Francúzski intelektuáli vo svojom manifeste „Nie islamskému separatizmu“ varujú pred novým totalitarizmom a obmedzením slobody. Aký vplyv mal manifest vo francúzskej spoločnosti a na politickej scéne?
Aký mal ten manifest vplyv a ohlas, môžem ťažko posúdiť. Viem len, že medzi podpísanými sú bývalí ministri Luc Ferry a Bernard Kouchner, filozof Alain Finkielkraut, spisovatelia Pascal Bruckner a Yann Queffélec, historik Pierre Nora, politológ Pierre-André Taguieff a ďalšie osobnosti.
Vyhlasujú: „Sme občania s odlišnými a často protichodnými názormi, ale zhodli sme sa, že chceme vyjadriť svoje obavy z čoraz silnejšieho islamizmu. Čo nás spája, je pocit, že slobode hrozí nebezpečenstvo. A to je dôležitejšie ako to, čo nás rozdelí zajtra.“
Hovoria, že tento nový totalitarizmus sa snaží ovládnuť terén všetkými prostriedkami a zároveň sa predstavuje ako obeť neznášanlivosti. „Islamisti sa cítia ponížení, kým nevládnu. Nový separatizmus postupuje maskovane. Chce sa javiť ako umiernený, ale v skutočnosti je zbraňou v službe úsilia o politickú a kultúrnu nadvládu islamu.“ A kladú otázku, či nie je „výrazom charakteristickej nenávisti voči demokracii a našej krajine“.
Nepáčili sa mi ich slová: „Čo nás spája, je pocit, že slobode hrozí nebezpečenstvo. A to je dôležitejšie ako to, čo nás rozdelí zajtra.“ Mali by sa aspoň pokúsiť prekonať, čo ich rozdeľuje.
Ako sa islamský separatizmus prejavuje v praxi?
Podpísaní francúzski intelektuáli vyčítajú moslimom, že vytvárajú niečo ako štát v štáte. Vo Francúzsku je dnes veľa miest, do ktorých policajti radšej nevstupujú. Aj bývalý prezident Hollande už hovoril o pripravovanom rozdelení Francúzska.
François Hollande. Zdroj: SITA
Islam zakazuje svojim verným žiť pod vedením neveriacich. Tí môžu byť tolerovaní, len ak sú moslimom podriadení. Preto sa napríklad Pakistan odtrhol od Indie po odchode Britov. Preto došlo v Libanone k občianskej vojne. V Európe sú moslimovia obzvlášť početní v severnom Francúzsku, v Belgicku a v Holandsku. Tam sa možno čoskoro vytvorí taký nový Pakistan.
Ako Francúzi reagujú na nedávne teroristické útoky? Na chvíľu sa zomknú a potom ide zase všetko po starom? Alebo obeť Arnauda Beltrama Francúzov prebudí?
Môžeme len dúfať, že obeť, ktorú Arnaud Beltrame podstúpil, nebude úplne márna. Hádam sa aspoň niektorí za všetkých tých zradcov svojho národa a svojej kultúry, za všetkých tých zbabelcov a kapitulantov, ktorí riadia toto nešťastné Francúzsko, zahanbia.
Pravica, predovšetkým predstaviteľ strany Les Républicains Laurent Wauquiez, žiada, aby potenciálni teroristi, ktorí sú registrovaní pod písmenom S, boli vypovedaní z Francúzska, ak sú cudzinci, a aby aspoň tí najnebezpečnejší z tých, ktorí majú francúzske občianstvo, boli preventívne internovaní. Podľa sondáží 90 percent Francúzov schvaľuje túto požiadavku. Vrah Arnauda Beltrama Maročan Radouane Lakdim už pred rokmi dostal francúzske občianstvo. Samozrejme, mal byť ako nepriateľ národa, do ktorého sa nečestne vopchal, zbavený francúzskeho občianstva a poslaný späť do Maroka. To však vládnuci pseudohumanisti nemôžu urobiť. To by bol rasizmus! Tak radšej vystavujú smrti svojich krajanov vrátane tých najlepších z nich.
Arnaud Beltrame bol katolík. Ako sa stavia katolícka cirkev vo Francúzsku k problému imigrácie a islamizácie? Rovnako ako pápež František? A ako sa k tomu stavajú jednotliví veriaci?
Vieme, že Arnaud Beltrame bol veriaci katolík. Vyrástol v nie príliš praktizujúcej rodine, v mladosti sa stal slobodomurárom. Ale asi v tridsiatke sa zúčastnil púte do Lúrd a stal sa veriacim. Pokrstený po narodení absolvoval svoje prvé sväté prijímanie v tridsiatich troch rokoch. Potom pravidelne dochádzal na duchovné cvičenia do cisterciánskeho opátstva v Timadeuc. So svojou manželkou Murielle, s ktorou mali občiansky sobáš, si naplánovali cirkevný sobáš na 9. júna 2018. Jeho vdova o ňom povedala: „Nemožno pochopiť jeho obeť, ak ju oddelíme od jeho osobnej viery. Bolo to gesto žandára a kresťana. Jedno i druhé sú prepojené. Nemožno ich oddeliť.“
Beltramov náboženský pohreb sa potom konal v katedrále v Carcassonne. Slúžil ho monseigneur Antoine de Romanet, biskup armády.
Čo sa mňa týka, nič ma neznechutilo tak, ako keď som po hrdinskej smrti Arnauda Beltrama videl v televízii katolíckeho kňaza z miest, kde k útoku došlo, vyslovovať obavy, aby jeho obeť nemala za následok posilnenie nepriateľstva voči moslimom. Až tak ďaleko teda došli niektorí kresťania s tou slávnou vetou z evanjelia „Milujte svojich nepriateľov“! Pritom už v roku 2006 kaplnka svätého Vincenta de Paula bola obeťou požiaru založeného moslimami.
Vedúci pracovníci spomínaného televízneho kanálu však zrejme dali slovo práve tomuto „politicky korektnému“ kňazovi. Nie je ľahké odhadnúť, do akej miery súhlasia s týmito názormi aj ostatní duchovní a veriaci. Ale vieme, aký je postoj hlavy cirkvi, pápeža Františka.
Pápež František. Zdroj: SITA
Aká je zodpovednosť francúzskej vlády za teroristický útok? Že ide v prípade vraha o islamistu, predsa úrady vedeli…
Vieme, že Beltramov vrah bol na zozname podozrivých osôb sledovaných políciou a registrovaných pod písmenom S. Samozrejme, keby vláda prijala, čo navrhoval Laurent Wauquiez, Arnaud Beltrame by bol dnes živý a zdravý a tešil by sa na svoj budúci cirkevný sobáš.
Ale všetku zodpovednosť nenesie len vláda. K článku, ktorý som o tom uverejnil vo Francúzsku, mi nejaký dôstojník polície napísal, že Beltrama majú na svedomí predovšetkým jeho kolegovia, ktorí poslali Lakdimovi list, aby sa dostavil na kontrolu na policajný komisariát. Lakdim si zrejme myslel, že ho uväznia, tak radšej rýchlo spáchal zločin. Osoby registrované pod písmenom S treba vytiahnuť z postele o štvrtej ráno, písal spomínaný dôstojník.
Aká je teraz vo Francúzsku bezpečnostná situácia? Prebieha občianska vojna s imigrantmi?
Zatiaľ ešte nemôžeme hovoriť o skutočnej občianskej vojne, ale ako dlho ešte?
Kedysi, keď som ešte pracoval na francúzskom ministerstve školstva, som navštívil Libanon s oficiálnou delegáciou. Libanonci nám chceli ukázať, že občianska vojna sa skončila, aby sa zase rozbehol turistický ruch. Tu si teraz nekladiem ani tak otázku, či Paríž bude druhý Bejrút, ako skôr, kedy sa ním stane. Ale je tiež možné, že tí, ktorí majú vo Francúzsku moc, jednoducho kapitulujú a úplne bez boja vydajú svoju krajinu moslimským dobyvateľom.
Dlho sa hovorí o narastajúcich útokoch moslimov proti židom vo Francúzsku a o exode židov z krajiny. Ako to vyzerá dnes? Môžu sa tam židia cítiť bezpečne?
Samozrejme, že sa nemôžu cítiť bezpečne. V rovnaký deň, keď bol pri Carcassonne usmrtený Arnaud Beltrame, bola v Paríži zavraždená 85-ročná židovka Mireille Knollová dvoma mladými moslimami, z ktorých jeden bol jej sused. Vraj pri tom kričal „Alláhu akbar!“. Predtým bol nejaký čas vo väzení za pokus o znásilnenie dvanásťročného dievčaťa, dcéry ošetrovateľky, ktorá sa starala o Mireille Knollovú. Tej, narodenej v roku 1932, sa v desiatich rokoch podarilo uniknúť nacistickej deportácii. Zabili ju až teraz moslimovia.
Bola však len jednou z už dlhého radu francúzskych židov zavraždených moslimskými fanatikmi. Už v roku 2003 zabil mladého Sébastiena Selama jeho moslimský sused. Ten potom jasal: „Zabil som žida, pôjdem do raja.“ Bol vyhlásený za právne nezodpovedného. Žije na slobode. V januári 2006 skupina moslimov uniesla, držala v zajatí a umučila na smrť 23-ročného Ilana Halimiho. V marci 2012 zabil Mohamed Merah v Toulouse tri deti, žiakov židovskej školy, a jedného dospelého po tom, ako zabil troch vojakov. V januári 2015 Amedy Coulibaly zabil štyroch židov v obchode Hyper Cacher vo Vincennes pri Paríži. V apríli 2017 bola 65-ročná Sarah Halimiová najprv brutálne zbitá a potom vyhodená z okna, a tak usmrtená jej 27-ročným moslimským susedom.
Aká je teraz politická situácia? Má Macron podporu?
Za Macronom stále stoja obchodné a podnikateľské kruhy a značná časť strednej triedy. Na druhej strane odborové organizácie, štátni zamestnanci, železničiari sú voči nemu a jeho vláde nepriateľskí.
Čo Marine Le Penová a jej premenovaný Národný front?
Večer 28. marca 2018 sa konal pochod z Place de la Nation k domu, kde bývala Mireille Knollová. Organizátori vopred vyhlásili, že eventuálna účasť predstaviteľov strany Le Front National (teraz Le Rassemblement National), ktorá je označovaná ako krajne pravicová, by bola nežiaduca. Syn pani Knollovej však vyhlásil, že nemožno z plánovaného pochodu nikoho vylučovať.
Popoludní som tam išiel. Boli tam predovšetkým starší ľudia, väčšinou zrejme židia. Po chvíli pochodu som počul hluk, krik. Marine Le Penová si predsa len dovolila prísť a niektorí z účastníkov vyjadrovali svoje nepriateľstvo voči nej. Kričal som na nich, aby mlčali. Snažil som sa argumentovať, že keď nás niekto príde podporiť, tak na neho predsa nemôžeme pľuvať. Hovoril som, že musíme byť Francúzom vďační za poskytované pohostinstvo a rešpektovať ich zvolených predstaviteľov. Niektorí zo zúčastnených mi dávali za pravdu, ale iní pokračovali vo svojom kriku. Tak som odišiel. Nemohol som jednoducho zniesť tieto prejavy morálnej úbohosti, neznášanlivosti a nevďačnosti.
Marine Le Penová. Zdroj: TASR
Zhodou okolností v rovnakom čase otec Marine Le Penovej, Jean-Marie, bol odsúdený, aby zaplatil pokutu 30 000 eur za to, že pred rokmi povedal, že šoa bola detail druhej svetovej vojny. Moji čitatelia vedia, že aj ja sa môžem považovať za toho, kto prežil šoa. Otec mojej matky zomrel v roku 1943 v terezínskom gete. Môj otec, ktorý sa odmietol rozviesť s mojou „neárijskou“ matkou, bol takisto poslaný do koncentračného tábora, ale prežil. Ja sám ako „miešanec druhej kategórie“ som mal „len“ podstúpiť operáciu, aby som nemohol mať žiadne deti. Dokážete si teda predstaviť, že Le Penove slová sa mi nemohli páčiť. Boli to prinajmenšom nešťastné slová. Aj keď to, čo k tomu potom povedal, že „detail je časť celku“, je pravda. V žiadnom prípade však nevidím, čím sa dopustil prečinu, ktorý by si zaslúžil taký prísny trest. Nehovoriac o tom, že si mohli odpustiť rušiť zaslúžený odpočinok politika, ktorý bude mať tento rok 90 rokov.
Má Francúzsko ešte nádej na záchranu?
Vidím možnú záchranu Francúzska v prípade, že by sa umiernená pravica, vedená Wauquiezom, dohodla s takzvanou krajnou pravicou, vedenou Marine Le Penovou, tak, ako k tomu došlo v Rakúsku. Nie som však veľmi optimistický. Celá tá francúzska spoločnosť, pravica, ľavica, židia, kresťania, laici, sa mi javí ako odsúdená. Namiesto toho, aby sa spojili proti nepriateľovi, ktorý ich vraždí bez milosti a ktorý sa netají svojou vôľou vnútiť im svoju nadvládu, sa ďalej bijú medzi sebou. Stále sú ovládaní vášňami a spormi z úplne iného obdobia a z iného kontextu.
Prial by som si len, aby sa z toho Česi poučili a aby sa vyhli osudu toho čoraz menej a menej sladkého Francúzska.
Dr. Martin Janeček (narodený v roku 1942 v Prahe) má po matke židovských predkov a jeho otec bol katolík. Má český, francúzsky aj izraelský pas. V roku 1964 odišiel antikomunista Janeček do zahraničia a usadil sa vo Francúzsku, kde získal občianstvo. Na parížskej univerzite vyštudoval dejiny, dejiny umenia a medzinárodné vzťahy. Po dosiahnutí doktorského titulu pôsobil ako učiteľ na škole výtvarných umení v Orléans a v Paríži, od roku 1976 až do dôchodku pracoval na francúzskom ministerstve školstva. Od roku 1979 žije striedavo v Prahe a v Paríži. Publicisticky sa angažuje v problematike vzťahov s moslimským svetom, s ktorým sa dôkladne oboznámil počas svojich ciest od Maroka až po Malajziu. Svoje poznatky a názory publikuje vo francúzskej a českej tlači (Prostor, Křesťanská revue, Proglas, Slovo z Jeruzaléma). Je autorom knihy „Islámská rozpínavost včera, dnes a zítra“.
