Spojené štáty, Veľká Británia a Francúzsko v odvete za údajný chemický útok podnikli v Sýrii len veľmi obmedzený úder, čo tamojšiu opozíciu sklamalo. Americký prezident Donald Trump odkázal svojmu francúzskemu náprotivku Emmanuelovi Macronovi, že záujmom USA je čo najrýchlejšie stiahnutie vojakov zo Sýrie, a všetci dávajú najavo, že ďalší útok už nebude. Ako to celé hodnotíte najmä v kontexte úvah pred úderom, že sa blíži svetová vojna a podobne?
Katastrofické scenáre sa ukázali ako neopodstatnené. Trump a Putin medzi sebou neustále komunikovali. Nemáme žiadnu správu, že došlo k nejakej hádke. Koniec koncov, Trump môže pokojne objednať ďalších 105 rakiet, uspokojiť výrobcov a zamestnancov všetkých firiem spojených s výrobou rakiet a všeobecne dať pozitívny signál americkej verejnej mienke. Rusko sa má ešte lepšie, lebo Asad bude musieť kúpiť od Rusov ďalšie antiraketové systémy. Bez ohľadu na to, či boli aktuálne S-200 v prípade striel Tomahawk úspešné alebo nie, sa totiž musí arzenál stále dopĺňať. Takže Trump je spokojný, Putin je spokojný, ich ekonomiky sú spokojné, a kto si praje eskaláciu konfliktu, bude asi sklamaný.
Vladimir Putin (vľavo) a Donald Trump Zdroj: TASR
Nielen od sýrskej opozície, ale aj zo Západu zaznelo, že úder bol slabý a Donald Trump prenecháva Blízky východ Rusom a Iránu. Podľa českého europoslanca za ODS Jana Zahradila má Sýria funkciu náhradného bojiska medzi USA a Ruskom. V západnom záujme podľa neho je, aby sa z Ruska vďaka tomu nestal globálny hráč a z Iránu regionálny hegemón. Na to sa vraj treba sústrediť bez ohľadu na rôzne fake news. Je nutný aktívnejší prístup Západu alebo by sa mal radšej držať na uzde?
Ide o pragmatický názor, s ktorým môžeme, ale nemusíme súhlasiť, v závislosti od nášho osobného pohľadu. Sústrediť sa na „fake news“ znamená znovu v jednotlivých štátoch posunúť bojisko k verejnej mienke a pokúsiť sa ju presvedčiť, že je nejaký nepriateľ, ktorý šíri „lži“. Samozrejme, ak predpokladáme, že máme nepriateľa, jeho interpretácia reality bude z nášho pohľadu vždy vyzerať lživá. Ako teoretik komunikačných procesov si však nie som na sto percent istý, že stratégia poukazovať neustále na nejakého nepriateľa skutočne odradí od fascinácie, ktorú ten údajný nepriateľ nepochybne v určitej časti českej populácie vzbudzuje.
Vysvetlím to na príklade svojich študentov. Spozoroval som, že mnohí z nich sú v ostatných rokoch fascinovaní osobnosťou ruského prezidenta. Moja otázka teda znie, či náhodou dôvod tejto mýtizácie Vladimira Putina nenastal práve preto, že sa o ňom neustále hovorí. Nebolo by to prvýkrát, čo sa zo zvieraťa stane kráska a z krásky naopak zviera, aj keď pôvodný úmysel bol opačný. Je to klasická chyba, ktorú, ako sa zdá, mnohí politici a novinári stále opakujú.
Český prezident Miloš Zeman označil za debilitu, ak niektoré štáty – hlavne USA – robia tie isté chyby. Všetko sa vraj začalo inváziou do Iraku pod zámienkou zbraní hromadného ničenia, ktoré sa však nenašli, pokračovalo to v Líbyi a tak ďalej. Ide o sériu hlúpostí a príznak debility, ako hovorí česká hlava štátu?
Každá vojna tohto typu so sebou nesie pozitívne efekty pre ekonomiku danej krajiny. Vojna, kde len zhadzujete bomby a nemáte ľudské straty – taká vojna je skôr než vojnou systémom, ako napumpovať štátne peniaze do ekonomiky cez investície, ktoré majú vysoký multiplikačný efekt. Investície do rafinovaných zbrojných systémov vytvoria najvyšší multiplikačný efekt.
Zbrane a munícia sa však musia občas obnoviť, a preto ich treba zničiť. Lokálne vojny navyše čiastočne menia aj mocenské väzby v regióne. V prípade Líbye bolo Taliansko vďaka francúzskej intervencii z priestoru, kde malo veľký vplyv, takzvane odstrčené. Na jeho miesto nastúpilo Francúzsko a jeho firmy. Nezdá sa mi teda, že ide o „debility“, ale o racionálne úvahy, kde ekonomika je vždy na prvom mieste.
