Turecko začalo vo štvrtok uplatňovať nové clá na vybraný tovar z USA vrátane uhlia, papiera, tabaku, whisky, automobilov, strojárskeho zariadenia a petrochemických produktov. Reaguje tak na americké clá na dovoz ocele a hliníka. Z rovnakého dôvodu začala o deň neskôr uplatňovať odvetné clá 25 percent na dovoz vybraného amerického tovaru aj Európska únia. Odvetné kroky voči USA chystajú od 1. júla aj Kanada a Mexiko. Pridajme k tomu ešte americké clá na čínsky tovar a masívnu odvetu zo strany Číny. K čomu a kam až toto ochranárske či colné besnenie môže viesť?
Nejaký čas to už vyzeralo, že sa obchodnej vojne podarí zabrániť. Bohužiaľ, nakoniec sa to nepodarilo. Americký prezident je nerozumný. U voličov síce zbiera body heslom America First a tým, že vytvára dojem, že clá a ochranárstvo „chránia“ americký trh, ale v skutočnosti tým Amerike škodí. Vojde do dejín ako ten, kto americkej ekonomike v konečnom dôsledku ublížil.
Donald J. Trump Zdroj: TASR
Ale rovnakým spôsobom svojim ekonomikám škodia tie krajiny, ktoré sa nechali vyhecovať a zatiahnuť do obchodnej vojny. Keď proti vám niekto uvalí clo, nerozumnou reakciou je vziať si to osobne a začať sa mstiť tým, že mu clá vrátite. Toto nie je otázka preťahovania sa, kto má väčšie gule. Toto je otázka toho, či poškodím, alebo nepoškodím domáce obyvateľstvo. Takže: keď proti mne niekto uvalí clá, rozumnou reakciou je pomyslieť si niečo o pozadí, o tom, že veľa múdrosti nepobral, nenechať sa vyprovokovať a clá mu nevracať. Rozum namiesto svalov. A toho sa nám práve teraz vo svete nedostáva.
Mimochodom, aj Američania by si mohli so svojím ochranárstvom ľahko nabrať príliš veľké sústo. Stačí, aby sa Čína naozaj poriadne nahnevala, a mohla by sa Amerike „pomstiť“ tým, že vypredá na finančnom trhu naraz všetky americké štátne dlhopisy, ktoré momentálne vlastní. Tým totiž majú Číňania Američanov v hrsti. Keby to urobili, ceny amerických dlhopisov by klesli a výnosy týchto dlhopisov by naopak vzrástli. Američanom by sa mohlo veľmi predražiť financovanie ich verejného dlhu – a to by ich už naozaj citeľne bolelo.
Škrípe to nielen medzi USA a ich spojencami, ale aj v rámci Európskej únie sa na prístupe k migrácii začína štiepiť na jednej strane os ochotných Viedeň – Mníchov – Rím, v ktorej svoje sily v boji proti ilegálnej migrácii spojili Rakúsko, nová talianska vláda a bavorská politická reprezentácia, a na druhej najmocnejšia žena Európy kancelárka Merkelová s Francúzskom. Môžu nielen tieto politické rozbroje nejako poznamenať ekonomický vývoj v Únii alebo práve jej existencia napomáha, aby bola ekonomika voči politike imúnna?
Ťažká otázka, pretože je ťažké odhadnúť, kam to politicky povedie. Pochopiteľne, keby to malo vyústiť do nejakej z dnešného pohľadu fantazmagórie typu rozdelenia Európskej únie na dve časti, ekonomiku by to veľmi poznamenalo. A to hlavne preto, že by prudko vzrástli nedôvera a obavy z budúcnosti, a také nálady sú vždy veľkým zabijakom ekonomickej prosperity.
Ono napokon stačí už len to, že v Taliansku sa dostali do vlády euroskeptici, aby na to finančné trhy reagovali pomerne búrlivo a negatívne. Tu však treba poznamenať, že skôr než za euroskeptikov by sme taliansku vládu mohli označiť za ekonomických samovrahov, lebo druhou stranou ich politiky sú také šialenosti ako napríklad nápady, aby Európska centrálna banka odpustila Taliansku dlhy, a ďalšie. To by sme tu však zaraz mali ďalšie krachujúce Grécko, akurát ešte v oveľa väčšom rozmere.
Spolková vláda na otázku Zelených uviedla, že Nemecko od roku 2010 zarobilo na pomoci Grécku najmenej 2,9 miliardy eur, predovšetkým vďaka vyplateným úrokom z gréckych štátnych dlhopisov v rámci programu Európskej centrálnej banky Securities Markets Programme. Zisky inkasovala nemecká centrálna banka a prevádzala ich do štátneho rozpočtu. Nie je teda výhodné – aspoň pre niekoho – mať v Európskej únii nejakého takéhoto zadlženého chudáka?
Čo je to za nezmysel? Kto sa nehanbil niečo také tvrdiť? A to už ten dotyčný zabudol, že Grécku sa časť dlhov odpustila, takže všetci ich majitelia mali čistú stratu? A pretože častým majiteľom týchto dlhopisov boli v rôznych európskych krajinách napríklad penzijné fondy, dalo by sa tiež pokojne tvrdiť, že dôchodcov naopak obrali.
A môžeme ísť ešte ďalej. Preto, aby Grécko nezbankrotovalo, musela Európska centrálna banka vykupovať grécke dlhopisy. Výsledkom bolo, že boli extra nízke úrokové sadzby v celej eurozóne, ale napríklad aj u nás, pretože my si ako susedná a prepojená krajina nemôžeme dovoliť mať príliš odlišne nastavené úrokové sadzby ako ECB. Takže obratí o úroky boli všetci tí, ktorí mali úspory uložené v banke.
Tvrdenie, že na Grécku obyvatelia v priemere zarobili, je lož. Bolo to presne naopak. A ešte sa to neskončilo. Na Grécko, Taliansko a ďalšie predlžené krajiny doplácame stále. Naše straty sa ešte neskončili.
Celý rozhovor si môžete prečítať TU.
