Z výsledkov posledného prieskumu agentúry Focus pre TV Markíza vyplýva, že až 30 percent voličov by chcelo za budúceho premiéra Andreja Kisku. Ako si vysvetľujete tento fakt?
Andrej Kiska patrí stále medzi najdôveryhodnejších politikov na Slovensku. Jeho celková dôveryhodnosť (rozhodne + skôr dôveruje) sa v rovnakom prieskume pohybovala na úrovni 41 %. Práve táto skupina obyvateľov je zdrojom hlasov pre Kisku ako budúceho premiéra.
Na druhej strane vidíme, že existuje aj časť voličov, ktorá mu síce dôveruje, ale za premiéra by ho nechcela. Motívy môžu byť rôzne a jedným z nich môže byť napr. aj presvedčenie, že by mal radšej skúsiť opätovnú kandidatúru na prezidenta.
V prieskume dôveryhodnosti sa však prezident Andrej Kiska prepadáva, naopak stúpa Peter Pellegrini. Čím to je? Môžu byť ľudia sklamaní z aktivít prezidenta po vražde Jána Kuciaka alebo jeho postojmi k iným otázkam?
Je to dané tým, že na prezidenta existujú rôzne očakávania zo strany koaličných a opozičných voličov. Opozičným sa nemusí páčiť, že neboli nakoniec vyhlásené predčasné voľby a že sa uskutočnila z ich pohľadu len rekonštrukcia vlády.
Naopak tým koaličným sa zasa nemusí páčiť, že si prezident kládol podmienky na členov vlády, respektíve podmieňoval jej vymenovanie konkrétnymi personálnymi otázkami. A, samozrejme, úvahy o tom, že vstúpi do straníckej politiky môžu tiež časť voličov, ktorí majú na prezidenta vyslovene nadstranícke očakávania počas výkonu prezidentskej funkcie, do istej miery rozladiť. To môžu byť všetko zdroje klesajúcej dôvery.
Opozícia sa pomaly začína vyhraňovať voči Kiskovi. Bola by pre nich jeho strana skutočným ohrozením? A bol by rozbíjačom pravice, ako to rozpráva Richard Sulík či Alojz Hlina, ak by nespojil Progresívne Slovensko a stranu Spolu?
Myslím si, že stredopravá scéna je dnes fragmentovaná či tam je, alebo nie je nová strana Andreja Kisku. Ono je to však aj prirodzené, keďže spája naozaj rôznorodé prúdy – konzervatívne, liberálne, systémové, antiestablišmenské, strany, ktoré pôsobia na etnickom princípe, strany s výraznejším sociálnym cítením a zdôrazňovaním prvkov etatizmu či naopak takými, ktoré zdôrazňujú predovšetkým samoregulačnú schopnosť trhu.
To znamená, že táto strana politického spektra bude vždy rôznorodá. Ide skôr o to, či si tieto strany vedia predstaviť systémovú spoluprácu na rozdiel od ad hoc predvolebných spojenectiev. Samozrejme, vznik novej strany Kisku môže niektoré z týchto strán nakoniec priviesť na prah (alebo pod prah) zvoliteľnosti do parlamentu. O to dôležitejšia bude schopnosť lídrov týchto strán reflektovať politickú realitu.
Prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska (v popredí), uprostred premiér SR Peter Pellegrini (Smer-SD) a vľavo predseda parlamentu Andrej Danko (SNS) Zdroj: TASR
Najväčším favoritom na prezidenta by bol podľa októbrového prieskumu Miroslav Lajčák. Ten však svoju kandidatúru dlhodobo odmieta a Smer naďalej odsúva svoje rozhodnutie, koho postaví do súboja o Prezidentský palác. Ako túto taktiku vnímate? Môže smerácky kandidát uspieť aj bez toho, aby sa volal Miroslav Lajčák?
Myslím si, že Miroslav Lajčák je najsilnejším možným kandidátom Smeru. Pri dobrom personálnom výbere a dobrej kampani by kandidát Smeru nemal mať problém dostať sa do druhého kola volieb, samozrejme, ak sa podarí presvedčiť voličskú základňu Smeru o kompetentnosti daného kandidáta a o tom, že treba prísť za neho hlasovať aj v samotných voľbách nohami. Druhé kolo je však veľmi otvorené a prípadný úspech kandidáta Smeru veľmi záleží na tom, s kým by do tohto druhého kola postúpil.
Meno svojho kandidáta na prezidenta odďaľuje aj OĽaNO či SNS. Aké šance by mali podľa vás Andrej Danko či Veronika Remišová?
Andrej Danko už povedal, že kandidovať nebude. Každopádne pre voličov SNS by to bol najsilnejší kandidát. Uvidíme, koho nakoniec SNS postaví, ale myslím si, že sa tým (nekandidatúrou Danka) otvára väčší priestor pre úspech kandidáta Smeru aj v elektoráte SNS.
Dajú sa vôbec už teraz správne interpretovať preferencie jednotlivých kandidátov, keď máme pol roka do volieb a nepoznáme všetky mená?
Bez definitívneho zoznamu je to veľmi ťažké, pretože hlavne „silné mená“ a ich prípadná kandidatúra alebo nekandidatúra zásadne ovplyvňuje rozdelenie preferencií.
Strana Smer po personálnej výmene na poste premiéra naberá druhý dych, pričom si oproti augustu v prieskume polepšila. Je to dané charizmou Petra Pellegriniho alebo taktikou Roberta Fica, ktorý nakrúca videá, že teraz treba hovoriť pravdu o páde jeho vlády a snahe destabilizovať štát?
Minimálne sa podarilo stabilizovať preferencie Smeru nad úrovňou 20 %, čo je podľa mňa aj výsledkom personálnej výmeny na strane premiéra. Vidieť to aj na údajoch o celkovej dôvere Petra Pellegriniho, ktorí si v elektoráte Smeru získal v krátkom čase rovnakú dôveru ako R. Fico a zároveň je podstatne prijateľnejší ako Robert Fico aj v elektorátoch či už koaličných partnerov, alebo opozičných strán.
Na druhej strane je Fico pre voličov Smeru stále jednotkou a bez neho by boli preferencie strany nižšie. To, do akej miery prispievajú spomínané videá k stabilizácii existujúceho elektorátu, neviem povedať, ale každopádne presviedča predovšetkým presvedčených – to znamená, že sú určené predovšetkým vlastnému publiku (aktuálnym voličom Smeru) a ich utvrdeniu v ich voličskej preferencii.
Kontinuálne stúpajú preferencie stranám Progresívne Slovensko a Spolu, hoci zatiaľ neprekročili päť percent. Naopak svoje preferencie si relatívne stabilne udržuje SaS aj OĽaNO. Odkiaľ teda získavajú tieto strany svojich voličov?
V podstate sú tri základné rezervoáre – bývalí voliči strán súčasnej opozície, nevoliči v posledných parlamentných voľbách a bývalí voliči koaličných strán. Zámerne to uvádzam v tomto poradí, pretože v takomto poradí podľa mňa čerpajú voličov z týchto troch skupín.
Môže sa javiť ako paradoxné, že SaS či OĽaNO zatiaľ zásadnejšie nestrácali, ale treba si uvedomiť, že tu hovoríme možno o percente či jeden a pol percente z preferencií daných strán, ktoré môžu strácať v prospech tých nových a to je menej ako štatistická chyba, takže na preferenciách konkrétnej strany sa to v prieskumoch nemusí automaticky významne prejaviť.
Príklad: ak by strana, ktorá mala 10 % hlasov stratila pätinu voličov, tak to znamená, že jej preferencie by klesli na osem percent, čo by sme z hľadiska výskumu stále interpretovali ako možnú štatistickú chybu. Ak by však všetci títo voliči prešli k jednej novej strane, tak v prípade, že by táto strana získala sedem percent, tak pôvodná strana by sa na jej elektoráte podieľala takmer 30 %, čo je celkom významné číslo.
Zároveň to však poukazuje na fakt, že žiadna zo strán súčasnej opozície nie je dominantným zdrojom hlasov pre tieto nové strany, ale že sa na to takpovediac „vyskladali“ viaceré politické strany. A zároveň treba vidieť napr. aj fakt, že sa úplne vytratili voliči bývalej strany Sieť, ktorí sa k nej dnes už ani nepriznávajú a tí môžu byť tiež zdrojom voličov pre nové strany.
