, nie nepodobný Kristovmu. ON z nás sňal hriechy prostredníctvom vlastného utrpenia v žalári. Heslá o láske, pravde a ľudských právach doplňované výrokmi o skromnosti velikána, ktorý to prezidentovanie vzal neochotne a len preto, že ho Československo tak veľmi potrebovalo, vytvorili okolo Havla gloriolu vylučujúcu akékoľvek spochybňovanie. Viera v čokoľvek je vždy podložená nevedomosťou. O Havlovi väčšina ľudí nevedela skoro nič a onen, pre kult požehnaný stav, trval dovtedy, kým sa inej kľuke začalo protiviť pravdoláskarstvo.“
Nezodpovedané zostávajú, ako píše Jírovec, otázky o reštitúcii majetku Havlovej rodiny, ktorý skonfiškovala československá vláda hneď po vojne, a nie až v roku 1948, aj jeho následná účasť na tuneli Lucerna, ktorý pripravil slovenskú Tatra banku o niekoľko desiatok miliónov korún. Nehovorí sa o financovaní Charty 77 ani o tom, ako mohli tantiémy za tých pár hier hraných v malých divadlách generovať také bohatstvo. Nehovorí sa o jeho podlízavosti novému mocnému vzoru a jeho silno výberovému konceptu ochrany ľudských práv.
Faloš: Klaus a médiá
Falošná je vraj aj legenda o geniálnom ekonómovi. „Údajná svetovosť jeho formátu je podložená servilnou odtlieskanou profesúrou, hoci nie je podložená učiteľskou činnosťou v úlohe asistenta či docenta. Jeho habilitačná práca je pre istotu ťažko dosiahnuteľná, a teda nekritizovateľná.
Dohnať a predbehnúť predošlého Václava je nepochybne meradlom úspechu na tomto poli. Na rozdiel od svojho predchodcu nemal Václav II. literárnu minulosť, a tak intenzívne zorával neúrodné polia svojho spisovateľského záhumienku pričleneného k prezidentskému statku. Záhumienok je tabu, a tak nie je známe, koľko mu cestopisné paškvily vynášajú a koľko jeho cesty za propagáciou vlastných knižiek stoja daňových poplatníkov.“
Václav Klaus Zdroj: SITA
Faloš je však podľa Jírovca aj v médiách. „Napadajú mi dve mená: schopný a nepochybne dobrým tímom vybavený Moravec a všetkému napospas ponechaná Jílková. Sofistikovaný Moravec je faloš mierneho pokroku v medziach zákona. Diskutovaný problém ho akoby zaujíma, ale len do tej miery, aby mohol použiť trochu zveličenú vetu ´o čom sa bude zajtra hovoriť´. To však znamená len to, že sa daným problémom už nebude zaoberať a všetko postupne zanikne ´medzi ľuďmi ´ bez toho, aby sa čokoľvek vyriešilo,“ píše. Jílková je vraj obeťou seba samej, lebo nedokáže udržať čo i len nepatrnú úroveň diskusie.
Proti prúdu
Úplne proti hlavnému prúdu myslenia ide Jírovec v prípade niektorých zločineckých káuz bývalého režimu. Prvá je poprava Milady Horákovej. „Proces spadá do obdobia začiatku studenej vojny, keď Československo čelilo snahám Západu o zničenie nepohodlného režimu. V globálnom meradle išlo o oslabovanie Sovietskeho zväzu. Nešlo o demokraciu a už vôbec nie o ľudské práva. V tom období sa bojovalo proti ´triednemu´ nepriateľovi veľmi intenzívne na oboch stranách.
V USA vyvádzal McCarthy a na podozrenie z ľavičiarstva doplatil jedenásťmesačnou internáciou na Ellis Islande Jiří Voskovec. V USA boli manželia Rosenbergovci popravení v júni 1953 za údajné vyzradenie tajomstva atómovej bomby. Mimochodom, pani Ethel Rosenbergová potrebovala nejaký ten elektrošok navyše. Rovnako ako Milada Horáková robila mučiteľom ťažkosti. Prípad Rosenbergovcov a Milady Horákovej spája jedna vec: boli exemplárne potrestaní za spoluprácu ´s druhou stranou´. Skutočná škoda spôsobená odovzdávaním informácií bola druhoradá,“ opisuje.
Oproti roku 1968 v Československu zase stavia vojenský zákrok USA proti Paname. Pri ňom 20. decembra 1989, teda desať dní pred tým, ako mal byť Panamský prieplav odovzdaný republike Panama, vykonali USA vojenskú inváziu. Zámienkou bolo, ako inak, ohrozenie demokracie prezidentom Manuelom Noriegom, inak dlhoročným spolupracovníkom CIA.
Okupácia vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 Zdroj: TASR
„V porovnaní s Panamou bola invázia piatich spriatelených štátov švejkovsko-operetnou záležitosťou. Ruskí vojaci mali rozkaz nestrieľať, a tak boli obete na životoch veľmi malé. S ruskými vojakmi sa diskutovalo na uliciach, otáčali sa informačné tabule na cestách. V dobrej pamäti je obsadzovanie televízneho vysielača Cukrák, keď sa vojaci plížili lesným porastom a nechali obsluhu odísť po ceste.
Americkí vojaci to v Paname vzali od podlahy a za cenu asi 4000 mŕtvych a niekoľkých ďalších tisíc utečencov bola rýchlo nastolená nová, proamerická vláda, ktorá usúdila, že je prieplav v dobrých rukách a netreba to meniť. Nový prezident odprisahal vernosť ľudu na americkej vojenskej základni,“ podotýka Jírovec.
Prečo sa to nerobilo lepšie?
Jírovec v knihe často porovnáva vlastný život za bývalého režimu a život v kanadskej demokracii. Sám predpokladá, že jeho porovnanie kdekoho pobúri, ale na zváženie dáva základnú otázku: „Prečo to nová ideami a ekonomickými pravidlami vyfutrovaná pozamatová vrchnosť nerobila, u všetkých a všade, lepšie ako komunisti?” Sám k tomu jasne dodáva, že odpoveď v knihe čitateľ nenájde, pretože ju aj jej autor doteraz márne hľadá.
Disent, ako sa zmieňuje, nepatrí medzi ľudské práva. V zavedených demokraciách je disident vraj premenovaný na anarchistu alebo priamo na teroristu, teda na osoby hodné konečného riešenia.
- Reklama -
