Po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej sme boli svedkami prelomových udalostí, keď desaťtisíce ľudí vyšli do ulíc Za slušné Slovensko a keď napokon prišlo aj k novej vláde. Ako hodnotíte tieto udalosti? Má vláda Petra Pellegriniho u vás dôveru?
Súhlasím, šlo o prelomové udalosti v živote našej krajiny. Brutálna vražda dvoch mladých ľudí otriasla slovenskou spoločnosťou a dostala nás na stránky svetových médií. Novinár Ján Kuciak zaplatil najvyššiu cenu za svoju prácu v mene verejného záujmu, čo vyvolalo zhrozenie a pobúrenie doma i v zahraničí. Vo svojom poslednom článku, ktorý publikovali mnohé médiá, zanechal Ján Kuciak odkaz o neakceptovateľných prepojeniach politiky, biznisu a dokonca talianskej mafie. Naša verejnosť sa vďaka aktívnym mladým ľuďom a novinárom rozhýbala a volá po vyšetrení zločinu, očiste verejného života a väčšej spravodlivosti.
Preskupenia vo vláde a polícii vynútené masovými protestami otvárajú možnosť pre riešenie nakopených problémov a zvýšenie dôvery ľudí v právny štát, ktorá je ohrozujúco nízka. Na pleciach Petra Pellegriniho a jeho kabinetu spočíva teraz veľká zodpovednosť. Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že nový premiér má na rozdiel od svojho predchodcu oveľa vyššiu dôveru. Ako s ňou naloží, je v jeho rukách. Nemá na to veľa času, pretože sa blížia voľby.
Robert Fico spochybňoval pokojné protesty a dokonca hovoril o scenári zo zahraničia a pýtal sa prezidenta Andreja Kisku na Georgea Sorosa. Čo si o tom myslíte?
Robert Fico je skúsený politik, no po spomínaných tragických udalostiach urobil sériu krokov, ktoré ho stáli výraznú stratu prestíže a dôvery. Domácej i medzinárodnej. Aj keď dnes obhajuje svoje postupy, jednoducho neverím, že obrázok s miliónom eur strážených kukláčom, domnelé útočné dlaždice, vytiahnutie sorosovskej karty a najmä odchodový úškrn do tváre prezidenta si spokojne založil do svojho osobného politického albumu. Ako poslanec a predseda najsilnejšieho politického subjektu má stále veľkú zodpovednosť za štát a atmosféru v ňom. Mohol by skúsiť zavítať medzi študentov na svoju alma mater Univerzitu Komenského, kde získal docentúru, a stretnúť sa tiež so zástupcami občianskej spoločnosti a otvorene s nimi diskutovať. Rád by som sa takýchto diskusií zúčastnil.
Niektorí predstavitelia Smeru tiež kritizovali mimovládne organizácie, ktoré pôsobia na Slovensku. Pochybnosti sa uvádzajú aj v súvislosti s financovaním týchto organizácii. Vy ste významný slovenský predstaviteľ tretieho sektora, ako teda vnímate tieto názory?
Táto vlna kritiky zo strany viacerých politikov je úhybným manévrom, ktorý má za cieľ atakovať kritikov zo strany aktívnych občanov. Úlohou mimovládnych organizácií v každej demokratickej spoločnosti je okrem podpory dobrovoľníctva, humanity, charity, zapájaní občanov do najrôznejších projektov aj kontrola nositeľov politickej a ekonomickej moci. Umožňuje to ústava a zákony. Je preto nezmyselné tvrdiť, že MVO sa nemajú miešať do vecí, týkajúcich sa politických záležitostí. Dokonca v situácii, keď štát a EÚ podporujú projekty pre túto oblasť. Štát má množstvo nástrojov na kontrolu financovania mimovládnych organizácií a v prípade, že porušia svoje stanovy a platné zákony, može ich postihnúť alebo jednoducho zrušiť.
Minulý rok ste sa vyjadrili, že Slovensko je najeurópskejšou krajinou V4. Platí to ešte aj teraz?
Myslím si, že áno. I nová vláda jednoznačne a bez zaváhania deklarovala, že členstvo Slovenska v Európskej únii a Severoatlantickej aliancii je strategickou prioritou štátu. Keď si porovnáme kroky a vyjadrenia politických špičiek v Maďarsku, Poľsku či Českej republike, kroky a výkon rezortov zahraničia, sme na tom stále lepšie.
V rokoch 1990 až 1991 ste boli riaditeľom odboru medzinárdnej spolupráce na ministerstve školstva SR, od roku 1991 – 1992 ste boli ministrom medzinárodných vzťahov SR a neskôr ste riadili Odbor zahraničnej politiky Kancelárie prezidenta Michala Kováča, ktorého ste boli aj poradcom. Prečo ste sa rozhodli vstúpiť do tretieho sektora?
Do verejného života som vstúpil z vedecko-pedagogického prostredia Univerzity Komenského po Nežnej revolúcii. Bral som to ako službu a snažil som sa podávať v spomínaných inštitúciách profesionálny výkon. Bavilo ma to a na roky strávené v štátnych službách mám pekné spomienky. Sú spojené s budovaním inštitúcií, programov a medzinárodných vzťahov. Veľa som sa naučil. Keďže som nebol členom žiadnej politickej strany, v istom momente bolo potrebne rozhodnúť sa, ako sa budem angažovať ďalej.
Oblasť mimovládneho prostredia mi naturelovo vyhovovala viac ako svet politických strán. Ešte počas môjho pôsobenia na rezorte školstva sme založili Slovenskú akademickú informačnú agentúru – Servisné centrum pre tretí sektor, ktorú som potom istý čas viedol. Táto organizácia zohrala v 90. rokoch kľúčovú úlohu pri budovaní akcieschopnej občianskej spoločnosti.
Ako si spomínate na obdobie u prezidenta Kováča? Často sa porovnáva spor Kováč – Mečiar s Kiska – Fico. Vidíte v tom nejaké paralely?
Roky strávené po boku prvého slovenského prezidenta boli pestré, zaujímavé a občas i napínavé. Začínali sme z nuly budovať úrad a tradíciu hlavy nového demokratického štátu. Michal Kováč bol statočný človek, ktorý vykonával svoj úrad s radosťou a zodpovednosťou. Bol to dobrý prezident, ktorý obstál i v náročných skúškach navodených sporom s premiérom Mečiarom, ktorý porušoval politické i morálne pravidlá. Drámu týchto rokov zachytáva viacero kníh, no pre mladú generáciu ho pripomína hraný film Únos.
Spor medzi súčasným prezidentom Andrejom Kiskom a expremiérom Robertom Ficom je síce ostrý a pre našu spoločnosť a imidž krajiny nepríjemný, no ani zďaleka nedosahuje intenzitu a hrubosť z 90. rokov. Navyše spor nemá osudové dôsledky pre naše zahranično-politické smerovanie, ako to bolo v prípade zrážky Mečiar – Kováč.
Posledné dni ohlásilo viacero ľudí ambíciu kandidovať za prezidenta. Ktorý kandidát z aktuálnych uchádzačov by bol pre vás prijateľný a aké vlastnosti by mal mať nový prezident?
Otvorené zápolenie o prezidentský úrad sa spustilo bezprostredne po oznámení súčasného prezidenta Kisku, že sa nemieni usilovať o znovuzvolenie. V prípade, že by kandidoval, z dôvodu jeho veľkej šance na znovuzvolenie, by sa nezačali rojiť toľkí kandidáti. Vysoký počet kandidátov je spojený aj s taktikou politických strán v súvislosti s nadchádzajúcimi parlamentnými voľbami, ktoré by mali byť o dva roky. Prakticky sa spustila súťaž vo fragmentovanom a rozporuplnom politickom prostredí. Myslím si, že kandidáti budú predstavovať pestré menu osobností z politického i občianskeho prostredia a ešte je čas na posudzovanie a rozhodovanie.
Nový prezident sa musí pripraviť na ostrú súťaž v turbulentnom prostredí o výsostne politickú funkciu. Myslím si, že obstojí ten kandidát alebo kandidátka, ktorý v ľuďoch vzbudí nádej, že prispeje k budovanie dôvery v spoločenosti a bude dôstojným reprezentatom štátu navonok. Pôjde o piatu hlavu štátu. Ľudia budú už môcť porovnávať i osobnosť a štýl spojený s výkonom funkcie.
Neuvažovali ste aj vy po skúsenostiach, ktoré máte, o prezidentskej kandidatúre?
Ešte zvažujem, akou formou sa zapojím do procesu voľby hlavy štátu.
V súčasnosti pôsobíte ako zahraničnopolitický analytik. Ako hodnotíte úroveň diplomacie po štvrťstoročí samostatnosti?
Od roku 2010, keď som prestal byť riaditeľom pre strednú a východnú Európu americkej mimovládnej organizácie German Marshall Fund, som nezávislým analytikom, autorom a publicistom. Snažím sa byť i aktívnym občanom. Úzko spolupracujem s naším rezortom diplomacie a už vyše štyri roky mám dve vlastné relácie (Svet tu a teraz a CD klub) v rámci internetovej televízie tablet.tv Tlačovej agentúry Slovenskej republiky (TASR).
Na jar sa konala na našom ministerstve zahraničia, vedenom medzinárodne uznávaným diplomatom Miroslavovom Lajčákom, hodnotiaca konferencia, kde som mal možnosť vystúpiť v paneli s kolegami – bývalými ministrami Kňažkom, Kukanom a Hamžíkom a hodnotili sme uplynulé obdobie. Zhodli sme sa, že Slovensko urobilo v oblasti inštitucionálneho, personálného a profesionálneho rozvoja rezortu diplomacie obrovský kus práce. Prakticky na zelenej lúke vzniklo ministerstvo, ktoré dopomohlo k modernizácii štátu, jeho integrácii do euroatlantickách štruktúr, rozvoji jeho vzťahov so svetom a budovaní dobrého mena. Naši diplomati navyše slúžia na prestížnych postoch v medzinárodnych organizáciách akými sú OSN, EÚ a OBSE.
Zaznievajú hlasy aj od niektorých poslancov parlamentu, ktoré spochybňujú členstvo v Európskej únii a NATO. Kde by bolo Slovensko bez týchto inštitúcii?
Som presvedčený, že členstvo Slovenska v EÚ a NATO, ktoré prechádzajú skúškami, je pre nás otázka zásadného významu a som rád, že naše kľúčové politické osobnosti sú si toho vedomé a konajú podľa toho. Hoci sú hlasy politikov spochybňujúce túto líniu okrajové, treba ich brať vážne. Podobná diskusia dnes prebieha i v parlamentoch vyspelých demokracií. Žijeme totiž v období mnohých nových výziev – politických, ekonomických, bezpečnostných i hodnotových. Pre krajinu nášho rozmeru a sily je veľmi dôležité, že dnes patríme do najvplyvnejších zoskupení, kde navyše i malá krajina je suverénna a má priestor na diskusiu a možnosť presadzovať svoj hlas.
Pred pár mesiacmi ste predstavili knihu Priateľ – partner – spojenec. Príbeh slovensko-amerických vzťahov od Nežnej revolúcie dodnes. Aké významné je pre nás práve spojenectvo s USA?
Záujemca si túto bohato ilustrovanú knihu môže pozrieť i na internete. Dozvie sa z nej, že so Spojenými štátmi, kde žije najviac Slovákov okrem našej republiky, nás spájajú mnohé dejinné súvislosti, ale najmä dynamická súčasnosť. Dobré vzťahy medzi EÚ a USA sú aj pre našu budúcnosť zásadné. Nedávno, 31. mája, som sa v Pittsburghu zúčastnil unikátnej slávnosti, na ktorej si oficiálni predstavitelia Českej republiky, Slovenskej republiky a USA, ako aj mnohí krajania pripomenuli storočnicu podpisu Pittsburskej dohody, ktorá vytvorila základ pre vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov, ktorý sa pokojne a civilizovane pred 25 rokmi rozdelil. Za Slovenskú republiku vystúpili mladí politici – predsedníčka zahraničného výboru NR SR Katarína Cséfalvayová a štátny tajomník MZVaEZ Lukáš Parízek. Boli veľmi dobrí. Mimochodom, originál Pittsburskej dohody od minulého týždňa vystavujú na Bratislavskom hrade.
Pavol Demeš podpisuje svoje knihu Priateľ – partner – spojenec. Príbeh slovensko-amerických vzťahov od Nežnej revolúcie dodnes. Zdroj: TASR
Ste známy aj tým, že vystavujete fotografie a píšete knihy. Na čom teraz pracujete?
Dokončujem publikáciu o slovensko-kanadských vzťahoch, ktorú by sme mali zverejniť na jeseň. Nedávno sme spolu s našou ambasádou v Macedónsku uviedli putovnú výstavu mojich fotografií Po stopách sv. Cyrila a Metoda (bola už v siedmich krajinách). Na jej otvorení sa zúčastnil i macedónsky prezident Ivanov a hlava pravoslávnej cirkvi Stefan. Pripravujem ešte niekoľko menších publikačných projektov a výstav a kontinuálne spolupracujem s priateľom Zdenkom Dzurjaninom na prezentácii fotograficko-informačného projektu kostoly Slovenska a novom projekte pamätníkov prvej svetovej vojny a vzniku Československa, v spolupráci s TASR.
Ak by prezident Andrej Kiska založil stranu a ponúkol by vám spoluprácu, ako by ste zareagovali?
Tak ako v prípade predchádzajúcich ponúk politických lídrov na vstup do ich strany. Poďakoval by som.