Dlhoročný reportér ČT pochádzajúci zo západných Čiech z obce Konstantinove Lázně, ktorý potom študoval na gymnáziu v Tachove, sa prítomným zveril, ako išiel za svojím vysneným cieľom stať sa novinárom.
Čo bolo zásadné
K novinárskej profesii Rožánek poznamenal: „Zistil som, že je vždy dobré, aby mal novinár nejakú odbornú prípravu, právnické alebo filologické zameranie.“ V roku 1995 jeho otec videl, že je konkurz na miesto reportéra v Českej televízii. „Ešte som študoval a bol som prijatý,“ zaspomínal si reportér.
„Tak ako z Michala Kubala aj zo mňa urobil najskôr editora krajského vysielania a potom sme v roku 1999 začali robiť reportérov. Čo pre mňa bolo zásadné, bola v tom čase vojna v Juhoslávii, bombardovanie vtedajšej federácie Srbska a Čiernej Hory pre Kosovo. Miloševičov režim vtedy veľmi nedával novinárom víza a naši šéfovia povedali, že kto získa víza, môže ísť. Dostal som sa tam prvýkrát a prostredníctvom našej ambasády získal tlmočníkov, vtedajšie študentky filologickej fakulty v Belehrade. Jedna z nich sa neskôr stala mojou ženou. Je napoly Srbka, napoly Chorvátka a ja vďaka tomu dobre hovorím po srbochorvátsky, srbsky, chorvátsky, bosniacky a čiernohorsky a som u nás v rubrike považovaný za experta na Balkán, na vývoj v Juhoslávii,“ pokračoval.
Okrem extrémizmu robí aj armádu. Vďaka tomu som sa dostal do vojny – do Afganistanu, Iraku. „Človek, keď sa vráti sem, tak vás zase baví žiť ten normálny klasický život. Uvedomíte si, čo to znamená, že tu nemusíte riešiť také problémy, ako sú v Sýrii, Iraku alebo Afganistane. Každý človek si má vážiť také veci, že ide do práce, má prácu, rodinu a že všetko funguje tak, ako by malo.“
Afganistan? Nič horšie ako v Kábule…
Nasledovala diskusia. Prvá otázka ženy v stredných rokoch sa týkala vojakov.
„Keď robíte v Iraku alebo Afganistane, musíte brať ohľad na vojakov, ktorí sa o vás starajú. Nesmiete ich ohroziť. Keď ste napríklad v obrnenom vozidle, ja a kameraman, tak zaberáme miesto dvom ľuďom, ktorí tvoria súčasť obranného systému. Môj kameraman je potom ako zdravotník v aute a ja viem ovládať všetky zbrane – ťažký guľomet, panzerfaust –, hodiť granát. V tej chvíli by som bránil svojich kolegov v aute a keby strelili strelca predo mnou, išiel by som do tej veže za neho. To by som musel, pretože už ide o život. Ja tam nejdem proti niekomu bojovať, že je niekto môj nepriateľ. Tak to nefunguje.
Pre mňa je ťažšie točiť v Kábule, kde neviete, kto je váš nepriateľ. Napríklad, keď som tam bol minule s pánom prezidentom Zemanom, tak oni lietali vrtuľníkmi a my sme sa presúvali autami. Keď máte informáciu, že po Kábule jazdia dve biele dodávky naplnené trhavinami a čakajú na vhodný cieľ, tak to nie je ideálne, pretože všetky dodávky sú biele. Lepšie je byť na fronte alebo v oblasti, kde viete, že sú nepriateľskí bojovníci. Môže sa stať, že vás prepadnú skupiny ľudí, kriminálnici, nemusia to byť žiadni povstalci.“
Rožánek ďalej uviedol, že videl veci, keď aj s primitívnymi zbraňami dokážu domáci bojovníci veľmi efektívne bojovať. Napríklad dokážu zaskočiť západných vojakov tým, že si vypočítajú, že guľomety, ktoré sú hore v autách, sa nemôžu skloniť v určitom uhle. Takže na nich útočia zospodu z vykopaných kanálov.
Cárske Rusko alebo ZSSR?
Starší muž mal potom otázku týkajúcu sa nebezpečenstva z Ruska: „Keď ste s tými bezpečnostnými zložkami, ako vnímajú nebezpečenstvo z Východu?“ „Podľa mňa už tu tá vojna prebieha. Je tu hybridná vojna, informačná vojna. Servery typu Aeronet, Sputnik, dezinformačné kampane,“ povedal Rožánek.
„Napríklad demonštrácia pri Pomníku maršala Koneva v Dejviciach, kde Sputnik napísal – stotisícová demonštrácia. A tých ľudí tam bolo sto! Podľa ľudí z vojenského spravodajstva tu tá vojna je. Aj v Pobaltí, Poľsku. A oni sú v tom dobrí. Dôkazom toho sú zákazy a rôzne diskriminácie Russia Today v Amerike. To je cesta do pekiel, zakazovať nejaké televízie, to sa dialo u nás za komunizmu. Svedčí to o tom, že liberálna demokracia na to nemá odpoveď. Na tie manipulatívne veci, ktoré napríklad Russia Today robí v Amerike,“ nechal nahliadnuť prítomných za oceán Karel Rožánek.
„Robil som niečo okolo legionárskych pomníkov, ktoré sa obnovujú v Rusku. V Samare ho úrady nedovolili postaviť. Keď som bol na ambasáde, tak mi ukazovali fotky a tvrdili, že išlo o zavraždených krasnoarmejcov alebo miestnych obyvateľov zavraždených československými legionármi. Keď som po tom pátral, tak to boli zavraždení československí legionári. Bohužiaľ, Rusko nevie, či sa má prihlásiť ku komunistickej tradícii veľkého Sovietskeho zväzu alebo, ako deklaruje Putin, k cárskemu Rusku. Napríklad minuloročné oslavy VOSR v podstate neboli žiadne, ale na miestnej úrovni ľudia vnímajú ZSSR a že naši legionári tam zabíjali Rusov. Je to vec propagandy.“ Rusi vraj majú svoje záujmy v Česku, svedčí o tom tá ich veľká ambasáda. „Sme v EÚ, tým sme zaujímaví pre Číňanov, takže aktivity Rusov aj Číňanov sú tu veľké,“ dodal.
Vladimir Putin. Zdroj: TASR
Dva štáty Albáncov
„Nemyslím si, že Rusko je nepriateľ, ktorý nám tu hrozí otvoreným konfliktom. Skôr mu vyhovuje rozhnevaná EÚ, slabá Európa. To je pre nich určite lepšie ako silná EÚ, ktorá im bude oponovať, že vojna na Ukrajine alebo to, čo sa stalo na Kryme, je zlé. Na druhej strane, si hovorím, že naši spojenci v Európe urobili veľké chyby,“ kritizoval reportér.
„Na Balkáne je počiatok tých problémov so všetkými rôznymi menšinami a štátmi. Od roku 1987, keď platia Helsinské dohovory a aby Albánci mali dva štáty? Vezmite si Bosnu, ktorá funguje na dve časti – Republika srbská a Federácia Bosny a Hercegoviny, kde Chorváti a Bosniaci žijú vedľa seba a Srbi s nimi nechcú žiť a nemajú šancu, aby vyhlásili svoju samostatnosť. Ale ako je možné, že si v Kosove dovolili kosovskí Albánci bez súhlasu Srbska vyhlásiť samostatnosť?
Pozrite sa na Gruzínsko, na problémy s Abcházskom a Osetskom, pozrite sa na Krym. To je ruská odpoveď na to, ako sa Amerika správala v deväťdesiatych rokoch k Srbsku. Bohužiaľ. Aj tu sa robia chyby. Tí Rusi to len obratne využívajú a majú, samozrejme, veľké úspechy. Napríklad podpora Bašára Asada v Sýrii – tú vojnu mu v podstate vyhrali a vyzerá to, že Bašár Asad ďalej zostane silným hráčom v Sýrii,“ bol veľmi osobný Rožánek.
Pohľad(y) na utečencov
Na príklade utečeneckej krízy potom prítomným demonštroval rozdiely medzi verejnoprávnou a komerčnou TV. „Pozrite sa, aký je prístup nás a dvoch hlavných komerčných televízií, Primy a Novy. Primy ešte horšie, pretože za každú cenu chce negatívnu tému. Veľa našich divákov si myslelo, že sme proutečenecká televízia, že ich podporujeme, ale my to natáčame. Ale aby sme ako maďarská televízia podkopávali nohy migrantom, to u nás asi ťažko,“ spomenul mediálne prepieraný incident.
„Keď som bol v Chorvátsku a Srbsku, tak je zvláštne, že tamojší ľudia sa tých utečencov neboja. Pretože oni to zažili pred 25 rokmi, že mali kufre a utekali, takže oni občas tým ľuďom rozumejú. Neexistuje, že by Srbi tých ľudí nejako šikanovali. Chorváti ich púšťali domov a ponúkali im kávu. Samozrejme, je problém, že tých ľudí niekto pozval, že išli za svojím snom. Problém je, že sa to neskončí urovnaním konfliktu na Blízkom, Strednom východe. Problém je, že v strednej Afrike nebude čo piť, čo jesť a tí ľudia sa vydajú na cestu,“ prognózoval temne Rožánek.
„Naším záujmom je, aby bohaté krajiny investovali, mohli nájsť príležitosti, aby tí ľudia tam mohli nejako dôstojne žiť. Som rád, že som nemusel točiť o ľuďoch zo Sýrie v nejakom zlom svetle. Balkánska cesta je zastavená plotom, ktorý to, samozrejme, nevyrieši. Najnovší trend je, že prelietavajú lietadlami ten maďarský plot. Je to veľký biznis a veľa ľudí na tom zarába. Ťažko sa to natáča, verte mi, hrozne rád by som to robil, že pašeráci ľudí prevážajú Arabov cez plot, ale to by bola asi moja posledná reportáž,“ uviedol hosť a mal na mysli bezpečnostné aspekty prípadnej reportáže.
Neprekonateľné bariéry a „bradáči“ v horách
Otec jeho ženy je srbský dôstojník a matka dalmatínska Chorvátka zo Zadaru. „Rodina sa občas vidí len cez Skype. Stará mama mojej ženy utekala pri chorvátskej ofenzíve, naháňali ju až do Srbska; a jeden z tých vojakov je teraz jej zať, takže spolu žijú tak vedľa seba. V ľuďoch to, samozrejme, je. Srebrenica, to je strašný masaker a argument Srbov, že to bola pomsta, neobstojí. Viem, že tí bosnianski moslimovia tam vraždili aj ženy a deti. Ale tí ľudia sa už vzdali, boli odzbrojení. Bosna a Hercegovina ako spoločný štát je prianie Európy, ale tí ľudia spolu veľmi nefungujú. Sarajevo je rozdelené, nemôže sa hovoriť srbské Sarajevo, tak sa hovorí východné Sarajevo. Je to do budúcna veľký problém.“
Otázka o Bosne a moslimských výcvikových táboroch v horách: „ČT kedysi uviedla bosniansky film Na ceste, už vtedy sa upozorňovalo na to nebezpečenstvo…“ „V Kosove, Bosne sú určite bojovníci Islamského štátu, hovorilo sa o výcvikových táboroch. Ja som nikoho takého nevidel, ale keď sme tam raz točili, išli sme tam schovaní, keby sa narazilo na nejakých ,bradatých‘ ľudí. V tých horách tam, samozrejme, niekde budú. Ale radikálni kazatelia nie sú len v Bosne. Môžu byť pokojne v Rakúsku, Nemecku. Ľudí, ktorí odišli z Balkánu, je, samozrejme, viac, než tých, ktorí odišli z Českej republiky. O tých od nás vám nemôžem povedať mnoho, možno len to, že ich nie je veľa a že to nie sú Česi,“ uviedol tajuplne Rožánek a vrátil sa k postjuhoslovanskej situácii.
„Stará mama mojej ženy sa vrátila, ale jej muž nie, ten zostal v Srbsku so slovami, že sa ,k tým ustašovcom‘ nevráti. Vracajú sa len starší, mladí už nechcú. Tiež tam nie je práca. Nie je ani pre Chorvátov, nieto pre ďalších. Viem, že vo východnej Slavónii, a myslím, že ani v Krajine nesmú mať Srbi zbrane, a tak tam divé svine plašia hudbou, pretože do súčasnosti tam platí toto hlúpe nariadenie.“
