Václav Kahuda je autorom kníh, z ktorých niektoré (Vítr, tma, přítomnost; 2014) sa okrem histórie pohrávajú aj s témou konšpiračných teórií, tajných služieb a pridávajú náznaky mysteriozity.
Jeho najnovší počin, Bytost (2017), sa na pozadí života ľudského jednotlivca zaoberá aj možným vývojom ľudstva zoči-voči hroziacim rizikám ekologickej katastrofy či jadrového sebazničenia a spásnej roly, ktorú v jeho prežití môžu zohrať technológie.
A práve možný budúci vývoj našej spoločnosti vo svetle viac či menej reálnych hrozieb je témou rozhovoru s Václavom Kahudom.
Pred niekoľkými dňami sa uskutočnilo z pohľadu mnohých historické stretnutie. Americký prezident Donald Trump sa stretol so severokórejským diktátorom Kim Čong-unom. Hovorili o možnom jadrovom odzbrojení Severnej Kórey. Ako vidíte výhľadovo tragický príbeh oboch Kóreí? Nachýlilo sa spojenie Kórejského polostrova?
No, spojilo sa NDR so Západným Nemeckom. Nebude to asi hneď, ale myslím si, že Severnej Kórei nič iné ani nezostáva, než ten stav, ktorý trvá už celé dekády, zmeniť. Je to naozaj taká pomyselná laboratórna Petriho miska. V KĽDR prakticky funguje feudalizmus, hoci tomu hovoria komunizmus. Je to taká časopriestorová diera, stredovek. Lenže tá zmena asi nepríde zajtra. Nejaký postupný vývoj sa tam však asi čakať dá. Osobne si myslím, že možnou silou v pozadí tam niekde bude Čína. Tá KĽDR je totiž skutočne takým pomyselným reliktom studenej vojny. Ten jadrový bubák, ktorého tam robili.
Jadrový bubák?
No, koľko asi tak mohli mať jadrových hlavíc?
Nie je to jasné. Niekde som čítal, že až päťdesiat. Podľa nových odhadov švédskeho inštitútu SIPRI by ich mohlo byť desať až dvadsať…
No dobre, tak povedzme, že napríklad Japonsko mohlo byť v dôsledku toho nervózne, možno trochu aj Južná Kórea. Ale napríklad Amerika je z tohto uhla pohľadu úplne irelevantná. Oni s tým skrátka strašili. Osobne si myslím, že tam nejaký vývoj súvisiaci s oboma Kóreami bude a všetci sa na tom budú snažiť získať politické body a prezentovať to ako svoje vlastné víťazstvo.
Do Česka nedávno zavítal bývalý hlavný stratég Donalda Trumpa a konzervatívec Stephen Bannon. V rámci besedy na pražskom Žofíne hovoril o ekonomickom nacionalizme. Zdá sa, že sa pohybujeme vo svete, kde spolu súperia dve idey: multikultúrny globalizmus a izolacionizmus, ekonomický protekcionizmus… Noví konzervatívci, identitári.
Ja by som povedal, že to, čo spomínate, je opäť len reakcia na niečo. V súčasnosti vlastne vidíme, že je extrémne nutné, aby informácie ako také putovali k ľuďom čo najvoľnejšie. Dôvodom je, aby sa každý človek mohol rozhodovať a ten systém, tá spoločnosť, v ktorej žijeme, mohol byť neustále opravovaný a korigovaný práve prostredníctvom spätnej väzby. Skrátka je nutné, aby ten stav, ktorý panuje, nebol zabetónovaný.
Čo sa týka pomyselného historického multikulturalizmu, pozri Nemecko a Merkelová, tak vidíme, že sa v súčasnosti rodí reakcia, ktorá akoby chcela uviesť, že tento jej prístup v zmysle wir schaffen das a prijímanie všetkých nie je možné udržiavať v bezbrehej forme. Dôvodom môže byť aj to, že tú pomyselnú slušnosť (prijímanie utečencov) si veľa ľudí môže vykladať aj ako slabosť. A to hovorím o ľuďoch z tretieho sveta, z odlišných civilizačných okruhov. Takýto výklad však môže prinášať obrovské riziká. Ale poďme si pripomenúť ten základný princíp, tú premisu toho, čo sa tu deje. Západ je obrovským dlžníkom všetkých týchto štátov, a to z jasného dôvodu: on tam robí vojnu. A v tomto kontexte sa nie je možné tváriť, akoby to tak nebolo. Hovorím tu o tých veľkých hráčoch: Anglicku, Francúzsku a dokonca aj Nemecku.
Čo moslimskí migranti a Západ, ako sa na to dívate?
Západ sedí na krabici dynamitu.
A nemôže byť islam vlastne alternatívou západného konzumerizmu?
Už teraz sú napríklad vo Francúzsku miesta, kde sú etnické menšiny nezamestnané. Náhodne si možno pripomenúť, ako pomerne nedávno horeli automobily na niektorých parížskych predmestiach. Povedal by som to asi takto. Tí prisťahovalci nastúpili na tú pomyselnú bohatú loď Západu, ktorá ešte pláva, ale už tak trochu balansuje. Všetci išli skrátka na ten takzvaný bohatý sever. Išli z tých Západom rozbombardovaných krajín. Ale to nie je všetko. Ešte Európu čaká migračná vlna, vo chvíli, keď sa dvihne celá Afrika. A ak k tomu dôjde… Napríklad taká Juhoafrická republika, to je časovaná bomba.
Tie hrozby sú skrátka obrovské. Ja si však myslím, že tu existuje určitý konsenzus, ktorý sa možno skrýva v tom, že si Západ uvedomí, že bude do vzdelávania tých ľudí musieť naliať nesmierne množstvo peňazí. Bude musieť tých ľudí vracať do krajín ich pôvodu, ale zároveň v tých krajinách aj rozsiahlo investovať. A investovať v zmysle: posielať tam inžinierov, posielať tam učiteľov. Skrátka situácia totožná s tou, ktorá bola u nás za prvej republiky, keď sa posielali vzdelaní ľudia na Slovensko a na Zakarpatskú Ukrajinu. Vtedy sa tam posielali učitelia, advokáti, poštmajstri a vlastne celá vtedajšia infraštruktúra.
Som presvedčený, že v súvislosti s tým, čo som naznačil, budú nesporne migranti katalyzátorom nejakých veľkých zmien. Ale riziká sú obrovské. Jediným riešením je skrátka naliať do krajín, odkiaľ prichádzajú, ohromné finančné prostriedky a investovať. Lenže investovať už nie v zmysle toho ekonomického kolonializmu, ako sme to v prípade Afriky videli kedysi, ale skrátka v tých krajinách vybudovať funkčné systémy, ako napríklad školstvo a tak ďalej. A to je, samozrejme, práca pre niekoľko generácií.
Takže sústrediť sa na Afriku?
Dnes žijeme v časoch, keď sme svedkami, ako sa roztápajú záujmy národných štátov a pretvárajú sa aj obrovské nadnárodné záujmy. Afrika obsahuje obrovské surovinové náleziská. Čína to vie a vie to aj Západ. Pred intervenciami Európanov tam fungovali spoločenstvá lovcov a zberačov. Problém Afriky je v tom, že tam prišli bieli ľudia. Dovtedy tam fungovali nejaké malé kmeňové kráľovstvá, ktoré si medzi sebou navzájom rezali hlavy, ale viac-menej tam bol pokoj, teda „africký pokoj“.
V celej tej situácii však vidím obrovský dlh Západu voči celému tomu kontinentu. Pozrime sa napríklad na celkovú implóziu britského impéria v poslednom storočí. Všetci tí ľudia z bývalých britských kolónií túžia po tom, aby boli v Anglicku. V tomto ohľade existuje obrovská zotrvačnosť. Sú tam už zažité kultúrne vzorce, ktoré sa tí ľudia naučili. Všetci chcú byť ako sahib, ako ten biely muž. Ten princíp, ten vzor tu je a má ohromnú silu. Je to emócia, ktorá je navyše podporená tým, že napríklad ropné štáty majú skúsenosť s takmer neustálymi vojenskými intervenciami zo strany Západu, s neustálymi rozpadmi vlastných štátov. Veď v tých krajinách sa uplynulých dvadsať rokov sústavne bombarduje, posledné dve dekády sa tam bojuje.
V prístupe Západu k migrantom teda prehovára akýsi koncept „bielej viny“, respektíve predstava, že voči krajinám, ktoré západné štáty kedysi vykorisťovali, majú veľký dlh…
Áno, ten dlh tu jednoducho je. Nie je v silách týchto západných štátov sa z toho nejako vykrútiť. A musíme si v tej súvislosti uvedomiť, že jediné riešenie, ktoré funguje z dlhodobého hľadiska, je kooperácia. Ale musí, samozrejme, existovať aj nejaká spätná väzba. Povedal by som to asi takto. Keď skrátka prídu do Európy migranti a správajú sa tu deštruktívne, tak by mali pocítiť aj nejakú spätnú väzbu v reakcii na svoje správanie, nejakú pevnú ruku.
Václav Kahuda, vlastným menom Petr Kratochvíl. Od roku 2017 je predsedom spolku Asociace spisovatelů. Od roku 1986 vykonával niekoľko robotníckych profesií. V druhej polovici osemdesiatych rokov spolu s Oscarom Rybom a Skiolom Podragom založil a redigoval Branické almanachy. Publikoval v časopisoch Iniciály, Vokno, Tvar, Weles, Salon Práva a v literárnej revue Moderní analfabet. Napísal spolu sedem noviel a románov a jednu poviedkovú zbierku. Jeho publikácia Vítr, tma, přítomnost bola nominovaná na cenu Magnesia Litera. Minulý rok publikoval román Bytost zasadený do blízkej budúcnosti, ktorý sa pohráva s problematikou možného prežitia ľudstva zoči-voči vlastnému sebazničeniu.
Celý rozhovor si môžete prečítať TU.
autor: Jonáš Kříž
