Prelom starého a nového roka býva dôvodom na zamyslenie nad tým, čo sa v tom uplynulom roku podarilo a nepodarilo, rovnako ako nad tým, čo možno očakávať od začínajúceho sa roka. Čo pri tejto príležitosti z hľadiska spoločenského napadá vám?
V komentároch som sa dočítal, že rok 2018 bude pre Európsku úniu viacuhlový – niektoré predpovede dúfajú v upokojenie pomerov a iné predpovedajú, že to bude jej koniec. Pretože poznám dejiny a tvrdím, že sa modely vládnutia neustále opakujú, priznám sa, že ja od nadchádzajúceho roka nič zlomové neočakávam. Žiadna politická hydra totiž neodíde naraz a ľahko. Ale rovnako tak sa nedokáže polepšiť, odhodiť svoje zlé vlastnosti a stať sa anjelom rozumu a šťastia.
Na akých historických príkladoch by ste tieto tvrdenia najlepšie ilustrovali?
Stredoveká Rímska ríša sa po niekoľkých storočiach úspechov dostala do hlbokej krízy. Jej panovníkom bol v tom čase Karol IV. a práve on dal svojou legislatívou autorite cisárov poslednú ranu z milosti.
Tí ďalší síce ďalej užívali honosný titul cisára a zasadali na čele ríšskych snemov, ktoré však už boli väčšinou úplne zbytočné. Nefunkčný moloch tak prežíval až do začiatku 19. storočia a nebyť Napoleona, existuje azda doteraz. Žiadna hydra totiž neumrie dobrovoľne.
Obdobným osudom si prešli všetky politické molochy minulosti. Postupné umieranie pozná čínske cisárstvo, ruské samoderžavie či Vysoká porta, teda turecká ríša. Je úplne iluzórne si myslieť, že Európska únia je na večné časy. Civilizácie sa rodia a umierajú, rovnako ako ľudia. Niektoré skôr, iné neskôr.
Neprevráti vás ani to, že jasne prevládajú hlasy o svetlých zajtrajškoch a žiarivej budúcnosti Európskej únie, zatiaľ čo slová o nefunkčnom politickom molochovi, alebo dokonca o jeho konci sú len ojedinelé?
Komentátori, ktorí karhajú či priamo kriminalizujú všetkých, ktorí si trúfnu ceknúť, že sa Európska únia nejako nepodarila, to, samozrejme, nechápu a odmietajú uznať. Európska únia na večné časy a nikdy inak! Hydra má totiž tú vlastnosť, že dokáže živiť veľa detičiek a tie ju, samozrejme, milujú a obhajujú. Avšak čím horšie sa jej darí, tým menej tých detičiek uživí. A tým agresívnejšia je ona sama i jej detičky.
Európske inštitúcie nemajú podľa Vondráška rovnaký meter na hlas konkrétnych členských krajín. Zdroj: Facebook, Eva Kaili
Pre túto chvíľu zanechajme alegóriu a prejdime k tomu, aká je realita. V akom vývojovom bode sa nachádzame?
Európska integrácia je myšlienka stará ako európska civilizácia sama. Rímska ríša, tá antická, integrovala dostupný svet pod svojou vlajkou. Kritikom oznamujem, že viem, že vlajky vtedy neboli, ale toto je zrozumiteľnejšie ako napísať, že integrovala svet pod svoje orly. Antická Rímska ríša bola veľmoc, ktorá zjednotila zákony a snažila sa o všeobecné pozdvihnutie hospodárstva, pritom však rešpektovala miestnych bohov a zvyklosti.
Správala sa teda racionálne a vydržala šesť storočí, teda ak jej veľmocenské postavenie počítame od porážky Kartága.
O integráciu sa európske krajiny snažili aj neskôr. Stredoveká Svätá rímska ríša, príznačne neskôr nazývaná „národa nemeckého“, prijala ako integrujúcu ideológiu kresťanstvo.
Práve kresťanstvo premenilo spoločnosť, vnieslo do nej nové idey, nový étos, oneskorovať sa však začalo vo chvíli, keď prestalo rešpektovať odlišnosti miestnych arcidiecéz a na IV. lateránskom koncile sa všetko podriadilo výhradne vôli neomylného pápeža. Prostí veriaci boli vyradení z hry a cirkev si začala uzurpovať právo rozhodovať o všetkom, aj o tom, čo stálo mimo výsostný svet viery. A to bol začiatok konca stredovekej integrácie.
Prišli ale ďalšie. Kde sa berie v Európe tá túžba po zjednocovaní?
Ďalšie pokusy mali v porovnaní s tým už len opičie životy, Habsburská monarchia, Osmanská ríša, Napoleonovo cisárstvo, proletárska internacionála, tretia nemecká ríša. Európske krajiny mali vždy tendenciu sa zjednocovať. Alebo, lepšie povedané, veľké európske krajiny mali vždy túžbu ovládnuť celú Európu, či už násilím, či „dobrovoľne“. A je jedno, akú tomu dávali nálepku. Integrácia v európskych dejinách vždy bola a je procesom, ktorý sa hrá na rovnosť, ale je to len šikovný marketing.
Český historik tvrdí, že v európskych reáliách je integrácia skôr otázkou šikovného marketingu. Zdroj: Facebook, Stand Up For Europe
Z čoho usudzujete, že ide aj v prípade Európskej únie len o trik? Vari Česko a ďalšie krajiny bývalého východného bloku sú niečo menej ako ostatní členovia?
Nejde o to, čo marketingovo hovoria v Bruseli, ale ako sa na nás reálne pozerajú. Pozrite sa na skutočnú dikciu polemík a komentárov, pozrite sa na to, ako povýšene koná Západ so strednou a východnou Európou. To, čo si dovolí Dánsko či Španielsko, by nikdy neprešlo Poľsku alebo Maďarsku.
Keď prezident Václav Klaus odmietal podpísať Lisabonskú zmluvu, kričal na neho Martin Schulz, akoby to bol zlý chlapec. Pritom išlo o prezidenta suverénneho štátu na jednej strane a na druhej o bruselského úradníka. Lenže prezident bol z Východu a Schulz je Nemec, tak aké ohľady?
Kde však vidíte tú nerovnosť medzi krajinami Európskej únie, ktorá je predsa politickým, hospodárskym, obranným a kultúrnym spoločenstvom zvrchovaných štátov?
Európska únia vytvorila pre svoje fungovanie pravidlá, ktoré smerujú k popieraniu štátnej suverenity jednotlivých krajín. A opäť, nepozerajte sa na tisíce stránok nezmyselných dohôd tváriacich sa demokraticky, ale na realitu!
Našou povinnosťou je implementovať mnohé nezmysly a podieľať sa na všetkom, čo Brusel robí, či už to je pre nás dobré alebo nie. A ak niekto niečo odmieta, v duchu pravidiel Bruselu je možné ho pranierovať a trestať. To je tá vysnívaná európska spolupráca a sloboda?
Áno, národy môžu žiť v mieri a navzájom si rozumieť a podporovať sa, ak je to z ich slobodnej vôle, vzájomného rešpektu, ekonomickej a bezpečnostnej výhodnosti. Ak im to však nariaďujú ľudia, akí momentálne Brusel reprezentujú, je to smutné a kontraproduktívne. Väčšinu národnostných konfliktov minulosti nevyvolali ľudia sami, ale ich hlúpi a mocichtiví vládcovia – pápeži, cisári, králi, premiéri, vodcovia a novo aj bruselskí úradníci. Ten, kto dnes Európu rozoštváva, to nie sú obyčajní ľudia, ale politici, ktorí vymýšľajú zbytočné nariadenia a vytvárajú ďalšie a ďalšie problémy do budúcnosti.
Čím teda politici občanom krajín Európskej únie najviac škodia?
V mene pokrivenej predstavy ľudských práv berú ľuďom právo najvýsostnejšie, a tým je ich slobodná vôľa, ako žiť. Je jedno, že ľudia sú voliči a dávajú politikom legitimitu.
Avšak mali by ju dávať len tým proeurópskym. Ak totiž dajú legitimitu politikom, ktorí sa nechcú hrať na bruselskom piesku, je zle! Lenže kto teda rozhoduje v Európe – Brusel alebo voliči? A čo je teda tá nová demokracia?
Brexit bol prvou reálnou lastovičkou toho, že cesta, po ktorej kráča súčasná Európska únia, je mylná. Takto sa skrátka s európskymi národmi zaobchádzať nedá. Vlaňajší rok priniesol prvé viditeľné trhliny, protibruselské politické sily dostávajú vo voľbách viac a viac hlasov. Zatiaľ sa to darí tlmiť tým, že stranám, ktoré sa eurohujerom nepáčia, sa dávajú nálepky nacionalistov a div nie nacistov. Lenže toto už čoskoro stačiť nebude. Ľud môžete klamať len do určitej miery.
V Rakúsku sa dostali do vlády predstavitelia rakúskej strany slobodných, ktorí skončili vo voľbách tretí.
„Demokratické“ osobnosti Európy prišli s iniciatívou, aby Európa bojkotovala ministrov z tejto strany. Bože, kde to sme? Načo sú teda voľby, keď hlasy voličov nemajú cenu? Zrušte teda voľby a o obsadení parlamentu nech rozhodujú tieto vševediace „demokratické osobnosti“.
- Reklama -
