V roku 1968 ste emigrovali do Veľkej Británie. Aké máte na toto obdobie osobné spomienky?
Šesťdesiate roky boli pre mladého inteligentného človeka fantastické. V roku 1964 vyšiel mesačník Tvář, prvý nekomunistický časopis, každý rok vychádzali čoraz zaujímavejšie a menej cenzurované knižky, predovšetkým beletria. Bolo to, akoby sa ovzdušie okolo vás prečisťovalo. Aj zo Západu prenikal taký nový svieži duch mladosti, nielen Beatles a Cliff Richard. Komunizmus bol minulosťou, hoci bola spoločnosť zovretá jeho inštitúciami a dozorcami.
Najlepšie situáciu opísal Miroslav Švandrlík. „Doba nadšení, stupidních a vřískavých halekaček definitivně skončila. Budovatelské písně nepěli už ani svazáci při uvědoměle rozjásných průvodech 1. máje… Na stříbrná plátna kin vtrhlo Sedm statečných a Yul Brynner či Charles Bronson rychlopalbou svých koltů vymazávali z paměti slečen Julka Fučíka, Pavku Korčagina i Olega Koševého. Stověžatá Praha tonula v jasmínu a pravicovém revizionismu.“
A na jar 1968 padol tlačový dozor.
Verili ste v roku 1968, že komunizmus sa môže reformovať a že môže fungovať socializmus s ľudskou tvárou?
Pochádzam z antikomunistickej, perzekvovanej rodiny a, samozrejme, som v kvadratúru kruhu veriť nemohol, o niečom takom snívali blúznivci z komunistických rodín, ktorým sa zrútil ideál. Vedeli sme, že Západ je podstatne bohatší a oveľa sociálnejší, žiadni milionári teda nehrali rolu.
Bola pre vás sovietska invázia prekvapením?
Bola a nebola. Ja som nechcel rodičom veriť, že sa to zle skončí. Po páde cenzúry požiadali o vysťahovanie, to sa vtedy dalo pod zámienkou zlúčenia rodiny – matka mala v Amerike brata. Ja som chcel zostať, ale matka mi zbalila kufor a zariadila cestu von bez víza s rakúskym diplomatom.
Ako ste vnímali osobu Alexandra Dubčeka v roku 1968 a po novembri 1989?
Mňa reformní komunisti nezaujímali. Pre mojich rodičov to bol naivný marxista, tak, ako ho charakterizoval Škvorecký v románe Mirákl, „hodnej vůl“.
Alexander Dubček Zdroj: TASR
Zatiaľ čo u nás Pražskú jar drvili sovietske tanky, na Západe prebiehala revolta neomarxistickej mládeže a hippies. Vnímali ste už vtedy, že so Západom môže byť niečo v neporiadku?
Nevnímal, hoci ma tí rebelujúci študenti na London School of Economics v Londýne vydesili. Považoval som ich v tom čase za okrajový jav, rozmaznanú stredostavovskú mládež. Vôbec som nemohol pochopiť, čo ich láka na marxizme, proti čomu sa búria. Netušil som, že raz budú zavádzať politiku rovnostárstva. Robotnícka trieda bola v Anglicku v porovnaní s naším proletariátom zámožná, nikto tu nikoho nenapomínal súdruhovaním a školením, ľudia mohli slobodne chodiť do kostola a cestovať.
Emigrovali ste do Veľkej Británie, kde sa teraz rieši prípad Tommyho Robinsona, ktorého odsúdili a zavreli do väzenia fakticky za to, že upozorňoval, ako gangy pakistanských imigrantov znásilňovali britské školáčky. Je podľa vás Británia ešte slobodnou krajinou a možno ju zachrániť?
Robinson je okrajový prípad „provokatéra“. Protestoval predovšetkým proti zákazu kritiky islamu, ktorá mala na svedomí desaťročnú nečinnosť úradov, polície a samosprávy pre obavu z obvinenia z takzvanej „islamofóbie“ .Tá sa stala moslimskou zbraňou, len za minulý rok nahlásili za nenávistný prejav v Británii stotisíc udaní a ministerke vnútra je to málo. Vládnuca trieda vzala agresívnych moslimov pod ochranu, bojí sa demonštrácií, ale ešte viac sa možno obáva reakcie anglickej robotníckej triedy, očakáva agresiu z jej strany. Preto tá honba aj na ten najmenší prejav kritiky islamu a neustále prejavy o náboženstve mieru a tolerancie.
Čo si ako emigrant/imigrant myslíte o porovnaní, keď Západ prijímal našich emigrantov, my by sme teraz mali prijímať moslimských imigrantov?
Humorné porovnanie. Žiadneho českého moslima som na Západe nestretol. Problém nie je prisťahovalectvo (do istej výšky), ale príchod ľudí, ktorí sa domnievajú, že sú ich sektárske puritánske a patriarchálne zvyklosti nadradené našej demokracii a slobodomyseľnému spôsobu života. To má hlboké politické dôsledky. Už dnes dokázali vyvolať cenzúru a postih za nesúhlas. Jedného dňa možno presadia tresty za blasfémiu. Tragické ľudské obete islamistických atentátov sú v tomto kontexte okrajovou záležitosťou, terorizmus Západ neporazí.
Keď porovnáte rok 1968 a súčasnosť, ako ďaleko zašli neomarxisti vo svojom pochode naprieč inštitúciami?
Ja mám problém s výrazom neomarxisti – ich dnešní pohrobkovia vládu proletariátu ani revolúciu v tradičnom význame nehlásajú. Presadzujú rovnostárstvo bizarných sexuálnych skupín, etnických menšín a štýlu ich života (vrátane väčšinových žien). Veria v jednotné ľudstvo abstraktných práv, premiešanú spoločnosť bez hraníc, bez rozdielu kultúr. V ich antidiskriminačnom úsilí vidím nenávisť voči väčšinovej, teda normatívnej, civilizácii Západu (respektíve toho, čo z nej ešte zostalo), ktorá nutne vedie k anarchii. Hlásajú konštruktivizmus človeka (žiadna daná prirodzenosť), feminizmus rozkladá rodinu a ekologizmus namiesto rozumného spolužitia povyšuje prírodu nad človeka.
Lenin stotožnil kapitalizmus (slobodné podnikanie) so Západom, ktorý má byť zničený. V tomto zmysle sú to skôr neoleninisti a anarchisti.
Čo si myslíte o porovnávaní EÚ a Sovietskeho zväzu?
Je, pochopiteľne, značne prehnané. Majú spoločné náboženstvo humanizmu, jednotného, tamtí hovorili internacionálneho, zbožšteného ľudstva („Človek, to znie hrdo.“), dnes prebujnených ľudských práv. Spoločné úsilie vytvoriť nového Homo sapiens. Marxleninisti mali gulag a násilnú štátnu ideológiu. Dnešní humanisti presadili tiež, hoci podstatne miernejší, dozor verejného priestoru (či absurdné genderové štúdiá na univerzitách), postih „islamofóbie“, rovnostárstvo detí s rodičmi a podobne.
Neviem, hádam ešte máme možnosť sa ich zbaviť, a to dokonca bez násilia, pri volebnej urne. Mám o tom však niekedy pochyby, dlhodobá propaganda značnú časť intelektuálnej mládeže pobláznila a tú robotnícku zradikalizovala.
Možno ešte Západ zachrániť?
Nie, pretože vymiera a dochádza k výmene populácie.
Čo si myslíte o myšlienke, že neomarxizmus je oveľa nebezpečnejší a rafinovanejší, ako bol napríklad husákovský normalizačný socializmus, keď ľudia chodili na chaty, režim ich až tak ideologicky nemasíroval a tých, ktorí otvorene nerevoltovali, nechal na pokoji? Zatiaľ čo neomarxizmus oveľa viac rozkladá samotnú podstatu človeka: gender tvrdí, že pohlavie je konštrukt, deti sú odoberané rodičom…
Normalizačná ideológia bola mŕtva, režim prežíval. Táto nová ešte žije, nedosiahla svoj vrchol. Jej úpadok sa nevyhnutne dostaví. Žiadny svetský kult netrvá večne. Ale kresťanská civilizácia Západu sa už neobnoví, hoci kresťania iste nevymrú.
