Turecký prezident Erdogan sa vyjadril, že už má dosť toho, ako ho Američania tlačia do nákupu ich zbraní, a preto kúpi protivzdušný systém S-400 od Ruska. To teda znamená, že budú mať spoločné bezpečnostné technológie s Ruskom a že jeden členský štát NATO bude kupovať zbrane od Ruska. Čo na to hovoríte?
Povedal by som, že ide o jeden veľký a zásadný precedens, lebo Turecko je jednou zo starých členských krajín Severoatlantickej aliancie – vstúpilo do Aliancie v roku 1952 spolu s Gréckom. Na rozdiel od nových krajín pripojených po konci studenej vojny, ktoré sa postupne zbavujú zbraní sovietskej proveniencie, je Turecko odhodlané ísť čiastočne opačnou cestou.
Ide o bezprecedentný krok. Nejde o žiadnu novinku, pretože rozhodnutie nakúpiť ruské zbrane sa prerokúvalo nejaký čas. Určite zásadným spôsobom ovplyvní debatu, či – čo je v kontexte toho, čo sme počuli, pokiaľ ide o izraelské radary v českej armáde – je možné mať v aliančných systémoch zbrane od iných krajín než krajín, ktoré sú v priateľskom vzťahu k Aliancii. Navyše od krajiny, s ktorou máme značné problémy. Medzi Severoatlantickou alianciou a Ruskou federáciou sú problémy minimálne od anexie Krymu.
Turecká politika s prezidentom Erdoganom už dávno naberá smer, ktorý znamená odklon od Západu, a vidíme to aj v pochopení Turecka, že členstvo v Európskej únii je pre nich nedosiahnuteľná vec. Buduje si úplne iné väzby. Ankara má dnes bližšie do Rijádu než do Berlína, Paríža či Londýna. To je jednoducho fakt, ktorý treba brať veľmi vážne. A bude čoraz viac umocňovať otázky či pochybnosti, ktoré sme už počuli, a to či a do akej miery ešte Turecko patrí do Severoatlantickej aliancie.
Recep Tayyip Erdogan Zdroj: TASR
Aký vplyv to podľa vás bude mať na zahraničné vzťahy? A akú reakciu očakávate od Spojených štátov a prezidenta Donalda Trumpa, pretože Spojené štáty tak prídu o financie?
To je síce pravda, ale je fakt, že turecká armáda je vyzbrojená prevažne americkými zbraňami, tureckí dôstojníci a generáli študovali na amerických školách. Nedokážem predvídať reakciu Spojených štátov, ide o veľkú členskú krajinu, ktorá má druhú najväčšiu armádu v Severoatlantickej aliancii, a je otázka, či bude reakcia negatívna a ešte viac pritlačí Turecko do spojenectva s Ruskom a či Turecko bude ďalej zvyšovať svoju orientáciu na Blízky východ. Ako sa zachovajú Spojené štáty, ťažko povedať, Trump môže aj prekvapiť, čo záleží na tom, ako bude tento krok vnímať – či ako vojenský, alebo ako krok, ktorý ukazuje ďalšie politické trendy v Ankare.
Prezident Erdogan tiež volá po obnovení trestu smrti, sľubuje napríklad popravu svojho protikandidáta. Hovorí sa už aj o tom, že sa v podstate správa ako nacistický vodca Adolf Hitler v počiatkoch svojej mocenskej dráhy. Ako vnímate také porovnania?
Myslím si, že porovnanie s Adolfom Hitlerom nie je namieste. A ani by som v ňom nechcel pokračovať. Je pravda, že prezident Erdogan má veľmi nevyberavý slovník minimálne voči niekoľkým európskym spojencom v Severoatlantickej aliancii, zvlášť v spojení s jeho politickými ambíciami. To je nepochybne pravda.
Ak by parlament zaviedol trest smrti, išlo by o automatické vyradenie akýchkoľvek tureckých ambícií byť členskou krajinou Európskej únie. Navyše presadiť taký trest ešte retroaktívne by znamenalo, že by všetkých oponentov z nevydareného puču nechal popraviť. To by moderná Európa ťažko prehltla.
Ale ukazuje to, že Erdogan už s Európou veľmi nepočíta a predovšetkým buduje svoje mocenské pozície. V niektorých jeho výrokoch nemožno nevidieť ambície smerujúce k istému obnoveniu Otomanskej ríše. Turecko sa môže pokojne stať jedným z najväčších bezpečnostných problémov Európy budúcnosti. Je to dôležitá, veľká a ekonomicky pomerne dobre a dlhšie obdobie sa rozvíjajúca krajina a ambície Erdogana jasne smerujú k silnému prezidentskému štátu.
Niekto tiež hovorí, že sa Erdogan upokojí, keď bude po prezidentských voľbách…
Záleží na tom, ako sa voľby skončia. Ak sa skončia, ako Erdogan chce, tak by sa mohlo zdať, že sa môže upokojiť. Nevieme však, čo Erdogan skutočne chce. Uvediem prirovnanie, aj keď značne kríva. V tridsiatych rokoch minulého storočia mocnosti hovorili: Dajme Hitlerovi Sudety, on dostane, čo chcel, a dá pokoj. A tiež nedal. Naozaj nechcem o Turecku zanášať nejaké reminiscencie tretej ríše, nemyslím si, že by to čomukoľvek pomohlo, a ani si nemyslím, že tá situácia je taká. Bohužiaľ, obraz Atatürkovho sekulárneho Turecka značne bledne.
Celý rozhovor si môžete prečítať TU.
