Nemôžem začať náš rozhovor inak ako otázkou na váš názor na najnovší vývoj udalostí v Sýrii a spoločný úder USA, Veľkej Británie a Francúzska na určité ciele súvisiace s údajnou výrobou chemických zbraní.
Vojenský úder na Sýriu nemôžem nazvať inak ako akt agresie. Je to akt agresie, pretože vznikol na základe nepodložených tvrdení o použití chemických zbraní zo strany sýrskeho režimu, bez akéhokoľvek potvrdenia týchto tvrdení zo strany vyšetrovacej komisie OSN, a lebo k nemu došlo bez mandátu OSN, tak je v rozpore s medzinárodným právom.
Aké ciele teda podľa vášho názoru tento úder sleduje?
V atmosfére obnovenej studenej vojny slúži chemický útok v sýrskej Dúme, z ktorého je obvinený sýrsky režim, skôr ako zámienka zo strany USA na väčšiu intervenciu v sýrskom konflikte s cieľom dobyť zásadnejší americký vplyv a oslabiť vplyv protivníka, čo je v tomto prípade Rusko. Moja domnienka nevychádza z úvahy, že by sýrsky režim nebol schopný siahnuť po chemických zbraniach proti svojim odporcom, ale podľa môjho názoru by to režim urobil, keby neočakával odvetu zo strany medzinárodného spoločenstva alebo keby bol v núdzi, prípadne v nejakej beznádejnej situácii, ale nie vo chvíli, keď de facto režimové jednotky takmer dobyli baštu islamistických rebelov vo východnej Ghúte a vyhnali ich na sever Sýrie.
Hoci však nemôžem vylúčiť vinu režimu, hľadal by som pravý dôvod tejto nebezpečnej eskalácie v skutočnosti, že Rusko najmä v poslednom čase „bodovalo“ v presadení svojej vedúcej roly a svojich záujmov v sýrskom konflikte, a to jednak v diplomatickej, jednak vo vojenskej rovine. A došlo k tomu „pred očami USA“, bez ich súhlasu či požehnania. Ruská diplomacia dokázala dať dohromady Turecko, čo je dlhoročný spojenec USA a významný člen NATO, s protipólom a protivníkom USA, teda s Iránom, posadiť ich za jeden stôl vo veci sýrskeho konfliktu a uzatvárať s nimi dohody, ktoré sa plnia v teréne.
Toto nechcú Spojené štáty pripustiť a dovoliť ruskej politike taký úspech pri ignorácii amerických záujmov.
Ďalší dôvod tohto leteckého úderu vidím v tom, že USA za celú históriu sýrskeho konfliktu neprejavili snahu o ukončenie sýrskej vojny, čo ma vedie k domnienke, že si neželajú jej zastavenie, predovšetkým kvôli Izraelu, ktorý z tejto zničujúcej vojny na strane nepriateľa vyťažil najviac. Pochopiteľne, ruské úspechy, ktoré som tu spomenul v rokovaní s Tureckom a Iránom, môžu viesť k opačným cieľom, než sú tie USA v tomto prípade.
Vo vašich predošlých vyjadreniach ste zdôrazňovali, že ak by bola z hľadiska mocností vôľa, situácia v Sýrii by sa vyriešila v priebehu niekoľkých dní. A teraz sme na prahu minimálne regionálneho konfliktu…
Vždy, od začiatku konfliktu v Sýrii, som zdôrazňoval pri každom takom rozhovore pre Parlamentné listy alebo pre ostatné médiá, že riešenie sýrskeho konfliktu sa nezaobíde bez konsenzu medzi veľmocami – mám na mysli predovšetkým Spojené štáty a Rusko. Preto každá eskalácia napätia medzi týmito veľmocami znamená ďalšiu eskaláciu sýrskeho konfliktu ako takého. Súčasná eskalácia je, bohužiaľ, najnebezpečnejšia v celej histórii konfliktu nielen pre Sýriu, ale aj pre celý región.
V určitej chvíli, po volebnom úspechu pána Trumpa a po tom, ako opakovane vyjadril vo svojej kampani, že vidí priestor na dialóg a dohodu s pánom Putinom o sporoch medzi oboma krajinami, som dúfal v prípadnú dohodu, ktorá by viedla k nejakému politickému urovnaniu situácie v Sýrii. Realita však, zdá sa, bola iná.
Vladimir Putin (vľavo) a Donald Trump. Zdroj: TASR
Zrejme sa staviate proti americkej intervencii. Aký je váš názor na intervenciu ostatných štátov a strán?
Bol by som si prial intervenciu nielen zo strany USA, ale aj zo strany Ruska a celého medzinárodného spoločenstva v prospech veci Sýrčanov, v prospech skutočných demokratických zmien, v prospech rešpektovania ľudských práv, ktoré boli pošliapavané v Sýrii vyše päťdesiat rokov.
Keby Spojené štáty chceli dopomôcť Sýrii k demokracii a prosperite a ukončeniu tyranie Asadovcov, som presvedčený, že to mohli presadiť hneď v roku 2011, keď vypuklo povstanie, a tak by som neváhal v tejto situácii stáť na ich strane. Bohužiaľ, intervencie USA a ich spojencov v regióne, predovšetkým Kataru, Saudskej Arábie a Turecka, viedli k islamizácii a militarizácii hnutia odporu proti sýrskemu režimu, respektíve k nastoleniu občianskej sektárskej vojny, rovnako ako v Iraku za americkej okupácie. USA a ich spojenci sa zaslúžili o to, že jedinou reálnou alternatívou režimu Baššára Asada by boli islamskí radikáli. A myslím si, že túto alternatívu netreba komentovať.
Nemôžeme zabudnúť na to, čo urobili USA so svojimi spojencami v Iraku a Líbyi, keď mali voľné ruky v zosadení tamojších diktátorov a nastolení nových režimov, ktoré sú nakoniec, ako sa ukázalo, horšie než zosadené režimy.
Skrátka, USA nám nedali príležitosť, aby sme za celú novodobú históriu regiónu verili v ich dobré úmysly. Ostatné štáty vrátane Ruska, ktoré stáli na strane režimu, to takisto urobili v súlade so svojimi záujmami, nie v záujme Sýrčanov.
Nie je útok spojencov skôr pomocníkom pre Daeš a ďalšie protisýrske skupiny? Vyznať sa v nich a ešte k tomu na bojisku musí byť hektické alebo skôr nemožné.
Nepriamo určite pomôže všetkým rebelom bojujúcim proti Asadovi, ale znovu opakujem, že zámerom spojencov v tomto údere je dobyť väčší vplyv, udržať vojnu a zabrániť riešeniam, ktoré nenapĺňajú zámery americkej politiky v regióne.
Aký máte názor na turecké vojenské angažmán v Sýrii v zmysle doslovnej vojny proti Kurdom?
Angažmán Turecka v sýrskom konflikte je jedným slovom odsúdeniahodné. Turecko na čele s Erdoganom bolo hlavným regionálnym hráčom – v spojení s Katarom, Saudskou Arábiou a s USA ako spojencami sa zaslúžili o islamizáciu a militarizáciu povstania proti Asadovi, čo viedlo k uduseniu samotnej podstaty mierového povstania ako hnutia odporu za slobodu a ľudské práva. Následne to viedlo ešte za prispenia toku desaťtisícov islamistických radikálov zo všetkých kútov sveta k občianskej sektárskej vojne. Mimochodom, väčšina týchto radikálov sa dostala do Sýrie cez Turecko, cez jeho hranice so Sýriou.
Recep Tayyip Erdogan Zdroj: TASR
Rovnako odsúdeniahodné je nedávne turecké vojenské angažmán proti Kurdom na severe Sýrie. Je to akt agresie, ktorý sa Turecko snaží ospravedlniť tým, že bojuje proti „kurdským teroristom“ z radov PKK, ale skutočný zámer je zabrániť vzniku akéhokoľvek kurdského štátneho útvaru na severe Sýrie. Osobne nesúhlasím s označením PKK za teroristickú organizáciu, hoci neschvaľujem niektoré ich násilné praktiky, ale považujem ich za národno-oslobodzovacie hnutie za práva Kurdov na sebaurčenie.
Priatelia Sýrie – tento ženevsko-parížsky spolok je už asi definitívne pochovaný. Skôr sa teraz dávajú dohromady jej nepriatelia…
Bol to sezónny spolok štátov, ktorý nebol prínosom ani v čase svojho vzniku. Povedal by som, že len pomohol utvárať mylnú predstavu na strane sýrskej opozície, že dni sýrskeho režimu sú spočítané, že sa môžu pripraviť na prevzatie moci a že stačí, keď sa budú riadiť ich agendami a direktívami, čo nakoniec viedlo k tejto nevídanej tragédii. Dnes táto agenda pokračuje bez tohto už neexistujúceho spolku.
Pri nepokojoch na izraelsko-palestínskych hraniciach sa zranilo vyše tisíc Palestínčanov a desiatky prišli o život. Lenže toto akoby svet nezaujímalo… Sú podľa vás Palestínčania, ktorí žijú už druhú alebo tretiu generáciu v utečeneckých táboroch, zmierení so svojím osudom? Divíme sa, že potom načúvajú Hamásu a ďalším zoskupeniam…
Na túto otázku by sa patrilo odpovedať trochu obsiahlejšie, aby som čitateľom priblížil pozadie izraelsko-palestínskeho konfliktu, konfliktu, ktorý trvá viac ako jedno storočie, ale obsahovo by to vyšlo na samostatný tematický rozhovor, preto mi nezostáva nič iné, než sa pokúsiť odpovedať priamo na otázku.
Od založenia štátu Izrael v roku 1948 a vyhnania väčšej polovičky palestínskeho národa z ich vlasti si tento národ neprestáva pripomínať svoju pôvodnú vlasť. Neprestáva bojovať za svoje práva na návrat do svojej vlasti a zároveň neprestáva platiť vysokú daň za ten spravodlivý, ale takmer zúfalý boj.
Vznik štátu Izrael bol medzinárodným zločinom, keďže sa ním mocnosti snažili odčiniť zločiny holokaustu a spáchali tak ďalší zločin na úkor Palestínčanov a ich práv vo vlastnej krajine. Keď nedokázalo celých 70 rokov zlomiť Palestínčanov, aby prestali bojovať za svoje práva, tak si myslím, že ani ďalších sto rokov nezmení v ich vedomí vôbec nič.
No a na otázku, prečo potom Palestínčania načúvajú Hamásu a podobným zoskupeniam, môžem povedať, že za to môže práve Izrael, pretože Izrael neprestáva presviedčať Palestínčanov, že ich predstavitelia OOP a samosprávy, ktorí uzavreli s Izraelom mierové dohody v Osle pred viac ako 25 rokmi a uznali Izrael, nezmohli napriek mierovým dohodám s Izraelom nič vo veci nezávislého palestínskeho štátu, a to ani v zmysle alternatívneho riešenia v podobe spoločného štátu, ktorý by umožnil návrat vyhnaných Palestínčanov.
Predstavitelia Hamásu a islamského džihádu, na rozdiel od predstaviteľov samosprávy a OOP, neuznávajú Izrael a obviňujú svojich politických oponentov takmer zo zrady palestínskej veci, inými slovami populisticky získavajú v očiach Palestínčanov popularitu, že oni sú tí správni obhajcovia práv Palestínčanov. Keby si však Izrael prial zmeniť túto realitu, tak by už dávno splnil dohody z Osla a nedoprial by Hamásu a islamskému džihádu možnosť získavať popularitu na úkor OOP a samosprávy. V skutočnosti Izrael zámerne umožňuje Hamásu a džihádu vyniknúť a získavať obľúbenosť na úkor svojich politických oponentov, pretože tým docieli rozkol a rozštiepenie v palestínskej verejnosti.
