Rakúsky vicekancelár Heinz-Christian Strache, predseda Slobodnej strany Rakúska, vyhlásil, že by Európska únia aj pre dobro členských krajín z východnej časti bloku mala obmedziť voľnosť pohybu svojich občanov za prácou v rámci EÚ. Podľa neho pripravuje neobmedzená možnosť pracovať v inom členskom štáte východných členov o kvalifikovaných pracovníkov a v bohatších krajinách zvyšuje nezamestnanosť. Český europoslanec za ODS Jan Zahradil to označil za číry protekcionizmus a likvidáciu vnútorného trhu bez bariér. Nie je však Stracheho vysvetlenie výstižným opisom toho, k čomu v skutočnosti dochádza?
Viete, na Európskej únii bola v okamihu jej vzniku dobrá jedna vec: liberalizácia pohybu kapitálu, tovaru, služieb a pracovných síl. To ostatné, ako bola spoločná – a socialistická – poľnohospodárska politika, európske fondy, pokusy o reguláciu a iné, bolo skôr na škodu. A teraz, bohužiaľ, sa dostávame do bodu, keď to jediné pôvodne dobré sa začína spochybňovať a zostáva len to zlé… Je to číry protekcionizmus. A politici za celé stáročia buď nedokázali pochopiť, že protekcionizmus je zlo, alebo to pochopili, ale tvária sa, že to nechápu, pretože im to u tej časti voličov, ktorá je menej vzdelaná, prináša politické body. Mimochodom, aj samotný názov slobodná strana potom znie ako výsmech, lebo na likvidácii slobôd nič slobodné nie je.
S tým čiastočne súvisí aj Európskym parlamentom čerstvo schválená novela smernice EÚ o vysielaní pracovníkov. Tá zabezpečí rovnaké odmeňovanie zamestnancov, ktorí svoju prácu vykonávajú v inej než domovskej krajine. Nebude teda dochádzať k tomu, že napríklad česká firma vyšle na stavbu v Británii partiu murárov za platy bežné v Česku, ale bude im musieť hradiť minimálnu mzdu či stravné platné v Británii. Krajiny majú na transpozíciu pravidiel dva roky, vodičov kamiónov sa netýkajú. Dá sa v prípade tohto zdanlivo ušľachtilého kroku veriť, že nejde len o do praxe uvedenú snahu zbaviť sa východoeurópskych firiem a pracovníkov?
To nie je žiadny ušľachtilý krok, to je opäť protekcionizmus umne zamaskovaný do fráz o rovnakých podmienkach. Nakoniec tak budú mať ešte Východoeurópania pocit, že im má toto opatrenie pomôcť! Lenže práve Východoeurópania sú tí, kto naň najviac doplatí. Predstavte si, že by ste mali zamestnať vo svojej firme mongolského robotníka, ktorý má síce chuť do práce, ale pozná mizerne váš jazyk a ešte horšie vaše zvyklosti a kultúru. Teda aj pri všetkej snahe nebude schopný vykonať prácu rovnako dobre ako Čech, pretože napríklad nevie ovládať niektoré u nás bežné technológie a podobne. Zamestnáte tohto menej výkonného pracovníka za rovnaký plat ako Čecha? Nezamestnáte. Zamestnáte ho jedine za predpokladu, že mu dáte nižší plat. A ak by ste mu boli povinný dať rovnaký plat, potom ho jednoducho prijímať vôbec nebudete.
Rovnako bude Čech v Británii, v Nemecku a podobne zamestnaný za vyššiu než českú, ale nižšiu než tamojšiu mzdu. Všetci budú spokojní: zamestnanec aj zamestnávateľ. A ak by bolo zákonom dané, že musí dostať rovnakú mzdu ako tamojší ľudia, tak ho nikto neprijme. Takže to pre nás vlastne znamená stratu pracovných príležitostí a v podstate bariéru pohybu za prácou. Je to namierené proti nám.
Európska komisia navrhla zákaz jednorazových plastových slamiek, tanierov a niektorých ďalších plastových výrobkov na jedno použitie, čím sa snaží efektívnejšie chrániť životné prostredie a obmedziť znečistenie oceánov. Členské štáty budú povinné do roku 2025 zabezpečiť zber 90 percent jednorazových plastových fliaš z nápojov, napríklad prostredníctvom systémov zálohovania. Čo na tento návrh, ktorý by sa mal prerokovať prednostne, aby sa stihol schváliť ešte pred voľbami do Európskeho parlamentu na jar budúceho roka, hovoríte?
Musím rozlíšiť dve veci. Na jednej strane je určite dôležité nepreplniť svet nerozložiteľnými plastmi. To bez debaty.
Lenže úplne iná vec je forma realizácie. Zákaz nič nerieši. Zákaz zo strany Európskej komisie považujem za úplnú hlúposť. Po prvé nadužívanie plastov sa v mnohých prípadoch musí vyriešiť nie zákazom, ale ekonomickou motiváciou, medzi ktoré patrí napríklad zálohovanie fliaš a podobne. Po druhé Európa nie je hlavným producentom plastového znečistenia. To je hlavne Ázia. Keď sami sebe v Európe nadiktujeme reštrikcie, budeme vyrábať drahšie a menej efektívne, takže ekonomicky začneme zaostávať v prospech Ázie, ktorá v tomto smere nebude mať žiadne škrupule a ktorá nás môže dohnať, predbehnúť, ekonomicky ovládnuť.
Skrátka zákazy sa pri regulácii spotreby a výroby ukázali ako neefektívne, oveľa efektívnejšia je vždy ekonomická motivácia.
Minule sme sa bavili, čo môžeme čakať od novej talianskej vlády, ktorá nakoniec po rozhodnutí prezidenta Sergia Mattarellu nevymenovať za ministra financií protiúniového Paola Savonu v pôvodnej zostave nevznikla. Šéf Ligy, víťaz volieb, Matteo Salvini označil prezidentov postup za „predaj Talianska zahraničným záujmom v Berlíne, Bruseli, Paríži a za oceánom“ a požiadal hlavu štátu o vyhlásenie predčasných volieb. Vo štvrtok večer Giuseppe Conte prijal svoje opätovné vymenovanie, ministrom financií v novej vláde už nie je Paolo Savona. V komentároch zaznelo aj to, že situácia začína pripomínať pád poslednej Berlusconiho vlády na jeseň 2011, keď krajina stála na hrane ekonomického pádu. Čo by vzhľadom na veľkosť Talianska jeho možný kolaps mohol znamenať pre Európsku úniu? Alebo niečo podobné nehrozí?
Už v knihe Lumpové a beránci sme varovali, že Taliansko bude budúcim epicentrom európskych dlhových problémov – a ako vidíme, potvrdzuje sa to. Tá situácia je skutočne na rázcestí. Teraz stačí aj niekoľko nevhodne zvolených slov a špekulanti sa začnú báť, že talianske banky majú problémy, že taliansky štát ich bude musieť zachraňovať, predlží sa a nesplatí svoje štátne dlhopisy. A na základe týchto špekulácií môže dôjsť k tomu, že ceny sa prudko prepadnú a výnosy talianskych štátnych dlhopisov vyletia nahor, a európska dlhová kríza je späť. A bola by ešte oveľa horšia ako v prípade Grécka, pretože Taliansko je oveľa väčšou ekonomikou.
To všetko sa, samozrejme, stať nemusí, ale môže, ak sa bude politická kríza v Taliansku ďalej preťahovať. Potom by sa Taliansko mohlo stať epicentrom budúcej európskej finančnej krízy, recesie. A nenechajme sa mýliť – to by sa, samozrejme, ľahko prelialo v podobe spomaleného hospodárskeho rastu aj k nám…
Celý rozhovor si môžete prečítať TU.
