Stále sa hovorí o nejakých rokovaniach v otázke Sýrie. Kto s kým a o čom rokuje? A s akým výstupom? Už minule sme považovali sýrsku vojnu za nachýlenú ku koncu. Ako je možné, že už z médií nepočujeme, že Asad je zločinec? Výnimkou je editor Info.cz Pavel Novotný, ktorý píše, že to, že česká diplomacia od začiatku stavila na podporu Bašára Asada, bola zrada ideálov Václava Havla, ktorých v sebe mali Česi asi len tenkú vrstvu…
Teraz rokovali Rusi s Iráncami a Turkami v kazašskej Astane, tuším, že už desiatykrát, a zaujímavý bude blížiaci sa istanbulský summit Turecka, Ruska, Nemecka a Francúzska. Podľa všetkého na ňom pôjde hlavne o povojnovú rekonštrukciu Sýrie. Francúzsko už prelomilo tabu a minulý týždeň ruským prostredníctvom do Sýrie – a vôbec prvýkrát na vládou kontrolované územia, pretože až doteraz Západ podporoval len džihádistov – prepravilo 50 ton humanitárnej pomoci. Očividne si takýmto postupom chce získať „lístok“ do radu na možnosť zarobiť nejaké tie miliardy na rekonštrukcii Sýrie, ktorú osem rokov pomáhalo ničiť.
Podľa nemeckých médií by z rekonštrukcie rád získal miliardy aj Berlín, ale vraj má problém, že je na čele štátu stále Bašár Asad, ktorého sme po goebbelsovsky osem rokov vydávali za netvora. A tak je teraz dosť hlúpe sa tváriť, že je to zrazu skoro kamarát. To chápem. Naskočíte na vidly a schádzanie bolí ako čert.
Na druhej strane je bizarné, že si nejaký západný štát dokonca aj po tom, ako Západ svoju vojnu v Sýrii prehral, kladie akési podmienky. Je to svojím spôsobom neuveriteľné. Neuveriteľná neschopnosť vnímať a akceptovať realitu násobená nutkaním preceňovať svoj vlastný význam v súčasnom svete. Koho z hľadiska rekonštrukcie Sýrie asi tak zaujíma „nejaké Nemecko“, keď už sú pri hlavných „finančných kohútikoch“ a obchodoch Číňania, Rusi, Indovia, Japonci?
Pred týždňom bol v Berlíne ruský minister zahraničia Lavrov s náčelníkom generálneho štábu Gerasimovom a rokovali priamo s Angelou Merkelovou. Stavím sa, že jej povedali niečo ako: Na Asada zabudni, on zostáva, ale na to, aby ste sa dostali ku korytu, musíte naopak vy sami a zo všetkého najskôr zrušiť sankcie, ktorými ste Sýriu zahrnuli. Jednoducho povedané, Západ prehral, tak s požiadavkami nemôže vyskakovať. Naopak. Tak uvidíme.
A prečo už naše médiá nepovažujú Asada za zločinca? Neviem, to je otázka skôr pre ne.
Bašár Asad. Zdroj: TASR
S akou rýchlosťou Asadova armáda spolu s Rusmi a Iránom preberá kontrolu nad kurdským severovýchodom Sýrie? Počíta sa so sýrskym Kurdistanom ako s rokujúcou stranou? A pokiaľ ide o turecký severozápad Sýrie, nikto sa zatiaľ nemá k tomu, aby na neho zaútočil. Zmieril sa Asad s tým, že túto časť skrátka pod sebou „nezjednotí“?
Mám dojem, že sýrska vládna armáda ani Rusi kontrolu nad kurdskými oblasťami nepreberajú, pretože to v súčasnosti nie je žiadny akútny vojnový problém. O to viac, že sa stále rokuje o tom, aký štatút vlastne tieto oblasti vo finále získajú. A čo viac, v oblasti sú ešte stále americké základne, takže ak sa chcú vyhnúť zbytočným stretom, ponáhľať sa ani nedá. Niektoré zdroje však tvrdia, že kurdské YPG, ktoré pod hlavičkou Sýrskych demokratických síl tvorili základ amerických pozemných síl v Sýrii, už súhlasili, že Damasku vrátia kontrolu nad východosýrskou Rakká a vpustia štátnu správu aj do kurdskej Hasaky. Ale, ako hovorím, nie je to teraz akútny problém. Rokovania sa ešte potiahnu, tak počkajme a uvidíme, čo bude.
A fakt, že rokovania budú prebiehať dlho, je celkom pochopiteľný, pretože Damask ani nemôže rokovať s „Kurdistanom“. Politicky nič také ani neexistuje. Vymedziť rámcovo oblasti s prevažne kurdským obyvateľstvom je síce možné, ale taký „Kurdistan“ hovorí mnohohlasom. Najsilnejšou stranou sú síce ľavicové YPG (Ľudové obranné jednotky), ale okrem nich existuje veľa menších strán, ktoré idú YPG po krku a nie sú ochotné sa podvoliť práve tejto jedinej, radikálne ľavicovej ideológii.
Čiže teraz v Damasku rokuje hneď niekoľko kurdských strán a koalícií, takže predpokladám, že je tam aj zodpovedajúci „rokovací“ chaos. Niektoré tie strany stáli počas vojny po boku Damasku, iné sa nechali najať do amerického žoldu, takže predpokladám, že prístup sýrskeho štátu nebude až taký „vyvážený“. A zároveň predpokladám, že hoci Damask ešte pred rokom hovoril o autonómii pre Kurdistan, dnes už – po tom, ako sa YPG ako strana musela pokoriť z donútenia, pretože ju USA hodili cez palubu a YPG nič iné ako dohoda s Damaskom nezostala – nič také veľké ako autonómia na stole neleží. Zatiaľ naposledy som kdesi videla pojem „decentralizácia“, ale čert vie, čo sa ním vlastne v praxi rozumie. Alebo skôr bude rozumieť.
Zato Idlib pri tureckých hraniciach je predsa len „horúcejšia“ téma, pretože je to vlastne posledná veľká bašta džihádu v Sýrii. Bavíme sa o oblasti, ktorá má asi 2,5 milióna obyvateľov. Na zatiaľ poslednom kole rozhovorov v Astane sa Rusko, Irán a Turecko dohodli na zvrchovanosti a územnej celistvosti Sýrie, čo podľa všetkého značí, že aj Ankara – možno s hlasným škrípaním zubov – súhlasí, že si Idlib neponechá.
Damask však medzitým pre istotu prikladá pod kotol, že ak všetko nepôjde po dobrom, bude nasledovať vojenská ofenzíva. Turecká armáda už posilňuje vojská na svojej strane hraníc, pretože sa množia správy, že džihádisti formujú svoje rady v očakávaní boja, ale čoraz viac ich pred touto ofenzívou začína utekať aj cez hranicu do Turecka (a zrejme aj ďalej, napríklad do Európy).
Ankara tvrdí, že sama očistí Idlib od al-Káidy, Daeša a všetkých napojených teroristov, ale ako to bude vyzerať alebo čo bude potom, nie je jasné. Osobne by som si tipla, že „džihádu zbavený“ Idlib po vojne zostane akousi tureckou „trofejou“ – formálne aj správne bude táto oblasť spadať pod Damask, ale ekonomicky to bude povedzme „vplyvová zóna“ Turecka. Ankara totiž v ruských aj čínskych geopolitických plánoch hrá veľkú rolu a musí byť nejako odmenená za to, že zmenila počas vojny strany, inak by sa mohla cítiť urazená a robiť do budúcna problémy…
Presakujú informácie o tom, že riešenie by sa mohlo nájsť aj v Afganistane, kde je súperom, s ktorým sa asi musíme zmieriť, hnutie Taliban. Ako to vyzerá s dohodou s ním? Mimochodom, aký silný je na východe Afganistanu Daeš (Islamský štát)? Ten dokonca bojuje s Talibanom, ktorý považuje za „heretikov“. Zatiaľ čo Talibanu je jedno, čo bude mimo Afganistanu, Daeš chce ovládnuť celý svet. Stáva sa aj pre Západ Taliban „znesiteľnejší“ v porovnaní s Daešom?
Začnem od konca. Pre USA je nestabilný a bojujúci Afganistan, z ktorého sa nepokoj a napätie prelieva do okolitých krajín a regiónov, unikátnym miestom, odkiaľ môže „za jedny peniaze“ udržiavať v napätí Rusko, Čínu, Irán aj Pakistan a celú Strednú Áziu. Takže nie je otázkou, či sa talibanci stávajú pre Západ prijateľnejšími než Daeš, ale do akej miery môže vojna Daeša s Talibanom poslúžiť americkému zámeru udržiavať celú oblasť v pozore – pri potenciálnom „úspornom“ (pretože predsa „Amerika predovšetkým!“) odsune vlastných okupačných vojakov. A pretože odpoveď znie, že do „značnej miery“, tak aj keď je Taliban v porovnaní s Daešom skoro „čajík“, nikto mu prednosť dávať nebude, pretože potrebujeme niečo iné ako víťazstvo tých „lepších“ – prosím, nechytajte ma za slovo, ako že azda fundamentalistov z Talibanu nejako prehnane milujem. Len sa ich snažím vnímať v reálnom kontexte.
A ak bude USA táto vojna medzi dvoma islamskými hnutiami vyhovovať, tak sa môžu pokojne stiahnuť a podporovať ju zvonku – pre prípad, že by napríklad „uvädala“ alebo že by jedna strana mala zvíťaziť. A tým myslím Taliban, pretože tí „zbabelci“ nemali nikdy vyhliadku bojovať mimo afganského územia a dodnes sa pevne držia podmienky, že mier nastane s odchodom posledného zahraničného vojaka… A keby taký Taliban vyhral vojnu v Afganistane, tak už sa žiadna väčšia destabilizácia regiónu konať nebude. Takže vojnu vyhrať nesmie. Ale keby vyhral Daeš a premenil si Afganistan na svoje hniezdo, z ktorého by, ako hovoríte, dobýval celý svet… To by bola, pánabeka, tá správna destabilizácia, ktorá by ospravedlnila kozmické zbrojné výdavky a všetko ostatné, čo pomáha vojensko-priemyselnému komplexu…
A že všetko k takému vývoju smeruje, naznačujú aj americké médiá z americko-talibanských rokovaní. USA vraj Talibanu rovno ponúkli väčšinu Afganistanu bez boja, ako že si nechajú len pár základní vo veľkých mestách, ako sú Kábul alebo Kandahár, ale je jasné, že by ich tam talibanci pri svojom nutkaní oslobodiť celý Afganistan vo finále nenechali a po zablokovaní zásobovacích trás cez Pakistan by USA jednoducho konštatovali „game over“. Po osemnástich rokoch, počas ktorých nedokázala najsilnejšia armáda na svete poraziť bradáčov v habitoch a sandáloch s kalašnikovmi, by sa nikto nemohol diviť. Americkí chlapci by sa mohli skoro triumfálne vrátiť „dom“. Ale vytúžená vojna a politické dôsledky na región by pokračovali snahou Daeša, takže by USA z geostrategického hľadiska vlastne, prinajmenšom zatiaľ, neprehrali. To je už len otázka píárového spracovania…
Na tom všetkom je však najšialenejšie, že Afganci sú už vyše štyridsať rokov vo vojne iniciovanej zvonku. Že už ďalšie generácie ľudí tam síce nevedia čítať ani písať, ale zato zborku a rozborku kalašnikova zvládnu za pár sekúnd aj so zavretými očami. A výbušninu, ktorú položia niekam k ceste, zmontujú za pár minút. Je to neuveriteľná tragédia, ktorá už akoby nikoho ani nezaujímala…
Steve Bannon sa chystá podať pomocnú ruku „euroskeptickým“ skupinám v Európe. Je to podľa vás jeho sólo akcia alebo je to s posvätením jeho bývalého bosa Donalda Trumpa? V Česku jeho snaha zaujala exprezidenta Václava Klausa, už menej zaujala Okamuru. Skupiniek euroskeptikov je napokon aj v europarlamente viac. Čakáte nejaký zásadný vplyv na voľby do EP?
Podať „pomocnú ruku euroskeptickým skupinám“ je taká neslaná-nemastná formulácia. Titulok „Bannon sa postavil Sorosovi, priamo u neho doma, v Bruseli!“ by sa iste „predával“ oveľa lepšie. A v tom je aj celý ten problém. Neviem, koľko peňazí za Bannonom je, ale stavím sa, že to nie sú žiadne porovnateľné sorosovské miliardy. Ani to jeho „centrum“, ktoré má mať azda až dvadsať zamestnancov, sa asi nedá porovnávať s hustou sieťou neziskových a iných organizácií po celej Európe, nehovoriac o viac než dvoch stovkách europoslancov a ďalších bruselských fúzoch, ktorých „spoľahlivými priateľstvami“ sa Soros chváli. Čiže byť euroskeptikom, veľa by som od Bannona zatiaľ nečakala, pretože bude mať hlavne veľké problémy sám so sebou a so zaplatením nájmu za kancelárie. Jasné, tak zle na tom asi nebude, ale…
Lenže pre Sorosa nie je problém Bannon, ale európski politici, z ktorých si mnohých omotal okolo prsta, pretože ich núti pokračovať v doterajšej politike, čím vlastne pod sebou pília svoje vlastné, a teda aj sorosovské konáre. Nedávno Reuters písal o prieskume, podľa ktorého euroskeptici môžu budúci rok po voľbách v Európskom parlamente obsadiť až 60 percent kresiel. Čiže ono to vlastne „funguje“ aj bez Bannona, bohato totiž stačia tí, ktorí teraz Európe ešte vládnu. Keď k tomu pripočítame tie masy „slniečkarov“, z ktorých mnohí naozaj pôsobia ako totálni mimoni, tak je to jasné. Aj keď sa nemôžem ubrániť pocitu, že ak v Európskom parlamente naozaj zasadne väčšina, ktorá Európsku úniu z najrôznejších dôvodov odmieta, tak sa ocitneme v akejsi obrej logickej chybe. Nastane totálne bizarná situácia, s ktorou teda „otcovia zakladatelia“ určite nepočítali. A to ani nehovorím o tom, že presne nechápem, čo že to všetci tí euroskeptici v praxi chcú… A čo chce ten Bannon…
Popularita Emmanuela Macrona je na historickom minime, klesá aj podpora strany Merkelovej. Čo robia náčelníci nemecko-francúzskeho „motora“ európskej integrácie tak zle?
To nemá zmysel neustále riešiť, pretože by sme tu mohli sedieť do rána, takže stručne: Očividne žijú mimo reality, načúvajú všetkým ostatným, len nie národom, ktorým vládnu, a nie sú schopní – alebo už ani nemôžu – vniesť do politiky každodennú skutočnosť. Výsledok sa dostavuje… My trochu starší máme silný pocit, že sme už niečo podobné, aj keď v inom garde, videli a zažili…
Angela Merkelová a Emmanuel Macron. Zdroj: TASR
Taliansko zachránilo migrantov, ale šupom ich poslalo späť do Líbye. Ako je možné, že to zrazu ide, keď sa pri všetkých rokovaniach zdôrazňuje, že je nutné ich odviezť až do Talianska? Hoci je to ďalej než do Líbye? Je to precedens?
Všeobecne platí, že teoreticky ide vždy všetko, ale práve preto máme nejaký systém zákonov a pravidiel, aby nenastal absolútny chaos. A vrátenie ľudí z medzinárodných vôd do krajiny, kde môžu byť ohrození na životoch, takým porušením medzinárodných právnych noriem je. Ktosi kedysi taký zákon vymyslel a členské štáty OSN to odhlasovali. Smola. Chcem povedať, že veľa ľudí síce aplauduje, že to „zrazu ide“, ale ak budeme porušovať ďalšie a ďalšie zákony a medzinárodné právo – po Kosove, Iraku, Líbyi, Sýrii a tak ďalej –, kde potom skončíme? A kde potom berieme morálne oprávnenie trestať napríklad Rusko za Krym?
Čiže čím viac zákonov sa poruší, tým väčší chaos nastane. A tým chaosom myslím prostý fakt, že v medzinárodných vzťahoch zavládne „právo silnejšieho“. Niežeby „zákony džungle“ nepanovali už dnes, ale aj tak. S každým ďalším zákonom, ktorý prestaneme rešpektovať len preto, že sa nám práve nehodí, príde nejaká adekvátna reakcia, pokojne aj zo strany, odkiaľ by sme to ani nečakali. Svet je chaotický už dnes a malé štáty, akým sme aj my, by mali na dodržiavaní medzinárodného práva trvať predovšetkým, pretože žiadne iné opory nemáme. Teraz, keď Trump prišiel do Európy a rozdupal nám tu všetky bábovôčky, to platí dvojnásobne.
Skrátka, ak to niekto vníma ako precedens a navyše nad ním jasá, tak prečo by mali nejaké zákony a normy dodržiavať ostatní a v iných prípadoch? Prečo by si potom napríklad Maďari, Poliaci a Rusi nemohli „precedentne“ rozobrať celú Ukrajinu?
Čo by sme mali v najbližších týždňoch sledovať?
Teplomery…
