Vnímali ste druhé kolo prezidentských volieb medzi Milošom Zemanom a Jiřím Drahošom ako stret Východu so Západom, ako to ponímali svetové médiá, ale aj časť verejnosti v Česku? A pretože nie ste zástankyňou priamej voľby hlavy štátu, aké sú vaše hlavné výhrady proti nej?
Nevidím to tak celkom ako stret Východu so Západom. Je pravda, že značná časť voličov to vníma ako stret medzi Európskou úniou na jednej strane a Ruskom a Čínou na tej druhej. Do určitej miery by som s tým aj súhlasila. Ale súčasne si myslím, že iná, nemenej veľká časť voličov to vnímala ešte z iného uhla: ako referendum o tom, či prezident má alebo nemá vymenovať za premiéra Andreja Babiša. A konečne ešte ďalšia časť voličov to chápala ako referendum o tom, či je principiálne – bez ohľadu na jeho názory – lepší prezident uhladený a slabý alebo „ľudový“ a kreatívny, pokiaľ ide o výklad svojich právomocí. Takže dalo sa na to dívať z rôznych uhlov a ten uhol pohľadu, ktorý si väčšinou vybrali svetové médiá, bol dosť obmedzený.
Pokiaľ ide o priamu voľbu, mne sa principiálne ako taká celkom páči, o to by nešlo, ale nesúhlasím s jej zasadením do českého politického systému. Domnievam sa, že u nás vznikol pomerne nefunkčný systém: Prezident je volený ako v silnom prezidentskom systéme, parlament a z neho vychádzajúci premiér je zase volený ako v silnej parlamentnej demokracii. Vo svojej kombinácii to nie je ideálne. Chceli sme z oboch systémov vyzobať to lepšie, ale veľmi sa to nepodarilo. Ak je taký silný dopyt po priamej voľbe prezidenta, potom by mal mať silnejšie právomoci na úkor premiéra – ako je to napríklad vo Francúzsku. Alebo naopak. Tak si len obaja lezú do kapusty a nerobí to dobrotu. A my ešte nie sme taká stará a usadená demokracia, aby sme si mohli dovoliť experimentovať s nejakými tretími cestami.
Na Svetovom ekonomickom fóre v Davose varovala nemecká kancelárka Angela Merkelová pred protekcionizmom a novým nacionalizmom, francúzsky prezident Emmanuel Macron vyzýval na to, aby ambicióznejšie krajiny EÚ pokročili k väčšej integrácii Európy, aj keď sa iné krajiny pripojiť nechcú, a volal aj po koordinácii daňovej politiky krajín EÚ. Aký môže byť prínos tohto stretnutia svetových lídrov z pohľadu ekonomiky?
Davos dával ešte niekedy v 90. rokoch celkom zmysel, dnes už sa preklopil skôr na akúsi salónnu a výhradne ľavicovú besedu politikov, na ktorej ekonomiku odsunuli do pozadia, hoci oficiálne ide hlavne o ňu. Tak treba rôzne prejavy aj chápať.
Každý z uvedených bodov by si zaslúžil svoj komentár, ale to by sme tu boli do zajtra… Takže vyberám, čo je pre nás asi najpodstatnejšie. A to je Macronov tlak na väčšiu integráciu. Všetko nasvedčuje tomu, že „tvrdé jadro“ EÚ sa trochu prebudilo za sna a pochopilo, že Európska únia má jeden zásadný problém: totiž nesplatiteľné dlhy najmä južného krídla. Tie sa dajú ešte nejaký čas hrnúť pred sebou, ale potom môže prísť deň, keď sa nad nimi opäť ako v minulých rokoch bude vznášať prízrak bankrotu. A potom by sa mohol opakovať napríklad cyperský scenár, ale na oveľa väčšom území od Grécka cez Taliansko až po Španielsko. To by, pochopiteľne, veľmi tvrdo doľahlo aj na nemecké, francúzske, belgické a ďalšie banky, a teda aj na občanov týchto krajín.
Emmanuel Macron. Zdroj: TASR
Jadro EÚ si uvedomilo, že jediným možným riešením je tento dlh rozprestrieť po celej Európskej únii. A teraz všetko nenápadne smeruje k vytvoreniu federácie, ktorá by to umožnila. Možno by sa jej ani nemuselo hovoriť federácia, aby to nebudilo príliš veľké vášne, ale malo by to jej atribúty: spoločného ministra financií, dane, európsky menový fond, spoločné dlhopisy a ďalšie. Nemusím vysvetľovať, že dostať sa do takého spolku by pre nás bolo obrovské ekonomické riziko, ktoré by nás stiahlo ekonomicky dole.
A teraz sa konečne dostávam k Macronovej predstave „pokročiť k väčšej integrácii Európy, aj keď sa iné krajiny pripojiť nechcú“. Na jednej strane sa to dá chápať ako riziko, že do tejto pre nás nevýhodnej podoby integrácie budeme vtiahnutí. Na druhej strane je v tom aj veľká šanca. Zdá sa totiž, že Európa sa skutočne rozpadá na viacrýchlostnú. A ak my budeme „vyhodení“ z tej rýchlejšie sa integrujúcej časti, v podstate si tak ušetríme náklady spojené s czexitom, pri ktorom by sa nám navyše zvyšok EÚ mstil podobne, ako sa mstí Britom.
A ešte ako bonus navyše zostaneme v EÚ, ale v tej časti, ktorá nebude tlačiť na integráciu hlava-nehlava. Keď sa na to pozrieme z tohto uhla pohľadu, vlastne to potenciálne vôbec neznie zle. Možno by sme potom skutočne mohli z integrácie využívať len to skutočne podstatné, ako sú spoločná obrana, liberalizácia, obchod, a naopak sa vyhnúť tomu škodlivému: dotáciám, regulácii, potláčaniu národných štátov. Ale v niečo také skvelé sa príliš neodvažujem dúfať.
Od čias Václava Klausa nedostal žiadny český politik pozvanie zúčastniť sa tohto podujatia, až teraz Andrej Babiš. Vo svojom vystúpení varoval, že Európska únia začína zabúdať, prečo v skutočnosti vznikla, teda aby garantovala mier a prosperitu svojich občanov. Kritizoval tiež, že sa v poslednom čase tlačí na ďalšiu integráciu, pričom je zrejmé, kam má smerovať. Možno účasti českého premiéra prikladať väčší význam, možno to brať aspoň ako signál, že Česko nemusí byť len úplný outsider ako za predchádzajúcich premiérov?
Ako som práve povedala, vlastne by mi vôbec nevadilo byť v určitom slova zmysle „outsiderom“, naopak. Ale vôbec si nie som istá, či je pozvanie Andreja Babiša nejakým signálom väčšieho významu. Skôr mám dojem, že je to akási náhodná sonda, test, „čo z tých Čechov vylezie“. Pokiaľ však ide o konkrétne posolstvo Andreja Babiša, v tomto môžem súhlasiť, a to nie som volič ANO.
Je dobrou správou, že v sedemčlennom predsedníctve Svetového ekonomického fóra sú samé ženy vrátane nórskej premiérky Erny Solbergovej, výkonnej riaditeľky IBM Ginni Romettyovej a šéfky Medzinárodného menového fondu Christine Lagardeovej, čo má byť kompenzácia za predchádzajúce ročníky, keď boli na čele fóra výhradne muži?
Pani Romettyová je človek z biznisu, pani Lagardeová je skutočne ekonómka. Ale pani Solbergová? Len sa potvrdzuje, že o ekonomiku už dávno nejde. Tie isté ženy v predsedníctve sa mi zdajú byť lacným gestom. Byť ženou nie je kvalifikácia. Je to diskriminácia naruby.
V predvečer Svetového ekonomického fóra predstavila riaditeľka organizácie Oxfam Winnie Byanyimová každoročnú analýzu nerovností vo svete, podľa ktorej ovláda 82 percent svetového bohatstva jedno percento ľudí. Miliardársky boom vraj nie je známkou kvitnúceho hospodárstva, ale príznakom neúspechu ekonomického systému, a svetoví lídri sa majú postarať o to, že ekonomika bude fungovať pre všetkých a nie iba pre bohatú menšinu. Je vôbec možné takýto stav zmeniť?
Predovšetkým nesúhlasím s výkladom pani Byanyimovej. Môj výklad rastúcej nerovnosti totiž znie tak, že v pozadí stoja predovšetkým – aj keď nielen – svetové centrálne banky, ktoré v uplynulom desaťročí uplatňovali prevažne extrémne uvoľnenú menovú politiku, čím umelo nafúkli ceny cenných papierov. Výsledkom je, že skutočne bohatým ľuďom sveta, ktorí držia veľkú časť majetku v cenných papieroch, sa umelo a bez vlastného pričinenia nafúkol majetok. Ak niekto napríklad vlastní akciovú spoločnosť a centrálna banka vydávaním peňazí umelo navýši ceny akcií na burze, potom tento majiteľ spoločnosti za noc „zázračne“ zbohatne bez toho, aby sa o to zaslúžil. To, pochopiteľne, musí v spoločnosti pôsobiť pnutie. Toto rozloženie síl čiastočne narovná budúca hospodárska kríza, ktorá ceny cenných papierov opäť zostrelí.
V súvislosti so zvolením Jeroma Powella na čelo americkej centrálnej banky Fed sa objavili hlasy, že nový najmocnejší muž finančného sveta bude servilnejší voči prezidentovi Donaldovi Trumpovi ako jeho predchodkyňa Janet Yellenová pri jeho expanzívnej hospodárskej politike. Na čo by sa mal „zvyšok sveta“ pripraviť?
Pravdupovediac, zatiaľ sú to všetko len špekulácie. A keď sa pozrieme na posledné Powellove výroky, zatiaľ nič nenaznačuje tomu, že by malo dôjsť k nejakej zásadnej zmene kurzu.
Jerome Powell. Zdroj: TASR
Blížiace sa dvojsté výročie narodenia Karla Marxa bude veľkou udalosťou pre jeho rodisko v nemeckom Trieri. Na úvod výstavy usporiadanej k tomuto jubileu dokonca prehovorí predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker. Ako ide dohromady Karl Marx, ktorého Kapitál bol u nás do roku 1989 takmer bibliou ekonómov a politikov, a jeden z najvýznamnejších predstaviteľov EÚ, keď Marx je pre nás symbolom východného područia, zatiaľ čo Juncker Západu, ku ktorému máme vzhliadať?
Je mi z toho – prepáčte mi ten výraz – dosť nevoľno. Výstava ako taká, samozrejme, má zmysel aj v prípade hrozných činov, pretože históriu by sme si mali pamätať. Teda výstava napríklad o vojne je potrebná. Lenže v tomto prípade ma desí, že podľa dostupných indícií je to inak. Všetko totiž naznačuje, že Marx má byť na výstave najskôr ospevovaný ako skvelý mysliteľ, má mu byť dokonca vztýčená socha. A to už je o niečom inom.
Mohli by ste namietnuť, že Marx nebol sám o sebe zločinec, pretože on predsa neviedol boľševickú revolúciu v Rusku ani stalinský režim, ktorý vyhladoval Ukrajinu… Že ich „len“ inšpiroval. Ale túto námietku neberiem. Marx bol totiž podľa dnešných meradiel zločinec, aj keď sám ľudí do gulagov nezatváral. On totiž aktívne presadzoval násilie. Podľa neho mal byť zničený súkromný majetok trebárs aj násilím. Presadzoval teda aj krádeže. A bol rasistom a nacionalistom, pretože o niektorých národoch – okrem iného aj o Čechoch – sa vyjadroval tak, že sa teší na likvidáciu „reakčných rás“, za ktorých príklady Čechov uvádzal. Marx bol teda naskrz odporný človek a dnešné vedenie Európskej únie ho prinajmenšom toleruje.
