Tragické úmrtie českých vojakov rozvírilo debatu o situácii v Afganistane. V tejto krajine sú už od roku 2002 vojaci NATO, najviac Američania. Po útoku na newyorské dvojičky bolo pochopiteľné, že Američania vpadli do krajiny, kde sa ukrýval terorista Usáma bin Ládin. Ale roky plynú a zdá sa, že bezpečnostná situácia sa nelepší, Taliban nie je porazený. Čo s tým?
Sme tam už od roku 2002, predchádzala tomu veľmi úspešná vzdušná operácia Spojených štátov, ktorá rozmetala všetky výcvikové tábory al-Káidy, ktoré boli v tejto krajine. Treba povedať, že podľa odhadov nimi prešlo asi 80-tisíc islamistov, čo nie je vôbec malý počet. Bin Ládin bol na území Afganistanu nejaký čas a Muhammad Umar – vtedajší šéf Talibanu – sa s ním dlho nechcel stretnúť.
Až po nejakom čase spolu začali udržiavať vzťahy. Takže to medzi Talibanom a al-Káidou nebola láska na prvý pohľad. Ďalšia vec je, že sme v Afganistane už takmer trikrát tak dlho, ako trvala druhá svetová vojna. Pre Spojené štáty je to dvakrát tak dlho, ako boli vtiahnuté do konfliktu vo Vietname. Bohužiaľ, Taliban je silnejší ako kedykoľvek predtým. Jedna vec je celkom zrejmá: keď sa jednotkám Severoatlantickej aliancie – ktoré viedli Spojené štáty a ony samotné mali na území Afganistanu stotisíc vojakov – nepodarilo Taliban poraziť ani priviesť k rokovaciemu stolu, neviem, akým spôsobom to budeme schopní docieliť teraz, keď je tam celkovo asi 16-tisíc vojakov NATO, z čoho je 12-tisíc Američanov.
Aké veľké územie vlastne ovláda Taliban? Český poslanec Jan Lipavský na blogu napísal, že štyri percentá územia, iný český poslanec, Radovan Vích, mi v rozhovore hovoril, že Taliban silnie a ovláda 70 percent územia. Obaja sú členmi poslaneckého výboru pre obranu a dosť sa teda líšia…
Nie je to také presné, ako obaja hovoria. Jedna vec je ovládať, to znamená, že to máte absolútne pod kontrolou, a druhá, na ako veľkom kuse územia pôsobíte. Bližšie pravde je názor toho pána, ktorý hovorí o tých 70 percentách, ale to neznamená, že tam všetko riadia. Jednoducho tam sú a ovplyvňujú svojou činnosťou bezpečnostnú situáciu v Afganistane. Keby bol Taliban len na štyroch percentách územia Afganistanu, tak to by bolo na radostné zatlieskanie a výkriky typu hurá, vyhrávame. Tak to, samozrejme, nie je. Je asi na 64 percentách územia, kde sa prejavuje veľmi aktívne. To však neznamená, že ich má pod kontrolou od A až po Z.
V roku 1979 vpadli do Afganistanu Sovieti a po deviatich rokoch za cenu mnohých strát museli potupne odísť. Nie je spoločným menovateľom oboch týchto prípadov, že Afganci – aspoň teda ich významná časť – cudzie vojská na svojom území neprijali a berú ich ako okupantov? Alebo v tom robia rozdiel – rozprávkovo povedané, že zlí Sovieti prišli ich krajinu rozvrátiť, zatiaľ čo teraz dobrí západniari im idú pomáhať? To mi príde, že to tak asi neberú.
Určite nie. Kto má, samozrejme, záujem na prítomnosti zahraničných vojsk, je centrálna vláda v Kábule. Tá by sa bez ich prítomnosti neudržala pri moci. Je evidentné, že ak by sme sa stiahli z Afganistanu, tak vláda rýchlo padne a Taliban ovládne Kábul, tak, ako ho ovládol po tom, ako sa Sovieti stiahli z Afganistanu. Ale treba povedať, že tou sovietskou inváziou v roku 1979 došlo k zásadnému narušeniu celej vnútornej, niekedy spletitej hierarchie vzťahov, ktoré boli vždy výsledkom vnútorných bojov – o moc, o kontrolu nad rôznymi aktivitami vrátane pestovania ópia a podobne. Toto sovietska invázia narušila. Afganistan je multietnická krajina, nie sú to len Paštúni a Tadžici, je tam aj množstvo iných národností. Každá si nejakým spôsobom uzurpuje podiel na moci a ovládaní nejakého teritória.
Toto je rozbité a obnova si vyžiada dlhý čas. Afganci sa všeobecne budú k zahraničným vojskám správať milo, priaznivo, ak sa tam my správame zodpovedajúcim spôsobom, čo sa dá predpokladať, že až na niektoré excesy áno. Pokiaľ ide o český kontingent, tak celkom nepochybne. Ale čím viac bude daná oblasť pod infiltráciou Talibanu, tým menej sa k nám oni budú správať priateľsky, pretože z Talibanu majú strach. Taliban sa mstí nielen na zahraničných vojakoch, ale aj na afganských bezpečnostných zložkách, ktoré sú nevycvičené, mnohokrát sú biedne lojálne a často bývajú tie prvé, čo zbehnú. Naša predstava, že ich niekedy vycvičíme tak, aby kontrolovali celú krajinu, nie je reálna. Taliban sa tiež mstí miestnemu obyvateľstvu, ktoré je často vystavené tomu problému, že sú v mnohom závislí od zahraničných vojsk, ale zároveň sú priamo alebo nepriamo ovplyvňovaní relatívne krutou politikou Talibanu, ktorá je pomerne veľmi bezohľadná. Toto je veľmi ťažká situácia.
Súhlasím s tým, že akákoľvek ambícia vybudovať na území Afganistanu nejaký štátny útvar, ktorý bude zodpovedať liberálnemu typu demokracie Európy 21. storočia, je absolútna hlúposť. Myslím si, že už to pochopili úplne všetci. Ide o to, aby sa po stiahnutí vojsk Severoatlantickej aliancie z územia Afganistanu nestalo hniezdo teroristických skupín, ktoré budú mať exteritoriálny presah. Tak ako Islamský štát v Chorasáne, ktorý už nie je len na území Afganistanu, ale aj Tadžikistanu, Turkménska a podobne. Potom sú tu ďalšie teroristické skupiny, ktoré tam pôsobia.
Chcel by som podotknúť, že Taliban je brutálna organizácia používajúca teroristické metódy, ale nie je klasickou teroristickou organizáciou v tom zmysle, že by mali exteritoriálny presah. Záujem Talibanu je ten, aby všetky zahraničné vojská odišli z územia Afganistanu. A oni by tam vytvorili poriadok, ktorý je pre nich prijateľný. Že to bude znamenať krok k ďalšiemu návratu tmárstva – keď ženy mali takmer nulové práva, keď bola zakázaná hudba, televízia, kino, všetci muži museli nosiť fúzy, dievčatá nesmeli chodiť do školy –, to sa dá predpokladať.
Otázka je, akú máme ambíciu, či to sme schopní zmeniť. Ja si myslím, že nie. Alebo či sa tam budeme snažiť vytvoriť nejaký protektorát na ďalšie desiatky rokov, ktorý bude hltať obrovské množstvo finančných prostriedkov, bude si žiadať životy našich vojakov, a aj tak táto krajina nebude pod nejakou kontrolou a nebude bezpečná. V tejto chvíli odísť asi nie, to by znamenalo skorý pád prezidenta Ghaního, ale zakopať sa v Afganistane na ďalších dvadsať rokov sa mi nezdá ako rozumná alternatíva. Tí, ktorí hovoria – budeme tu musieť zostať ešte dvadsať rokov, musia uvažovať, čo tým chcú dosiahnuť. Bez ústupkov Talibanu to jednoducho nepôjde.
Ašraf Ghaní Zdroj: TASR
V tejto chvíli nemáme vojenskú silu, a keď sme ju mali, tak sa nám ich nepodarilo donútiť k rokovaniu. Predstava Spojených štátov, že si vyjednajú trvalú prítomnosť svojich vojenských základní po stiahnutí z Afganistanu, nie je podľa mňa reálna. Taliban funguje v tej svojej základnej, veľmi jednoduchej filozofii, a keď sa nad ňou zamyslíme, dôjde nám mnohé. Oni hovoria – vy máte hodinky, my máme čas. Mali by sme si uvedomiť, do akej miery sa budeme v Afganistane ďalej angažovať a ako dlho. Ak budeme schopní zaistiť, že Afganistan nebude semeniskom exteritoriálnych teroristických organizácií – čo by malo byť naším primárnym cieľom –, potom to bude cesta k tomu odísť a, bohužiaľ, zmieriť sa s tým, že to nebude krajina, ktorá by bola na náš obraz. Je to iný svet.
Ak paštúnska matka – a Taliban sú Paštúni – už odmalička svojmu synovi hovorí, že sa nesmie nikdy vzdať, že nesmie nikdy zradiť, nesmie byť zbabelec a radšej umrie hrdinsky v boji –, tak čo chcete s takými ľuďmi dosiahnuť? Musíme si uvedomiť, s kým bojujeme, a uznať, že tam Alexander Veľký neuspel, rovnako ako britský expedičný zbor v 19. storočí, ktorý sa z geopolitických dôvodov do konfliktu v Afganistane zamiešal, neuspeli Sovieti. Teraz ide o to, ako odísť tak, aby sme nemohli povedať, že sme prehrali. Predstava, že tam budeme ďalších dvadsať rokov, je z môjho pohľadu ťažko prijateľná.
Ešte sa chcem na záver opýtať na jednu záležitosť. Václav Klaus mladší vo svojom komentári uvádza: „Zmyslom armády je predovšetkým chrániť vlastnú krajinu, jej zvrchovanosť. Tohoto cieľa by armáda mala byť schopná. Naša nie je.“ Je to naozaj tak, že česká armáda toho nie je schopná?
Ak to vytrhneme z kontextu, ako to urobil Václav Klaus mladší, a budeme sa tváriť, že nie sme členskou krajinou Severoatlantickej aliancie a že nie sme členmi Európskej únie, potom je to pravda. Ale my sme členskou krajinou Severoatlantickej aliancie a treba povedať, že susedíme s krajinami, s ktorými máme priateľské vzťahy. Počnúc Nemeckom, končiac Slovenskom. Veď nehraničíme so žiadnou krajinou, ktorá by voči nám mala nejaké teritoriálne požiadavky a nejakým spôsobom nás ohrozovala.
Aj keby Rusko malo agresívne chúťky – čomu ja neverím –, tak nech sa všetci pozrú na mapu, cez čo všetko by muselo prejsť, aby sa dostalo na územie Českej republiky. Samozrejme, že naša armáda by mala byť väčšia. Dve brigády, ktoré máme, by mali byť na stopercentnom stave a hodila by sa nám ešte jedna brigáda. Armáda je podfinancovaná. Je pravda, že nás armáda chráni v technike, ktorá je päťdesiat rokov stará. Politici by sa mali zamyslieť nad tým, do akého stavu ju nechali dôjsť.
V tejto chvíli môžeme ťažko ašpirovať na to, aby sme mali sto- až stopäťdesiattisícovú armádu, ktorá by bola schopná nejakej kruhovej obrany územia Českej republiky. Nemáme vytvorený ani systém mobilizácie, doplňovania. Je pravda, že keby armáda mala prikryť hranicu s Rakúskom v prípade migračnej krízy – ktorá nehrozí, ale keby náhodou –, tak toho nie je schopná, pretože spoločná hranica s Rakúskom meria 440 kilometrov. Je tam dvadsaťdva cestných priechodov.
Keď pán prezident vyzýval armádu na zváženie tejto úlohy, dostalo sa mu odpovede, že na takúto misiu by armáda bola schopná vyčleniť tritisíc vojakov. Keď si vypočítate, koľko by ich bolo na jeden kilometer, tak je to skutočne tristný počet. To je jednoducho fakt a je otázka, čo s tým. Politici by sa mali snažiť v tomto zaujať pomerne jednotné stanovisko a armáde vytvoriť také podmienky, aby všetci občania mali pocit, že nás chráni aj doma a nielen reprezentuje v zahraničných misiách. A nemyslím to v zlom.
Zahraničné misie v mnohom veľmi prispievajú k získaniu zručností, ktoré by na našom území vojaci nezískali. Netreba za to vojakov kritizovať. Oni idú tam, kam ich pošlú politici. Treba na politickej úrovni zvážiť, ako ďalej s Armádou Českej republiky. Ako sa ďalej angažovať v misiách v zahraničí, ktoré skutočne majú zmysel. To je na politickej reprezentácii, nie na generáloch, nieto na obyčajných vojakoch, ktorí ťarchu tej misie – ale aj služby doma – nesú na svojich pleciach aj s tými negatívnymi dôsledkami, ktoré vidíme.
