Platy rovnaké ako v Nemecku? Obávam sa, že sa toho nedožijú ani naše deti. Čísla nemajú s bežnou realitou priveľa spoločného, hovorí ekonóm Ižip

0
Ronald Ižip (Autor: archív Ronalda Ižipa)
Aktuálne výkyvy na burzách v USA aj Ázii niektorí experti označujú za katastrofu, iní tvrdia, že výkyvy do 10 percent sú normálne. Je pokles indexu Dow Jones o vyše štyri a pol percenta taký problém a je to predzvesť väčších komplikácií?
 
Každý pokles aktív je pre finančné trhy negatívny, pretože ničí bohatstvo, aj keď len to finančné. Tým znižuje dôveru, spotrebu a brzdí ďalší potenciálny vývoj. Na druhej strane je ale každá menšia korekcia trhu dobrá, pretože akcie v poslednom čase rástli príliš rýchlo a príliš dlho. To, že prišla korekcia, je preto akýsi ozdravný proces a prevencia toho, aby nevznikla veľká bublina, ktorá by mohla prasknúť a mohli by sme byť tam, kde sme boli v roku 2008.
 
Dôvodom výkyvu vraj boli obavy investorov z toho, že by základná úroková sadzba americkej centrálnej banky mohla vzrásť oveľa skôr, než sa doteraz predpokladalo. Je to podľa vás tak alebo sú tu aj iné dôvody?
 
Je to pomerne paradoxné. Za konkrétny spúšťač prepadu môžeme označiť práve zlepšovanie americkej ekonomiky. To zvyšuje obavy, že by úrokové sadzby mohli vzrásť rýchlejšie, než sa doteraz predpokladalo. To, že v Amerike rastú mzdy, je na jednej strane pozitívne, pretože inflácia pôjde hore a centrálna banka ju bude brzdiť vyššími úrokovými sadzbami, avšak tento faktor sám osebe nedokáže spôsobiť to, že akcie spadnú o desať percent.
 
Tento pokles bol spôsobený najmä špekulatívnym kapitálom. Po rokoch, v ktorých akcie výrazne rástli bez akejkoľvek korekcie, napríklad korekciu o 5 percent sme v USA nemali vyše roka, je korekcia okolo 10 percent celkom prirodzená. Všetci si zvykli na to, že akcie iba rastú. A v takejto situácii sa pod tlakom vyšších sadzieb začali investori zbavovať akcií a dlhopisov a z malého poklesu sa stal pokles väčší. Na to neboli zvyknutí a práve špekulatívny kapitál, ktorý počítal s tým, že akcie budú iba rásť, zrazu musel začať likvidovať svoje pozície a z väčšieho poklesu vznikla panika.
 
Nehrozí teda ďalšia globálna kríza?
 
Skôr si myslím, že tento pokles bol ozdravný, pretože máme stále pomerne silný ekonomický rast, či už v Ázii, Amerike alebo v Európe. Inflácia je stále relatívne nízka, aj keď sa v USA hovorí o zvyšovaní miezd, ale to nie je taká horúca vec, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. To sú všetko fakty pozitívne pre akcie a pre globálnu ekonomiku. Na druhej strane, sú tu aj riziká. Tým najväčším je to, že máme neskorý ekonomický cyklus. To znamená, že posledná veľká ekonomická kríza bola pred deviatimi rokmi a v poslednom čase väčšinou ekonomické cykly trvajú práve 9 rokov. Preto môžeme začať hovoriť o tom, že čoskoro príde nejaká ďalšia recesia. Aj táto obava prispela k tomu, že akcie poklesli, lebo keď príde recesia, tak budú musieť poklesnúť oveľa výraznejšie. Avšak z krátkodobého hľadiska nie sú žiadne silné znamenia, že recesia je už na obzore.
 
Odbočme od globálnych financií k tým „domácim“. Slovensku sa podľa vlády ekonomicky darí a makroekonomické výsledky krajiny sú dobré. Nie je však rast miezd aj životnej úrovne v porovnaní s ekonomickým rastom pomalý, ako to často počúvame od opozície, ale aj zamestnancov?
 
Štatistika je veľmi zákerná vec a je smutné, že Slovensko zažíva jedno z najlepších období vo svojej histórii a napriek tomu je rast životnej úrovne slabý a pomalý. Rastie síce eurozóna, rastú USA aj ostatné štáty sveta, ale Slovensko nerastie toľko, ako by mohlo. Ako som povedal, recesia je niečo, čo príde, a keď príde, tak práve také krajiny ako Slovensko utrpia najviac, a ak sa teraz, v dobrých časoch, majú ľudia zle a sťažujú sa, znamená to, že reálny rast sa neprejavuje na oblastiach, ktoré sú pre ľudí podstatné, teda neprejavuje sa v reálnych príjmoch. Načo je nám rast HDP Slovenska, keď tento rast nie je pretavený do životnej úrovne obyvateľstva? Náš najväčší problém je, že máme síce dobré makroekonomické čísla, avšak tie nemajú s bežnou realitou priveľa spoločného.
 
Slovensko je akousi „montážnou dielňou“ automobiliek, ale aj ďalších priemyselných podnikov, no väčšinou ide o investície zo zahraničia. Budú tieto investície prichádzať len dovtedy, kým u nás bude lacná pracovná sila, alebo odídu, keď platy porastú?
 
Práve rast platov zvyšuje životnú úroveň ľudí, ktorá je na Slovensku nízka. To je pozitívna vec, avšak Slovensko nie je jediné, ktoré zvyšuje platy. Tento trend vidieť všade dookola, či už v Česku alebo v Poľsku. Takže Slovensko nie je ani zďaleka jediné a v podstate sa iba vezie na vlne toho, čo sa deje najmä vo východnej Európe, ktorá bola doteraz lacná a je zaujímavá v tom, že má potenciál rásť rýchlejšie ako zvyšok Európy. Z tohto hľadiska sa preto nebojím, že by Slovensko začalo byť drahé a investori by sem prestali chodiť.
 
Možno by sme sa ale mali na vec pozrieť trošičku inak a opýtať sa, či je pre nás podstatné, aby sem investori chodili a budovali tu veľké fabriky jednu za druhou. Pretože toto neprinesie dlhodobé zvýšenie hospodárskeho rastu a životnej úrovne Slovákov. Vždy je pre ekonomiku kľúčový rast vlastných domácich podnikov, firiem a živnostníkov. To je alfou a omegou. Zbytočne budeme podporovať veľké fabriky, pokiaľ tí, ktorí vytvárajú skutočný ekonomický rast, čo stoja za bohatstvom národa, budú týraní vysokými odvodmi, byrokraciou a nevymožiteľnosťou práva. Napriek tomu, že sa nám darí, je to externý rast, ktorý je ťahaný zvyškom sveta, nie tým, že by Slovensko bolo zrazu ekonomicky skvelou krajinou.
 
Nezaspali sme tak trošku dobu s investíciami do poľnohospodárstva, keď v celej Európe tlačia vlády už dlho na to, aby sa viac investovalo do tohto odvetvia, a u nás je v ňom zamestnanosť pod priemerom EÚ? Nie je to škodlivé pre slovenskú ekonomiku ako celok? Ako prilákať nových ľudí do tohto odvetvia?
 
Problém je v tom, že Slovensko má veľmi nešťastnú štruktúru poľnohospodárstva v porovnaní s tým, čo presadzuje Európska únia. EÚ je zameraná na malé a stredne veľké farmy, kým na Slovensku sme zdedili po socializme megalomanské družstvá, ktoré nemali a nemajú do budúcnosti šancu konkurovať menším flexibilnejším jednotkám. Keďže celá poľnohospodárska politika EÚ je založená na dotáciách, tak hlavný problém je v tom, že v dotáciách, ktoré idú do poľnohospodárstva na Slovensku, je peňazí oveľa menej a stávame sa konkurencie neschopnými, lebo poľnohospodári nedokážu vyžiť z toho, čo vyprodukujú. Hlavný problém teda nie je ani tak v domácej podpore poľnohospodárstva, ale v tom, že EÚ má túto politiku nastavenú tak, že je pre slovenské poľnohospodárstvo do veľkej miery deštrukčná, a to je asi väčší problém slovenského poľnohospodárstva.
 
Vyrovnajú sa niekedy platy na Slovensku tým nemeckým alebo budú priepastné rozdiely pretrvávať, či sa ešte väčšmi prehlbovať?
 
Bude veľmi ťažké dopracovať sa k tomu, pretože máme Európsku úniu už niekoľko dekád, eurozónu u nás už viac ako dekádu a stále nevidno žiadne konvergencie, žiadne zbližovanie reálnych ekonomík, žiadne zbližovanie platov. Je to preto, že EÚ napriek tomu, že podporuje štyri základné slobody, ktoré sú prospešné a pozitívne, tak má stále veľmi veľa priamych či nepriamych zábran k tomu, aby ľudia dokázali efektívne podnikať naprieč celou Európou. Možno je to aj kultúrou, jazykovými bariérami a mnohými inými vecami, ktoré spôsobujú, že európska ekonomika sa nedokáže priblížiť k svojmu potenciálu. Navyše je nekonkurencieschopná najmä pre sociálnu politiku. Európske krajiny dávajú na sociálne výdavky až 60 percent celých globálnych sociálnych výdavkov na svete. To znamená, že Európa v tomto zmysle veľmi sťažuje podnikateľom schopnosť byť efektívni. Bráni kapitálu, aby bol aktívny a aby sa dokázal presúvať za lacnou pracovnou silou a možnosťami. Tým vzniká situácia, v ktorej je konvergencia ekonomík oveľa komplikovanejšia. Obávam sa preto, že ani naše deti nezažijú také platy, ako majú Nemci.
 
Tieto ekonomické rozdiely vidíme v malom aj u nás na Slovensku. Ako ich odstrániť, aby ľudia nemuseli za prácou dochádzať do Bratislavského kraja, ktorý je ekonomicky najsilnejší?
 
To je veľmi dobrý príklad toho, že ani v štáte nedokážeme tento problém riešiť efektívne, a nieto ešte v Európskej únii. Štát má jednu legislatívu, jednu vládu, jedno ekonomické prostredie, jednu reč, jednu kultúru a aj tak s tým máme veľké problémy. To znamená, že na riešenie tohto problému by to chcelo väčšiu podporu podnikania. Možno keby sa dosiahlo, aby ľudia nemuseli chodiť za prácou do Bratislavy a prišli investori aj na východ, alebo skôr podporiť to, aby tam samovoľne vznikali firmy, spontánne pribúdali živnostníci a malé firmy, ktoré dokážu vytvárať pracovné miesta. Práve to by možno dokázalo tie rozdiely vymazávať. Som veľkým zástancom toho, aby štát uvoľnil pre menších podnikateľov a živnostníkov podmienky, ktoré dokážu podporovať rozvoj ekonomiky, pretože to je podľa mňa základ, ktorý dokáže zvyšovať mzdy, a teda aj budúcu ekonomickú úroveň ľudí. 
 
- Reklama -