Vášáryová okrem iného v rozhovore uviedla, ako vtedajšiemu prezidentovi Václavovi Havlovi napadlo jej meno ako meno veľvyslankyne. „Havel bol feminista. A keď videl, že mu ako nových veľvyslancov ponúkli zo Slovenska samých chlapov, potreboval vtedy rýchlo vymeniť najmenej štyri desiatky ambasádorov, tak oslovil mňa. Poznali sme sa, Havel vedel, že nemčina je jedným z mojich materských jazykov. Ponúkol mi miesto veľvyslankyne v Rakúsku. A ja som po porade v rodine súhlasila,“ poznamenala Vášáryová, ktorá mala v tom čase štyridsať rokov.
Po rozpade federácie sa Vášáryová vrátila na Slovensko. A to za vlády Vladimíra Mečiara, hoci vedela, že za jeho vlády nebude môcť v diplomacii pokračovať. „Založila som a sedem rokov stála na čele Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, ktorá funguje dodnes a je kritickým think tankom pre našu diplomaciu. Aj to boli krásne roky, bola som súčasťou silnej občianskej spoločnosti, ktorá predovšetkým medzi mládežou pomohla, aby táto nová generácia išla v kľúčových voľbách 1998 v obrovskom množstve voliť. Umožnilo to zostaviť širokú koalíciu, ktorá odstavila Mečiara od moci,“ podotkla Vášáryová so slovami, že pre mečiarovcov tak vtedy bola najväčším nepriateľom národa. Ako však dodáva, zvykla si na to.
Vladimír Mečiar Zdroj: TASR
Vášáryová bola aj kandidátkou na prezidentku. A to v roku 1999. „Ja som vedela, že nevyhrám. Záťažou bolo už to, že som kandidovala ako prvá žena. Ale na druhej strane, prvou veľvyslankyňou už som bola, tak som si povedala, že aj toto skúsim ako prvá a schytám to. No a prehrala som. Ale prerazila som cestu. Pani Iveta Radičová už skoro vyhrala,“ pripomenula Vášáryová, ktorá vtedy skončila tretia.
Na záver potom udelila jednu radu, čo sa nesmie: „Stratiť nádej sa nesmie. Pretože keď stratíte nádej, umriete. Nesmiete stratiť nádej. To je najväčší hriech.“
Pôvodný text nájdete na webe Deník.cz.
