Vydávate knihu Myslet v diktatuře korektnosti s podtitulom Příručka pro nepřizpůsobivé. Keď to trochu odľahčím, tak to vyzerá, akoby to bolo napísané pre osoby žijúce „cigánskym spôsobom života“. Koho teda myslíte tými „neprispôsobivými“?
„Neprispôsobiví“ sú v tomto prípade ľudia, ktorí sa nemienia podvoliť diktátu súčasných cenzorov myslenia.
Politickí korektori postupujú úplne inak. Takzvané nekorektné názory, konkrétne tie, ktoré sa vyjadrujú nesúhlasne k ich agende, sa do diskusie vôbec nepripúšťajú, sú apriórne vylúčené s tým, že ide o názory extrémistické, fašistické, nacistické, xenofóbne a tak ďalej.
Akú máte definíciu politickej korektnosti? Pat Buchanan v knihe Smrť Západu hovorí: „Politická korektnosť je kultúrnym marxizmom, režimom, ktorý trestá názorovú rozdielnosť a stigmatizuje spoločenským kacírstvom, rovnako ako inkvizícia trestala náboženské kacírstvo. Jeho ochrannou známkou je netolerancia. Vystupovanie proti affirmative action (pozitívnej diskriminácii) sa posudzuje tak, že človek je rasista.“ Benjamin Kuras zase hovorí: „Politická korektnosť by sa dala opísať ako myšlienková cenzúra a tyrania pomyselných neštandardných menšín a menšinových ideí nad štandardnou väčšinou a väčšinovým myslením, ktoré sú podľa jej teórie zodpovedné za všetky nešváry, zlozvyky a zločiny ľudstva. Menšinové a cudzie hodnoty povyšuje nad zavedené väčšinové a domáce hodnoty. Jej neoddeliteľnou súčasťou je multikulturalizmus, ktorý je náhradou niekdajšieho marxistického internacionalizmu.“
Obe tieto definície politickej korektnosti sú prijateľné. Kto sa nad nimi zamyslí, chápe, že máme do činenia s mnohovrstvovým fenoménom. Jeho vyčerpávajúce vystihnutie nie je jednoduché. V politickej korektnosti vidím súbor regulačných opatrení smerujúcich do oblasti ľudského jazyka, myslenia a konania na dosiahnutie určitého cieľa stanoveného západnými politickými elitami. Tento cieľ pozostáva z dvoch zložiek: negatívnej a pozitívnej. Negatívna zložka spočíva v deštrukcii tej podoby západnej kultúry, ktorá sa postupne rodila za prispenia gréckej filozofie, rímskeho práva, judaizmu a kresťanstva.
Pozitívnu zložku predstavuje ideál „nového človeka“, ktorý spomínaným procesom negácie zbavili svojej tradičnej minulosti, svojich myšlienkových a praktických „stereotypov“. Zdôvodnenie nutnosti prekonať starú západnú kultúru leží v presvedčení o jej „útlakovej“ povahe. Režiséri politickej korektnosti sa stavajú do roly osloboditeľov, čo im v ich vedomí aj u ich priaznivcov prepožičiava étos mravnej ušľachtilosti. Vynára sa, samozrejme, otázka, aký je ten pozitívny cieľ, ako by mal vyzerať ten „nový človek“. O tom by sa dalo dlho rozprávať, ale v každom prípade musí ísť o jedinca zbaveného všetkej autonómnej vnútornej finality, ktorý by sa v živote rozhodoval podľa hodnôt vyňatých zo zoznamu schváleného držiteľmi politickej moci.
Kde sú korene politickej korektnosti?
Klasickí filozofi rozlišovali to, čo nazývali causa proxima a causa remota. Causa proxima, bezprostredný dôvod politickej korektnosti, by som videl vo vlastnej povahe liberálnej demokracie, pre ktorú sú typické ideové vzývanie a súbežná praktická realizácia rovnosti vo všetkých oblastiach života. Všetky názory a všetky životné postoje musia z princípu ležať na rovnakej úrovni, žiadny hodnotový presah nemožno tolerovať. Absolutizovaný princíp rovnosti to nekompromisne vyžaduje.
Západná spoločnosť však mala trochu iný historický vývoj – ustanovili sa v nej „privilegované skupiny“ a „útlakové inštitúcie“ (napríklad tradičná rodina), vytvoril sa hodnotový rámec života, ktorý v skutočnosti posväcoval praktiky utláčateľov – belochov, mužov, heterosexuálov a podobne. Aj keď je v logike politickej korektnosti každá autorita neprijateľná, pretože autoritárska, represívna a paternalistická, musí byť aj napriek tomu súčasnou politickou elitou používaná na napravenie uvedených „nespravodlivých“ pomerov. Dlhodobá diskriminácia určitých skupín, ktoré sa vďaka sústavnému tlaku väčšinovej spoločnosti stali minoritami (menšinami), vyžaduje, aby sa teraz dočkali výhod na úkor starých utláčateľov (belochov, mužov, heterosexuálov…). Nastupuje takzvaná pozitívna diskriminácia. Kto proti nej niečo namieta, zostáva v zajatí starých hodnotových schém (tradičnej spravodlivosti) a je nutné proti nemu zakročiť ako proti rušiteľovi zavádzania nových poriadkov. K tomu, čo som označil ako causa remota, sa vyjadrím neskôr.
Dobre. V anotácii som sa dočítal, že vaša kniha vyjadruje odpor k „tyranii korektnosti“. Čo myslíte tou tyraniou? Napríklad koncept „represívnej tolerancie“ neomarxistu Herberta Marcusa, keď v eseji s názvom Represívna tolerancia Marcus volá po obmedzení slobody prejavu a zhromažďovacieho práva v prípade tých skupín, ktoré podľa jeho názoru odvádzajú spoločnosť od cesty k tomu, čo chápe ako historickú možnosť zlepšiť spoločenské vzťahy – ide okrem iného o „fašistov, militaristov, rasistov, odporcov ochrany životného prostredia a odporcov rozširovania roly štátu v ekonomike“?
„Tyrania korektnosti“ sa prejavuje čoraz hmatateľnejšie. Vystupuje pod pláštikom takzvaného kritického myslenia. Dnes všade počúvame, že treba myslieť kriticky, že je dôležité vedieť rozlišovať kvalitu informácií a podobne. Lenže so skutočnou kritickosťou nemá súčasný „kult kritickosti“ absolútne nič spoločné. Veľkí grécki filozofi, počnúc Sokratom, chápali kritickosť ako otvorenosť myslenia k rôznym, a to aj extrémne protikladným alternatívam, ktoré je nutné zvážiť a na základe nesporných dôvodov k nim zaujať myšlienkový a následne aj praktický postoj. Pozrite sa, ako vo svojich dialógoch postupuje Platón. Dáva nám príklad skutočnej kritickosti. Nevyhýba sa myšlienkovým pozíciám, s ktorými sám zásadne nesúhlasí, dáva im neskrátený priestor a mnohokrát ich dokáže formulovať ešte lepšie ako ich samotní zástancovia. Nekľučkuje, nekamufluje, nepoužíva žiadne fauly, ale naopak sa snaží ukázať, v čom spočíva ich neprijateľnosť.
Politickí korektori postupujú úplne inak. Takzvané nekorektné názory, konkrétne tie, ktoré sa vyjadrujú nesúhlasne k ich agende, sa do diskusie vôbec nepripúšťajú, sú apriórne vylúčené s tým, že ide o názory extrémistické, fašistické, nacistické, xenofóbne a tak ďalej. V skutočnosti je v tom viditeľná panická fóbia z otvorenej diskusie, pretože v nej by vyšla najavo neprijateľnosť ideologickej povahy politickej korektnosti. Podľa nej síce „pravda víťazí“, ale ide o „pravdu“ skrotenú, podriadenú vôli mocných, o pravdu „na vôdzke“. Jej bežnou súčasťou je to, čo sa vo svetle „starých“ kritérií označovalo ako „lož“. Za takouto pravdou sa nemusí nikto dobývať ťažkou diskurzívnou myšlienkovou cestou, na ktorej narážate na tvrdé námietky a musíte ich prekonávať poctivým rozumovým argumentom. Takáto pravda sa jednoducho stanoví a určí, odchýlky od nej sú vyhlásené za diverzné, spoločensky nebezpečné, neprijateľné.
Na ich proponentov sa nazerá ako na nakazených pacientov, ktorých treba izolovať od zdravej časti populácie. Niekedy sa hovorí o takzvanom hygienickom myslení. Diskusia s nositeľmi diverzných názorov vystavuje diskutujúcich nebezpečenstvu infekcie, preto je nutné podobné debaty zakázať z preventívnych dôvodov. Je jasné, že nejde o racionálne dôvody. Pri presadzovaní tej „jedine správnej pravdy, hodnotenia, interpretácie…“ teda nezostáva nič iné než nátlak a manipulácia. A sme opäť priamo pri podstate tyranie korektnosti.
Tým sa dá teda vysvetliť, prečo neomarxisti termínom „fašista“ a „rasista“ označujú takmer kohokoľvek, kto s nimi nesúhlasí?
Je to tak. Aktéri tejto jazykovej agresie vo väčšine prípadov vôbec nevedia, čo je to fašizmus či rasizmus, ale to im vôbec nebráni v tom, aby týmito termínmi častovali všetkých „rušiteľov pokroku“. Fašizmus vládol v prvej polovici 20. storočia v Taliansku, vyznačoval sa podporou rodiny, vlasti, katolíckeho náboženstva a požadoval, aby sa všetko konalo pre štát.
Posledný znak signalizuje fašistický kolektivizmus, s ktorým by politickí korektori nemali mať žiadny problém. Sympatie k predchádzajúcim trom znakom sú však pre nich jasným znamením fašistického zmýšľania, takže fašistom sa v ich očiach stáva každý bežne uvažujúci človek, ktorý svoje myslenie nepreformátoval absolvovaním nejakého humanistického študijného odboru. Rasista je zase človek, ktorý verí v nadradenosť určitej rasy a v podradnosť ostatných rás. Kto z tých, ktorí túto nálepku dnes dostávajú, také krédo zastáva? Hate free agentov to nezaujíma, pretože lož a manipulácia sú neoddeliteľnou súčasťou ich revolučnej práce.
Aký má politická korektnosť praktický reálny vplyv na našu spoločnosť, naše životy, na našu civilizáciu vo všeobecnej rovine?
Ľudia si začínajú jasne uvedomovať, že sloboda sa z reálneho životného priestoru postupne presúva do oblasti prázdnych deklamácií. Vedia, že už nemôžu hovoriť otvorene, že sa musia inak prejavovať na verejnosti a inak v súkromí. Verejná oblasť sa stáva oblasťou pretvárky a odcudzenia. Nedôvera medzi ľuďmi narastá. Zoči-voči evidentným klamstvám a manipuláciám – napríklad nedávna „otrava“ ruského agenta Novičokom – nemožno prejaviť svoj názor bez obavy, že nebude nasledovať nejaká sankcia.
Reálne a veľmi dramatické hrozby – napríklad migrácia – potom vyvolávajú obrovský strach a neistotu, pretože normálny občan už má smutnú istotu, že politická reprezentácia im nebude čeliť na základe realistického vyhodnotenia, ale v súlade s kánonmi politickej korektnosti. Ľudia sa cítia ako odsúdenci, ktorých ortieľ smrti bol podpísaný, hoci im chlácholivo sľubujú rajské zajtrajšky. Lož a manipulácia plodia rozklad na všetkých úrovniach a my sa dostávame do pozície pasívnych divákov zániku toho, čo bolo pre nás ešte nedávno samozrejmé.
Môžete uviesť nejaké konkrétne jednotlivé krikľavé príklady politickej korektnosti, či už smutné, humorné, alebo tragikomické?
Je ich stále viac, a kto nie je slepý, dokáže ich pomerne ľahko identifikovať. Zmienil by som sa len o jednom nedávnom prípade, ktorý sa odohral v našich končinách. Sociológ Petr Hampl vydal knihu Prolomení hradeb, v ktorej svojim čitateľom predkladá trochu iný pohľad na súčasné problémy, než aký sa uplatňuje v oficiálnom mediálnom svete. Akýsi študent z FF UK (Univerzita Karlova) sa postavil proti predávaniu jeho knihy na pôde našich akademických inštitúcií s odôvodnením, že Petr Hampl je xenofób s xenofóbnymi názormi. Rektor UK Zima tomuto tlaku podľahol a nechal knihu stiahnuť z distribučnej siete univerzitného nakladateľstva Karolinum. Ten študent sa sám priznal, že si knihu prečítal až po tom, ako celá kauza vyvolala verejný ohlas.
Tu názorne vidíme, že praktické represívne a cenzúrne kroky sa podnikajú pod taktovkou hesiel („xenofóbia“) bez znalosti toho, čo sa napáda. Rektor Zima sa nechal vtiahnuť do tejto ideologickej mašinérie a v tom vidím niečo veľmi alarmujúce. Z titulu svojej funkcie sa mal naopak dôrazne zastať slobody názoru a bádania a agilného študenta odkázať do patričných medzí. Ak to neurobil, spreneveril sa svojmu poslaniu a ukázal, ako hlboko je rakovina politickej korektnosti vrastená do tkaniva našich vzdelávacích inštitúcií.
Filozof Jiří Fuchs hovorí, že politická korektnosť a neomarxizmus prakticky smerujú k totalitarizmu…
A tiež to patrične odôvodňuje. Politická korektnosť je nástrojom neomarxizmu, smeruje k ovládnutiu nášho myslenia, chcenia a konania, má za cieľ zmocniť sa celého človeka v jeho spoločenskom a individuálnom rozmere. Práve autonómna individuálna dimenzia človeka je pre túto ideológiu veľkou prekážkou, a preto do nej musí intervenovať a rozhodovať o tom, ako má vyzerať. Zasahovanie do súkromnej sféry bolo vždy indikátorom totality a dnes sa čoraz intenzívnejšie uskutočňuje program vyjadrený obratom „súkromné je politické“. Čoskoro si bez dovolenia Bruselu ani… Zvyšok si sami doplňte.
Jiří Fuchs ďalej hovorí, že „na Západe je hlavným hýbateľom jeho skazy totalitná ideológia neomarxistov“. Niečo podobné tvrdí aj Pat Buchanan. Nie sú však korene revolúcie oveľa staršie a hlbšie? Neexistuje súvislosť medzi rokmi 1517, 1717 a 1917? Keď to trochu odľahčím, tak filozof Jiří Hejlek hovorí, že korene dnešných problémov sú v americkej revolúcii a „atlantizme“. Na to som mu namietol, že tu boli ešte dvaja skorší revolucionári – jeden sa volal Luther a druhý Lucifer…
Máte pravdu, aj ja by som išiel pri pátraní po hľadanej príčine oveľa ďalej. Tým by som sa konečne vrátil k tomu, čo som predtým nazval causa remota dnešných problémov. Keď sa pozriete do antiky, môžete sa zoznámiť s postojom sofistov. Tí zavrhli takzvanú druhú navigáciu Platóna, odmietli otvorenosť človeka k transcendencii, negovali ľudskú prirodzenosť ako zdroj záväzných hodnôt, obrátili sa proti objektivite poznania, chápali právo ako moc neregulovanú ničím racionálnym.
Človek stál vždy na rázcestí, z ktorého viedli dve cesty – prvá je cestou poriadku, ktorý človek neskonštruoval, ale ktorého rešpekt mu ukazuje smer k naplneniu jeho metahistorického zmyslu; druhá je cestou ničím nespútanej „slobody“, ľudskej kreativity, prostej moci urobiť to, čo sa urobiť dá. Posledným dôvodom našich dnešných problémov je teda to, čo bolo prítomné v každej etape ľudských dejín – naša sloboda, ktorú môžeme zneužiť voľbami, ktorými sa protivíme objektívne danému poriadku.
Čo sa dá urobiť pre záchranu západnej civilizácie, našej spoločnosti a našej vlasti? Nie je už neskoro?
Každý nech urobí to, čo je v jeho silách. Dnes sa vedie boj o jednotlivca, neprivilegovaní občania nemajú príliš veľkú šancu ovplyvniť širšie masy. Treba odkrývať to, čo sa politická korektnosť snaží zakryť. Treba obhajovať slobodu názoru, právo na alternatívne informačné zdroje. Západné štáty ako Nemecko, Francúzsko, Anglicko, Taliansko a ďalšie sú už takmer stratené. Nedokážem si predstaviť ich návrat k pravdivému poňatiu politiky, k pravdivejšej koncepcii spoločenského a individuálneho života človeka bez krvavého konfliktu, ktorý tam už stojí predo dvermi. Stredoeurópsky priestor je na tom o niečo lepšie, tu by som určité šance ešte videl. Každý však musí priložiť svoju ruku k dielu. Bez masívneho odporu voči našim kultúrnym a politickým elitám skončíme rovnako ako krajiny, kde povedať „oci a mami“ je zločinom proti „ľudskosti“ a oprávnená kritika zločinov netolerovateľným prejavom nenávisti.
PhDr. Roman Cardal, PhD. (nar. 7. decembra 1965) je český filozof. Prednášal filozofiu na Katolíckej teologickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Študoval filozofiu a teológiu na Lateránskej univerzite v Ríme a SFD v Bologni. Zaoberá sa predovšetkým teodíceou a metafyzikou. Vydal knihy Bůh ve světle filosofie (2005), Identita a diference, Systematický kurz ontologie (2012), Čtyři milníky politické filosofie (2010), Vybrané otázky z filosofie (2008) či Myslet v diktatuře korektnosti (2018, predáva napríklad Kosmas.cz). Prednáša pre Academia Bohemica a vysokú školu CEVRO Institut.
