Iracký najvyšší súd pred pár dňami potvrdil, že výsledky ručného prepočítavania májových parlamentných volieb nepriniesli žiadne zásadné zmeny – zvíťazil protiamerický šiítsky duchovný Muktada Sadr v koalícii s komunistami, pripomenula Spencerová. Teraz, po sviatkoch, konečne zasadne parlament, aby vraj zvolil, kto povedie krajinu. „Ale či do čela vlády zvolia niekoho proiránskeho, proamerického, alebo dokonca azda aj neutrálneho, žiadna dobrá voľba pre Irak to nebude – pretože dôsledky tohto rozhodnutia sa potiahnu zrejme celé roky,“ myslí si analytička.
V prípade, že by vraj nová vláda akceptovala posledné „záchvevy“ Američanmi dosadeného premiéra Hajdara Abádího, ktorý najprv akceptoval americké sankcie proti Iránu a po hnevlivej reakcii Teheránu dokonca zrušil aj svoju cestu do Iránu, ale vzápätí cúvol s tým, že vraj Bagdad nebude s Iránom obchodovať v dolároch, nemožno vylúčiť seriózne nepokoje a destabilizáciu celej krajiny.
Hajrad Abádí Zdroj: TASR
„Mnohí Iračania by takýto postoj odmietli ako ,podriadenosť Amerike‘ a terčom by sa nemusela stať len vláda, ale aj americké jednotky v Iraku,“ upozornila Spencerová s tým, že ak „nový Bagdad“ sankcie odmietne ako celok, stane sa sám terčom amerických sankcií, čo vyženie z krajiny väčšinu západných firiem, ekonomické dôsledky povedú k ďalšiemu sociálnemu napätiu a výsledná nespokojnosť môže vyvolať mocenské vákuum, ktoré oživuje myšlienky na rozpad krajiny a otvorí znovu priestor pre Daeš a ďalších teroristov. „A neutrálna vláda môže ,znechutiť‘ všetkých,“ dodala.
Následne pripomenula, že iracká vláda sa obvykle formuje po dohode medzi stranami a skupinami s najväčším počtom poslaneckých kresiel, ku ktorým sa – zase obvykle – pridávajú menšie strany, či už šiítske, sunnitské, kurdské, alebo iné. Najpočetnejšia koalícia potom vraj vyberá svojho premiéra a všetky ostatné posty, čo je zatiaľ podľa všetkého ešte veľmi vzdialená záležitosť. „Protiamerický Muktada Sadr síce už uzavrel koalíciu s proamerickým Abádím aj s proiránskymi milíciami a pridávajú sa aj malé kurdské a sunnitské strany, ale väčšinu v parlamente táto ,všeiracká‘ formácia stále nedosahuje,“ napísala.
A čo viac, kurdské sny, že vstupom do bagdadskej vlády budú môcť znovu ovládnuť Karkúk a ďalšie „svoje“ oblasti, o ktoré prišli pri pokusoch o nezávislosť, narážajú podľa Spencerovej u ostatných na „nepochopenie“, čo značí, že ani súčasní členovia väčšinovej aliancie nie sú žiadnou istotou. „Inými slovami, Irak podľa všetkého čakajú mesiace bez vlády,“ poznamenala s tým, že ešte je tu fenomén Iránu. Obe krajiny spája skoro 1 500 kilometrov dlhá vzájomná hranica, vzájomný obchod dosahujúci až 12 miliárd dolárov ročne, náboženské púte z jednej krajiny do druhej, pretože sú obe väčšinovo šiítske, aj keď z toho súčasne nevyplýva, že by irackí šiíti museli byť nutne v područí svojich početnejších iránskych spoluveriacich.
V prvom rade vraj nie sú Peržania, ale Arabi, a v druhom rade u nich často prevláda rôzne intenzívny nacionalizmus. „Výsledkom je, že ich občas z Teheránu dokonca ,výchovne trestajú‘, napríklad odpájaním dodávok elektriny, ktoré len posilňujú protivládne tendencie prostých Iračanov viniacich Bagdad z neschopnosti,“ spresnila.
Už od Bushovej lživej agresie je Irak roztrieštený a slabý, a tak si nemôže dovoliť „fenomén Iránu“ prehliadať, upozorňuje Spencerová. Každá vláda, ktorá vraj kývne na americké sankcie proti Teheránu, skončí s nálepkou amerických bábok. A s takou dlho neprežije. „Je preto pozoruhodné, že USA ,prikladajú pod kotol proklamáciami, že svojich asi päťtisíc vojakov v Iraku ponechajú, ,kým bude treba‘, a to bez ohľadu na požiadavku Bagdadu, aby ich naopak stiahli,“ uviedla Spencerová s tým, že je to v zásade nezakryté priznanie, že USA v Iraku zostanú vojensky natrvalo, čo pre zmenu vo väčšine Iračanov logicky vyvoláva pocit, že im USA vnucujú svoju vôľu a navyše silou.
George W. Bush Zdroj: TASR
Je však vraj možné predpokladať, že tento americký postup má prinajmenšom tichý súhlas od premiéra Abádího, ktorý by si vďaka koalícii so Sadrom „rád“ doprial druhý mandát na čele vlády. „Pritom sa zdá ,neuchopiteľné‘, že Američania ani ,ich‘ Abádí akoby nebrali do úvahy mocné šiítske milície, ktoré roky bojovali proti Daešu a budú schopné začať vojnu proti americkým oddielom bez toho, aby na to potrebovali nejaké požehnanie z Teheránu,“ uviedla s tým, že ešte neuchopiteľnejšie sa potom zdajú nápady typu „pozvite Muktadu Sadra do Washingtonu a dohodnite sa s ním proti Iránu“, pretože práve Sadr by bol pravdepodobne prvým, kto by naopak zavelil na útok na americké základne.
„A bude rozhodne tiež proti Abádího súhlasu s americkými sankciami proti Iránu, odmietne akékoľvek americké tlaky pri zostavovaní vlády a už vôbec sa nenechá Abádím kontrolovať. Irak stojí pred ťažkou voľbou, v ktorej sa politicky motivované nepokoje a prípadná občianska vojna vyrovnávajú s vyhliadkou na ekonomicky motivované nepokoje, prípadnú sociálnu vzburu a rozpad štátu,“ poznamenala analytička. „Inými slovami, nevyhlásená vojna medzi USA a Iránom sa síce premieta na celom Blízkom východe, ale v Sýrii a Iraku je asi najviditeľnejšia,“ doplnila.
Americký zvláštny vyslanec Brett McGurk aj legendárny iránsky generál Kásim Sulejmání podľa jej slov obchádzajú irackých politikov a snažia sa zvrátiť vývoj na svoju stranu. K tomu Teherán obnovil aj dodávky elektriny. „V hre je premiér naklonený USA alebo Iránu. Premiér, pred ktorým budú takmer neriešiteľné problémy. A vo finále vlastne aj voľba, aký typ občianskej vojny pre Irak zvolí,“ podotkla na záver s tým, že všetko sa to začalo pred pätnástimi rokmi vymyslenými Bushovými „zbraňami hromadného ničenia“ a rovnako vymyslenými rečami o „demokratizácii“.
Celý text nájdete na webe Literární noviny.
autor: nab
