„Išlo to pokojnou cestou,“ vydýchol si starý mocnár František Jozef I. pri trónnej reči, keď hovoril o anexii Bosny a Hercegoviny. Rakúsko-Uhorsko si tým polepšilo o neveľké územie, kde sa však neskôr rodila prvá svetová vojna. Stalo sa tak pred 110 rokmi…
Rakúska akcia
„Rakúsko-Uhorsko v koncerte mocných už dávno nehralo prvé husle. Bývalo svetovou veľmocou po napoleonských vojnách, ale už v roku 1848 ho Rusi museli vojensky zachrániť pred maďarským povstaním. Prehralo s Francúzskom a Piemontom v bitke pri Solferine a stratilo v tej vojne Lombardiu. Podľahlo Prusom a prišlo o vplyv v Nemecku. Klesalo čoraz nižšie a nižšie. Vo Viedni sa preto zamýšľali, čo robiť, aby sa Rakúsko-Uhorsko vrátilo medzi veľmoci. Slabnúca veľmoc upriami vždy sily tam, kde cíti najmenší odpor. Na východe ríše bolo Rusko, na západe Nemecko, takže na juh. Kľúčovou záujmovou oblasťou zahraničnej politiky Rakúska-Uhorska sa tak stal Balkán,“ rozoberá situáciu historický publicista Zdeněk Čech, ktorý anexii Bosny a Hercegoviny venoval podstatnú časť jednej z kapitol svojej novej knihy Potlučený lev.
Bosna s Hercegovinou bola vtedy značne zvláštny politický útvar. Patrila síce Turecku, ale z rozhodnutia Berlínskeho kongresu (1878) vykonávalo exekutívnu moc na jej území Rakúsko-Uhorsko, presnejšie povedané jeho ministerstvo financií. Keď rakúska armáda začala v roku 1878 okupovať Bosnu, viedli sa na niektorých miestach tuhé boje. Miestni moslimovia sa postavili na odpor napríklad v meste Maglaj. Českí vojaci, ktorí tam vtedy bojovali, označili teda ozbrojené nepokoje výrazom maglajz, čo navždy obohatilo český slangový slovník. V Bosne a Hercegovine zavládol potom vcelku znesiteľný okupačný režim, ktorý nahradil osmanský stredovek. A nový viedenský minister zahraničných vecí Alois Lexa von Aehrenthal, ambiciózny pán, bol v roku 1908 hlavným strojcom anexie tohto územia a následnej „anekčnej krízy“.
Masarykova akcia
Zdeněk Čech o vtedajšej kríze hovorí: „Hoci išlo v prípade anexie vlastne len o formálnu zmenu, niektoré krajiny to veľmi rozčúlilo. Išlo totiž o popretie záverov Berlínskeho kongresu a o výrazný precedens v medzinárodnej politike. Hlavným odporcom anexie bolo malé Srbsko, za ktorým však stál veľký spojenec. Rusi. Začalo sa hovoriť o vojne. V Rakúsku-Uhorsku už došlo k čiastočnej mobilizácii a vojsko tiahlo k srbským hraniciam. Vo Viedni zavládlo vo vojenských kruhoch nadšenie. Plán bol taký, že Nemci svojho rakúskeho spojenca podporia, Rakúšania po vyhratých bojoch získajú poľské kraje ruského impéria aj s Varšavou a Nemcom potom za poskytnutú pomoc postúpia svoje Sliezsko s Opavou, Tešínsko a severné Čechy. Tým by vlastne došlo k rozdeleniu historického územia Českého kráľovstva. Ale Rusi nakoniec cúvli, po nich aj Srbi, uznali anexiu Bosny a Hercegoviny a na rozpútanie vojny potom Rakúšanom chýbala únosná zámienka.“
Kríza však napriek tomu mohla mať kruté finále. „S cieľom rozdúchať vojnovú hystériu malo byť v Záhrebe postavených pred súd 56 slovanských občanov ríše, obžaloba už bola pripravená a proces vtedy už nešlo zastaviť. Štátny zástupca požadoval tresty smrti. Vtedy sa do veci vložil profesor Tomáš G. Masaryk, poslanec viedenského ríšskeho snemu za realistickú stranu,“ hovorí o vtedajších udalostiach Čech. Masaryk bol už v tom čase veľmi známy človek, preslávil sa napríklad svojou rolou v takzvanej hilsneriáde, keď sa odvážne postavil proti antisemitizmu, a svoju veľkú úlohu hral aj v spore o pravosť českých dlho takých oslavovaných stredovekých Rukopisov, ktoré označil za falzum. Masaryk išiel do Záhrebu a zoznámil sa čo najdetailnejšie s celým prípadom. Dorazil aj na rakúske vyslanectvo v Belehrade a ako poslanec ríšskej rady žiadal o kontakt na srbských politikov a verejných činiteľov. Zistil potom mnohé. O vlastizradu, za ktorú v záhrebskom procese mohli padať hrdelné rozsudky, v žiadnom prípade nešlo.
„Vlastizradnú činnosť môžu spáchať významní poštoví úradníci, šéfovia strategických podnikov, prednostovia kľúčových železničných uzlov, vysokí dôstojníci armády a tak ďalej. Jednoducho tí, ktorí zo svojej profesie poznajú určité tajomstvá,“ vysvetľuje Čech. „Oveľa horšie a ťažšie ju už budú páchať učitelia, drobní úradníci a poľnohospodári. V procese však boli obvinení hlavne takí ľudia. Masaryk o tom rečnil v sneme a zrodil sa medzinárodný škandál s tým, že budú v demokratickom Rakúsko-Uhorsku popravovaní nevinní. Nakoniec pod tlakom okolností zasiahol rozumný mocnár Franz Jozef a v rámci zvykového práva rozhodol, že nesmie padnúť ani jeden trest smrti. Potom vyniesli rozsudky od šiestich do dvanástich rokov väzenia s tým, že budú pri najbližšej amnestii krátené,“ pokračuje.
Akcia vyslanectva v Belehrade
„Podobne zasiahol Masaryk aj v prospech jedného z chorvátskych poslancov v monarchii obvineného zo zrady a z toho, že za veľké peniaze pracuje pre veľkosrbské ciele. Vraj o tom svedčili dokumenty dodané rakúsko-uhorským vyslanectvom v Belehrade,“ podotýka Zdeněk Čech. „Masaryk však vo vtedy ešte malej srbskej metropole dokázal nájsť učiteľa jazykov, ktorý tieto vymyslené texty prevádzal z chorvátčiny písanej latinkou do srbskej cyriliky. Sfalšované dokumenty písané na veľké hárky papiera sa potom na vyslanectve s pomocou špendlíkov či tenkých klincov pripínali na dvere jednej z izieb. Nakoniec sa prefotografovali a zmenšili do veľkosti bežného úradného spisu.“
Masaryk svojím zistením rozpútal ďalší škandál a minister zahraničia Lexa von Aehrenthal ho smrteľne nenávidel. Ale zomrel už vo februári 1912 a osudové veci sa potom v Bosne stali o dva roky neskôr. V Sarajeve zabili rakúskeho následníka trónu a čoskoro nato sa začala Veľká vojna. A Masaryk sa vydal do emigrácie, aby tam presadil sen o nezávislom Československu. Ale to už je vlastne iný príbeh…
