Francúzsko a Nemecko podpísali zmluvu o spoločnom partnerstve. Oba štáty budú najnovšie vystupovať ako jeden celok v obrannej a zahraničnej politike a budú koordinovať svoje postoje v rámci EÚ a NATO. Ide podľa vás o krok správnym smerom?
Porovnal som si zmluvu z Élysée z roku 1963 a túto novú zmluvu podpísanú v Aachene. Porovnaním oboch textov som zistil, že nová zmluva neprináša nič prekvapivo nové. Tá zmluva naopak svedčí o niečom, o čom sa tu málo hovorí. Svedčí o budúcej podobe Európskej únie. A tretí text, ktorý som s novou zmluvou porovnával, je prejav francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona zo septembra 2017 na Sorbonne, v ktorom predstavuje svoju víziu Európy. Keď sa pozriem na ambicióznosť jeho prejavu a porovnám to s tým, čo je v texte zmluvy z Aachenu, zisťujem, že Nemci takmer na všetko povedali nie. Tam nie je nič z toho, čo Macron chcel, keď hovoril o spoločnom ministrovi financií, o spoločných európskych daniach, o vojenskej službe občanov členských krajín EÚ v iných armádach a ďalších veciach. Kto sa pozrie na ten text, vidí, že Macronova ambícia bola omnoho vyššia, než je nepatrný výsledok dohody.
Emmanuel Macron Zdroj: TASR
Aký je teda účel zmluvy z Aachenu?
Dochádzam k názoru, že zmluva z Aachenu je skôr záležitosť symbolická ako obsahová. Symbolická v tom, že poukazuje na to, že najmä v prípade, ak dôjde k brexitu, že tu bude motor Nemecko – Francúzsko, ktorý bude určovať ďalší vývoj Európskej únie, hoci obsahovo nevieme, čo presne. Ide predovšetkým o politický signál, ktorý je veľmi silný. Tento fakt treba vziať na vedomie. Mňa teda neupútava až tak obsah ako to, že k dohode došlo. Tieto krajiny hovoria: My budeme koordinovať budúci vývoj. Ešte uvidíme, ako to bude vyzerať, ale rozhodli sme sa, že budeme pokračovať v tom, čo začal Charles de Gaulle a Konrad Adenauer v roku 1963, keď podpísali Elyzejskú zmluvu.
V roku 1963, keď podpísali dvaja vtedajší prední štátnici dohodu Francúzska a Nemecka, ešte neexistovala Európska únia, len EHS. Ponúka sa teda otázka, aký zmysel má uzatvárať dvojstrannú zmluvu dnes, keď sú Francúzsko aj Nemecko súčasťou Európskej únie.
Má to zmysel v tom, že Francúzi a Nemci hovoria: Schengen nikdy nevzdáme, spoločný trh nikdy nevzdáme. A budeme v tom tvrdom jadre integrácie. V zásade hovoria ostatným: Buď sa pridáte a budeme všetci v tom jadre Únie, alebo nie a potom dôjde k tomu, o čom sa ticho hovorí, to jest viacrýchlostná Európa, keď niektorí budú zaostávať za týmto jadrom. Ale Francúzsko a Nemecko nie sú izolované, spoločné pozície s nimi zdieľajú krajiny Beneluxu a zakladajúce členské štáty. V každom prípade to svedčí o jednej skutočnosti, že Európska únia je v lepšej kondícii, než sa prezentuje zvonku, pretože Francúzi a Nemci sa dohodli, že úsilie o fungovanie Únie nevzdajú. Nie je tu rozkladná tendencia. Takto ja čítam, čo sa stalo v Aachene. Nie je to nič neobvyklé. Napríklad vláda Českej republiky mala niekoľkokrát spoločné zasadanie s vládou Slovenska alebo Izraela, ale to neznamená, že by sa vychýlilo postavenie Českej republiky ako subjektu medzinárodných organizácií alebo Európskej únie.
Keď opomenieme, že znakom viacrýchlostnej Európy už je samotná eurozóna, myslíte si, že zmluva z Aachenu medzi Francúzskom a Nemeckom je akýmsi základom toho povestného tvrdého jadra Európskej únie?
Áno. Nemecko a Francúzsko sú v tomto ohľade tým tvrdým jadrom a, samozrejme, sú ním aj zakladajúce členské štáty, ale som si istý, že to isté povedia aj Španieli, Portugalci. Podľa mňa je to skôr odkaz do strednej a východnej časti Európskej únie, Vyšehradu, Bulharom, Rumunom, že sa opraty Únie držia v ruke a že Európska únia pokračuje ďalej.
Ak je to odkaz postkomunistickým krajinám, ako by sa tieto krajiny mali vo svojom vlastnom záujme teraz zachovať?
To, že spolupracujeme v strednej Európe, je v zásade dobre, ale mali by sme predviesť celej Európskej únii, tomu tvrdému jadru, že sme tiež schopní prísť s niečím pozitívnym, čo bude zvyšok Európy vnímať ako pozitívny príspevok k tomu procesu. Zatiaľ sme v Európe vnímaní ako zoskupenie tých, ktorí sa niečomu bránia a ktorí na niečo hovoria nie. Teraz ide o to, že by sme tiež mali na niečo výraznejšie povedať áno. Či je to napríklad veľmi intenzívne posilnenie obrany, alebo snaha správať sa k Britom, aj keby z Európskej únie odišli, akoby boli plnoprávnymi členmi nášho bezpečnostného systému. Našlo by sa niekoľko tém, kde by sme mohli presviedčať aj Francúzov a Nemcov, aby sa Európa k Británii zachovala veľkoryso. To mi teraz napadá. Tie témy sa dajú nájsť, ale Vyšehrad má predviesť, že ide v tempe integrácie. Namiesto toho sa dozvedáme, že Viktor Orbán zakladá nejakú paneurópsku neziskovú organizáciu, ktorá má tvoriť hlavnú opornú platformu európskym populistickým hnutiam. Čo si o tom majú Francúzi, Taliani či Nemci myslieť?
Neobávate sa, že partnerstvo Nemcov a Francúzov nejako vychýli jazýček na mocenských váhach v prospech Paríža a Berlína na úkor zvyšku Európskej únie?
To určite nie. Odporúčam čitateľom Parlamentných listov, nech si prečítajú Elyzejskú zmluvu, tam je všetko zakotvené: spoločné konzultácie ministrov, všetko, čo sa nám zdá ako nový prvok alebo nová iniciatíva, už tam je. Keď porovnáme texty oboch zmlúv, zistíme, že v zmluve z Aachenu z tohto roku nič prevratne nové oproti zmluve z roku 1963 nie je. Dokonca si myslím, že ako dejiny budú vždy vedieť, čo je Elyzejská zmluva, tak budú málo vedieť, čo je zmluva z Aachenu, pretože neprináša nič nové, čo by vzbudilo pozornosť v celej Európe.
Jedným z bodov nového partnerstva je aj snaha o začlenenie Nemecka do Bezpečnostnej rady OSN ako stáleho člena. Počet stálych členov BR OSN by sa tak mal zvýšiť na šesť. Ide o reálny cieľ?
To nie je reálne. Je to zrejme nejaký vyvažovací ústupok týchto dvoch krajín. Nemôžem prísť k zvyšku planéty, k Juhoafrickej republike, Indii, Brazílii, a povedať: Pozrite sa, my tam chceme Nemecko. To sa nedá. Pre prípadné rozšírenie musí byť nejaké kritérium. Ale nech vezmem akékoľvek kritérium, ktoré by viedlo k rozšíreniu stálych členov Bezpečnostnej rady OSN, tak nám z toho vyjde, že tá skupina dostane úplne iný charakter. A znamenalo by to výraznú stratu pozícií súčasných stálych členov BR OSN. Preto podľa mňa k žiadnemu rozšíreniu nedôjde. Keby sme ako kritérium vzali napríklad držanie jadrových zbraní, tak musí stáť o miesto stáleho člena Pakistan. Alebo keby sme ako kritérium vzali počet obyvateľov, tak sa nám o miesto hlási India a Brazília. Keby išlo o veľkosť HDP, tak Japonsko povie, že tam chce byť tiež. Takže my nenájdeme kritérium, do ktorého by sa zmestilo Nemecko a nikto ďalší. Také kritérium nie je. Podľa mňa je to len želanie a žiadna reforma Bezpečnostnej rady OSN reálna nie je.
Neobjavil by sa proti prípadnému začleneniu Nemecka do Bezpečnostnej rady OSN pomerne pádny argument, že by išlo o revíziu výsledkov druhej svetovej vojny?
Áno. Potom by mali úplne rovnaký nárok na členstvo napríklad aj Japonci. Kto tvorí stálych členov Bezpečnostnej rady OSN? Ovplyvnil to jeden historický príbeh, teda víťazstvo v druhej svetovej vojne. Inak nie je nejaký extrémny dôvod, prečo práve týchto päť krajín, a nikto iný, by malo mať právo stáleho člena BR OSN s právom veta. Nezabudnime, že keď sa tvorila Bezpečnostná rada OSN, počet štátov na svete bol úplne iný, pretože to bolo v čase, keď existovalo britské impérium, mnoho kolónií. Medzitým sa svet úplne zmenil, to znamená, že zmenu počtu členov Bezpečnostnej rady OSN vidím ako nereálnu. Nie ako málo reálnu, ale ako nereálnu.
Je otázka, či s tým, ako sa budeme vzďaľovať od konca druhej svetovej vojny, bude v budúcnosti udržateľné, aby právo veta malo v Bezpečnostnej rade OSN len päť štátov, ktoré pred rokmi vyhrali druhú svetovú vojnu. Ako dlho môže trvať, kým dôjde k nejakej zmene, k rozšíreniu o ďalšie vplyvné štáty?
Myslím, že tak ako dnes to bude ešte veľmi dlho. Až tretia svetová vojna to môže zmeniť. Na to, aby sa zmenila štruktúra Bezpečnostnej rady OSN, potrebujete novú zmluvu, ktorú podpíše celé medzinárodné spoločenstvo 193 štátov. Tá dohoda bola kedysi možná preto, že ľudstvo prešlo druhou svetovou vojnou, preto bolo pripravené podpísať dokumenty, ktoré zakladali Organizáciu Spojených národov, preto boli štáty pripravené plniť záväzky, pretože nechceli opakovať skúsenosť druhej svetovej vojny. Teraz sa druhá svetová vojna stáva historickou záležitosťou, ako hovoríte, ale na čom by sa dnes 193 štátov bolo schopných dohodnúť? To si vôbec nedokážem predstaviť.
Keď hovoríte, za akých podmienok by bolo možné Bezpečnostnú radu OSN zmeniť, nech to teda radšej zostane tak, ako to je.
Presne tak. Myslím si, že je lepšie, aby to zostalo tak. Iná otázka je, akú autoritu bude mať Organizácia Spojených národov, nakoľko budú rešpektované rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN, rezolúcie Valného zhromaždenia OSN. Ale keď hovoríme o reforme inštitúcií, nevidím ju ako reálnu.
