Americký prezident Donald J. Trump chce odstúpiť od zmluvy INF, ktorá reguluje raketový arzenál Spojených štátov a Ruska. Je to vážny problém? Do akej miery sú tieto rakety nátlakovým prostriedkom, nakoľko ide o reálneho „strašiaka“?
Ja si myslím, že to je vážny problém. Tá zmluva pomerne zásadne znížila napätie, pretože tie rakety stredného doletu sú zbrane, pri ktorých je čas varovania pomerne krátky. To, samozrejme, tiež znemožňuje akékoľvek vysvetlenie či reakciu, keby došlo k nejakému omylu. Je to niečo iné ako medzikontinentálne rakety, ktoré sú, samozrejme, podstatne ničivejšie, ale sú umiestnené veľmi ďaleko od územia Ruska a Spojených štátov. Napätie zvyšuje aj prítomnosť rakiet Iskander v Kaliningrade.
Ikonická zmluva INF podpísaná Reaganom a Gorbačovom vydržala svetu 30 rokov. Po jej podpise sa zničilo do začiatku 90. rokov niekoľko tisíc rakiet. Možno povedať, že táto zmluva pomohla zastaviť preteky v zbrojení, prípadne že priniesla svetu mier?
To nie je prvýkrát, čo sa tlačilo na amerického prezidenta, aby túto zmluvu vypovedal. Hovoril o tom už Barack Obama, ale na nátlak európskych spojencov tú zmluvu nevypovedal. Inými slovami, ak sa tá zmluva skutočne zruší a Američania aj Rusi začnú znovu vyrábať tento typ rakiet, tak sa, samozrejme, nebývalo zvýši napätie v Európe, o tom niet pochýb.
Ruský prezident Vladimir Putin sa už v roku 2007 vyjadril v tom zmysle, že zmluva INF už naďalej neslúži ruským záujmom. Je možné, že Rusko reálne od tohto momentu zmenilo svoj prístup k zmluve?
Týmito raketami si Rusko môže kompenzovať istý nedostatok adekvátnej konvenčnej sily. To znamená, že môže tieto rakety budovať a nemusí navyšovať počty pozemných síl, ktoré koniec koncov v tom strategickom pomere síl medzi NATO a Ruskom vyznievajú v značný neprospech Ruska. Takže tieto prostriedky, najmä ak ich Rusi môžu umiestniť do Kaliningradu, by zvyšovali silu, a to aj útočnú, armády Ruskej federácie. Čo tým presne vtedy Putin myslel, to neviem a tiež neviem, či nasledovalo ďalšie budovanie týchto rakiet.
Faktom je, že k tomuto postoju došlo v čase, keď Putin prestal ustupovať plánom NATO na ďalšie rozširovanie, čo za Borisa Jeľcina prebiehalo v podstate bez problémov. Putin sa týmto krokom snažil vybalansovať približovanie sa NATO smerom k hraniciam Ruska. Do akej miery a koľko tých zbraní Rusko vyrobilo, to už, samozrejme, môžeme ťažko odhadnúť. Tá zmluva kryje len Rusko a USA, ale sú aj iné krajiny, ktoré majú vo svojom arzenáli rakety stredného doletu, či už je to Izrael, Irán, alebo napríklad Čína. Tie v tomto rámci nie sú vôbec obsiahnuté. Samozrejme, v roku 1987 bola iná situácia a to hlavné sa odohrávalo medzi USA a Sovietskym zväzom. Ale dnes je všetko inak, aktérov, ktorí týmito strelami schopnými niesť aj jadrové zbrane disponujú, je mnoho. To mení situáciu. Či sa podarí uzavrieť zmluvu, ktorá by zahŕňala všetkých možných aktérov vlastniacich tieto prostriedky, si nie som v tejto chvíli istý. Určite by to nebola otázka jedného roka.
Vladimir Putin a Donald Trump Zdroj: TASR
Ako by mala Európa na Trumpovo odstúpenie od zmluvy reagovať? Sme de facto v studenej vojne s Ruskom?
Nepovedal by som, že sme úplne v studenej vojne, ale nie sme v žiadnom vrelom objatí. Či sa Západ rozhodne urobiť to isté, čo urobil voči Barackovi Obamovi, keď sa mu podarilo amerického prezidenta presvedčiť, aby od zmluvy neodstupoval, neviem v tejto situácii, keď sa vzťahy podstatne viac vyhrocujú, vôbec odhadnúť. Samotná Európa síce neodstúpila od tej zmluvy s Iránom a dodržiava ju, ale do akej miery bude hrať nejakú aktívnu rolu a či sa tá rola premení na to, že by Donald Trump od svojho úmyslu odstúpil, to v tejto chvíli neviem a ani si nie som úplne istý, že toho bude schopná. Zvlášť s ohľadom na to, ako prispieva do NATO a ako sa stará o svoje ozbrojené sily, ktoré by mali byť príspevkom a nie tým, čo vidíme napríklad v prípade bundeswehru.
Mala by Európa začať investovať do pretekov v zbrojení, uvaliť na Rusko embargá?
Nechcel by som to stavať tak, že by sa malo začať nové kolo zbrojenia. Domnievam sa, že zbraní je strašne veľa a ich úroveň je veľká. Riešiť to navyšovaním počtu zbraní nie je cesta. Na druhej strane vidíte, že nie je cesta sa dohodnúť na nejakej spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike na úrovni EÚ. Áno, niečo máme na papieri, ale v praxi to v žiadnom prípade nefunguje. Nie je ani rovnaký názor na to, ako ďalej s Ruskom, či sankcie prehlbovať, alebo ich zrušiť. V tom je Západ nejednotný, pretože jeho ekonomické záujmy vo vzťahu k Rusku sú rozdielne.
Inak sa na vec pozerá Pobaltie a Poľsko a inak sa na to pozerá Španielsko, Taliansko a ďalšie krajiny. V tejto chvíli nevidím možnosť sa dohodnúť na niečom spoločnom a zároveň zmysluplnom. Myslím si, že ideálny by bol návrat k nejakej politike dohody, keď spolu budeme hovoriť, rokovať a snažiť sa ťažkosti, ktoré nás rozdeľujú, odstraňovať, nie prehlbovať. Nie som si ani istý, že na nejaké preteky v zbrojení je v Európe nálada. Pozrite sa, akým spôsobom svoje ozbrojené sily, bundeswehr, zanedbalo Nemecko, najväčšia členská krajina EÚ. Nemecko ani nie je ochotné platiť, jasne vyhlasuje, že žiadne dve percentá HDP dávať nebude.
Odchádza nám z EÚ Veľká Británia, povedzme, že ide o jednu z krajín, ktorá má skutočne schopnú armádu, vlastní jadrové zbrane, reaguje na zahraničné problémy. To oslabuje Európu ako takú. Nie som si istý, že situácia je naklonená tomu, aby Európa dosiahla nejakú spoločnú bezpečnostnú a obrannú politiku. Osobne som však presvedčený, že najlepšie je rokovať, neprehlbovať priekopy, nevracať sa k studenej vojne.
Rusi tvrdia, že Američania vyvíjajú protiraketový systém v Rumunsku a v Poľsku a že tieto protiraketové strely sa môžu v rámci tohto systému okamžite zameniť za strely stredného doletu. Má takáto argumentácia Ruska zmysel? Majú Američania tieto kapacity?
Neviem úplne presne, čo ten systém Aegis dokáže a či je možné ho prestavať na útočnú strelu krátkeho či stredného doletu. Je to pravdepodobne námietka nie úplne neopodstatnená, ale že by sa ten systém budoval ako útočný, o tom neviem. Dnes sa však dá argumentovať čímkoľvek, pretože keď sa tá strela odpáli, tak v konečnom dôsledku je pre ten samotný odpal jedno, či to bolo v rámci obranného, alebo útočného systému.
Keď porovnáme argumenty oboch strán, ako sa to dá technicky vysvetliť? Ktorá z tých hrozieb je opodstatnenejšia?
Ťažko povedať. Myslím si, že ani jedna strana nemá úplne čisté svedomie, to som si takmer istý. Nie som si však úplne istý, či je to o tom, kto je dobrý a kto je zlý. Nie je úplne čas, aby sme to vyhrocovali a vracali sa späť do obdobia osemdesiatych rokov, keď sme stáli na prahu ozbrojenej konfrontácie. Do akej miery je to nátlak Donalda Trumpa, ktorý to povedal v sobotu niekde na predvolebnom mítingu a vzápätí vyslal Johna Boltona, svojho bezpečnostného poradcu, do Moskvy, kde ho prijal Putin. Donald Trump vykopol loptu, v Moskve to zaregistrovali a John Bolton sa ide zhovárať s Rusmi.
Keby to bolo kategoricky nemenné stanovisko, tak by asi Donald Trump svojho bezpečnostného poradcu do Moskvy neposielal a Vladimir Putin by ho neprijal. Takže si nemyslím, že je to hotová vec, možnože ide len o taký tlak, aby sa tá eskalácia zbrojenia zastavila.
Nie je vo svetle nových skutočností škoda, že v Česku nedošlo k vybudovaniu americkej radarovej základne?
Vždy som bol priaznivcom americkej radarovej základne aj preto, že išlo o spravodajský prostriedok, ktorý by svojimi informáciami prispel aj k našej bezpečnosti. Zároveň to bolo niečo, čo by Spojené štáty vždy bránili. Donald Trump dnes hovorí, že tí, ktorí prispievajú na spoločnú obranu, sa môžu spoľahnúť na americkú garanciu, a tí, ktorí neprispievajú toľko, ako celkom flagrantne poznamenáva, môžu mať smolu. Tá radarová základňa, ktorá nebola žiadnou útočnou zbraňou a jej prítomnosť na našom území by nijako nezvýšila nebezpečenstvo pre Českú republiku, by tu mala byť.
My sa skutočne musíme starať o našu armádu, naši vojaci sú naozaj dobrí. Prešli radom misií. Bohužiaľ, v mnohom je armáda podfinancovaná, jej výzbroj je výzbrojou 20. storočia a nezodpovedá tomu, čo by sme potrebovali. Naša armáda by sa mala budovať predovšetkým ako armáda nezávislého štátu, ktorá bude garantovať aj to, že sa nejaký čas budeme schopní brániť sami, kým nám prídu spojenci pomôcť.
Armáda by mala mať počty, ktoré sme si stanovili. To znamená, že nám stále chýba jedna brigáda. Dve zvyšné, to znamená štvrtá a siedma, majú byť na skutočne stopercentných stavoch. Naše tanky, hoci ich máme málo, musia byť všetky pojazdné, nebudú zastarané a podobne. To sú veci, ktorým by sa politické vedenie tejto krajiny malo venovať. Netvrdím, že to musia byť dve percentá HDP, ale to, ako oscilujeme okolo jedného percenta, sa mi zdá nezodpovedne málo a raz sa nám to môže nevyplatiť.
Motiváciou Američanov môže byť aj to, že Čína, keď sa rozhodne, si môže vybudovať obrovský raketový arzenál. Nie je možné, že USA chcú tú dohodu zrušiť nie pre Rusov, ale pre Číňanov?
Tú dohodu síce zrušia, ale to stále neznamená, že Amerika bude schopná uzavrieť novú zmluvu aj s Čínou. Rozumiem, že ich to viaže nevyrábať tieto zbrane a že nie je možné tvrdiť: Dobre, my ich máme, ale nevyrábame ich proti vám. Tomu by asi Rusko len ťažko verilo. Myslím si, že to chce určitú prezieravosť a opatrnosť, snažiť sa skôr vyložiť si karty na stôl a pokúsiť sa tú zmluvu radšej vrátiť do obdobia, keď sa dodržiavala, a pokúsiť sa dohodnúť takú zmluvu, ktorá by kryla aj tie ostatné štáty.
V situácii, keď Donald Trump vedie niekoľko ekonomických vojen, spor s Kim Čong-unom a s Ruskom, som skeptický k tomu, či je niečo také vôbec možné urobiť. Niekedy sa hovorí, že je lepšia zlá zmluva ako žiadna. To celkom nepochybne platilo v prípade Iránu.
Nemecký minister zahraničia Heiko Maas povedal, že Trumpov úmysel odstúpiť od dohody je poľutovaniahodný. Pristupuje Nemecko k Rusku inak ako USA?
Samozrejme, hlavný záujem Nemecka je mať dobré vzťahy s Ruskom, predovšetkým v ekonomickej rovine. Nemecko nakupuje veľkú časť ropy a zemného plynu z Ruska. Analogicky Rusko má záujem predávať do Nemecka. Na základe tejto paradigmy si myslím, že Rusi sa nechcú v Európe vojensky angažovať, lebo si uvedomujú, že nemôžu viesť vojenský konflikt v Pobaltí, ak nepoviem v Poľsku, a zároveň čulo obchodovať s Nemeckom. To sú dve veci, ktoré nie sú zároveň možné, preto som pomerne optimistický, čo sa týka hrozby konfliktu v Európe. Samozrejme, s výnimkou Ukrajiny, tam je to v inej polohe. Ale že by Rusko v tejto situácii chcelo útočiť proti členským štátom NATO, sa mi zdá ako takmer vylúčené.
Heiko Maas Zdroj: TASR
So Spojenými štátmi sa líšime v pohľade na Čínu. EÚ v nej stále vidí strategického partnera, zatiaľ čo USA strategického súpera, ako povedal bývalý eurokomisár Štefan Füle. USA vypovedúvajú všetky obchodné dohody a snažia sa uvaliť clá na Európu a Čínu. Môže aktuálne vybudenie ruského nebezpečenstva znamenať, že USA pripomínajú Európe, že má byť lojálna hlavne k nim a obmedziť „bratanie“ s Čínou?
To, čo povedal Štefan Füle, je nepochybne pravda, tá reálna politika vo vzťahu k Číne a Rusku ukazuje, koho USA považujú za nepriateľa a koho nie. Z politiky Donalda Trumpa je zreteľné, že Rusko nepovažuje zďaleka za taký problém ako Čínu. Donald Trump dobre vie, že jeho znovuzvolenie je možné, keď prinesie späť pracovné miesta a výrobu z krajín, kam sa tie firmy presunuli za lacnejšou pracovnou silou. Nepamätám si, kedy v novodobej histórii by americký prezident vyhral voľby na základe nejakej zásadnej zahraničnopolitickej témy. V Amerike je vždy zásadnou témou životná úroveň a prosperita. Donald Trump si je toho veľmi dobre vedomý.
Do akej miery bude schopný zvládnuť to, čo so sankciami rozohral, nie je isté, pretože svet už dávno nie je taký jednotný, Západ nie je zoradený v zástupe. Nemôžete mať sankcie a clá proti Európe a zároveň Číne a čakať, že vás v tom Európa podporí. Počkajme si, ako sa to celé skončí. Sme na začiatku pomerne nebezpečného vývoja, predovšetkým v rozpútaní ekonomickej vojny v širokom meradle.
Do akej miery sa máme obávať hrozby vystupňovania vojenského konfliktu medzi USA a Ruskom?
Nemyslím si, že je niečo také možné. Nerobím si ilúzie o Rusku, to bude vždy hájiť svoje záujmy a bude s nami spolupracovať len tam, kde to pre nich bude výhodné. Tam, kde to pre nich bude nevýhodné, bude proti nám vehementne používať všetky zbrane, ktoré bude mať k dispozícii. To predsa vieme, že NATO je v strategických dokumentoch Ruska označované ako hlavný nepriateľ, tak sa netvárme ako chlapci, ktorí sú nachytaní so stiahnutými nohavicami.
Na druhej strane Rusko dobre vie, že Spojené štáty majú 11 lietadlových lodí, na každej je vyše 90 vysoko kvalitných a moderných lietadiel. Kto ovláda svetové oceány, ovláda svet. Rusi majú len jednu lietadlovú loď, ktorá nie je zďaleka takej kvality. Tie pomery síl sú niekde úplne inde. Vojenské výdavky USA sú mnohonásobne vyššie ako v prípade Ruskej federácie, to sú tie základné vojenské parametre. Myslím si, že na oboch stranách nie je záujem bojovať, prinajmenšom v Európe nie je žiadny záujem o nejakú vojnu. Nemyslím si, že by sme sa v Európe mali obávať nejakého vojenského konfliktu medzi USA a Ruskom. Domnievam sa, že na to ani na jednej strane nie sú predpoklady ani záujem.
autor: mak
