Bezcharakterný Porošenko, oživovanie Havla a pani Čaputová, Tereza Spencerová žasne, čo je možné na Ukrajine aj inde

0
Petro Porošenko (Autor: TASR)

Blížia sa voľby do Európskeho parlamentu a hovorí sa o tom, ktoré euroskeptické frakcie sa spoja s inými a koľko neporiadku narobia. Salvini a Le Penová s Orbánom majú radi Putina, naopak Poliaci ho nemôžu ani cítiť… Majú tie voľby vôbec šancu „pootočiť kolesom dejín“? Alebo to „tí správni“ v Bruseli vždy nejako urobia? A čo poviete na český príspevok, teda na Tomia Okamuru a jeho politické snaženie?

Budem sa opakovať, keď poviem, že Európsky parlament je parlamentom len akože; oproti skutočným parlamentom nemá skoro žiadne právomoci, a tak mi stále uniká, prečo sa stále toľko špekuluje o tom, koľko euroskeptikov v ňom bude sedieť. Aj keby povedzme voľby drvivo vyhrali, tak na chode samotných vrcholných orgánov EÚ, ktoré rozhodujú o všetkom, veľa nezmenia. Ak by zmenili, tak ich nikto voliť nenechá, ak môžem parafrázovať slávny postreh americkej anarchistky Emmy Goldmanovej. Skrátka, v hre je skôr len symbolika. A ako také by sme všetko asi mali brať.

A čo viac, tí „euroskeptici“ majú problémy sami so sebou a obávam sa, že presne nevedia, čo chcú. Vy ich delíte podľa „priateľstva s Putinom“ a „nepriateľstva s Putinom“, ale keď teraz cez víkend skúšal taliansky „Putinov priateľ“ Salvini vytvoriť akúsi predvolebnú koalíciu, dorazili za ním do Milána „len“ Praví Fíni, Alternatíva pre Nemecko a Dánska ľudová strana, zatiaľ čo „priatelia Putina“ Le Penová s Orbánom sa ani nenamáhali a zostali mimo s „nepriateľmi Putina“ typu poľského Kaczyńského… Čiže len v tom Putinovi pes zakopaný asi nebude a tých deliacich čiar bude oveľa viac. Ale, ako hovorím, vo finále to bude podľa mňa aj tak jedno – zrejme bude Európskej komisii povinne tlieskať len menej europoslancov a viac euroskeptikov bude poberať štedré bruselské mzdy, ale to bude asi tak všetko.

A priznám sa, že pána Okamuru a jeho stranu prakticky nesledujem, takže ani netuším, čo povedať na ich „český príspevok“. Mimochodom, podľa všetkého v Miláne tiež neboli. Nešli? Nepozvali ich? Neviem…

V Izraeli vyhral Netanjahu. Raduje sa výnimočne Amerika aj Rusko. Majú teraz Palestínčania šancu na to, že s nimi bude niekto hovoriť, alebo to skôr celé smeruje k ďalšiemu násiliu? A keď už je po voľbách, hodlá Netanjahu trochu ubrať, pokiaľ ide o Irán?

Áno, vo Washingtone aj v Moskve zrejme panuje s Netanjahuovým víťazstvom spokojnosť, pretože obe strany už „svojho“ Bibiho poznajú a vedia, ako s ním zaobchádzať, čo však platí aj v opačnom garde. Takže všetci sú nadšení, že sa nemusia „učiť“ niekoho nového, zatiaľ čo Netanjahu je rád, že sa obhájením premiérskeho postu možno vyhne väzeniu pre minimálne tri obvinenia z korupcie. Ale to len tak špekulujem, nepredbiehajme.

Palestínčania žiadnu šancu a na nič nemajú, vo voľbách vôbec neboli témou azda pre žiadnu z hlavných strán. V poslednom čase sa do médií dostávajú ďalšie a ďalšie podrobnosti Trumpovho „plánu storočia“, v rámci ktorého okupovaný Západný breh Jordánu teoreticky prevezme Jordánsko, ktorému pre zmenu za odmenu Saudi prepustia kus svojej púšte, pretože ju aj tak nepotrebujú. Až na tých Saudov a ich púšť je to v podstate plán, o ktorom sa na Blízkom východe špekuluje už pekných pár rokov – Západný breh so svojím obyvateľstvom Jordánsku, pásmo Gazy Egyptu, Saudi platia náklady a Izrael sa „očisťuje“ od Palestínčanov a blíži sa k svojmu cieľu, čisto židovského štátu… Uvidíme, v akom variante to nakoniec dopadne, ale Netanjahu už v predvolebnej kampani začal sľubovať anexiu Západného brehu… Je jasné, že Palestínčania s takým vývojom nebudú súhlasiť, takže sa do tej či onej miery budú búriť, ale bez tankov a lietadiel, nieto jadrových zbraní, a navyše ešte s vlastnou „vládou“ v Ramalláhu, ktorá vytvára nárazníkový medzistupeň medzi nimi a Izraelom, budú oni sami najväčšími obeťami násilia. Nič iné sa podľa mňa, bohužiaľ, už nestane. Mimochodom, niektorí izraelskí analytici sa domnievajú, že práve sľubom anexie okupovaného Západného brehu si chce Netanjahu „zaslúžiť“ imunitu pred väzením za korupciu…

A s tým Iránom, na ktorý sa pýtate, je to celkom jednoduché. Pre Netanjahua je „iránska hrozba“ celoživotnou srdcovou témou. Už niekedy v roku 1993 prvýkrát hrozil, že Irán „do troch rokov“ získa jadrové zbrane, a odvtedy tieto svoje „trojročnice“ len opakuje bez toho, aby hľadel na svoju dôstojnosť, dôveryhodnosť, realitu alebo napríklad na názory izraelských tajných služieb, ktoré už dávno slová svojho premiéra odmietajú… Takže si nemyslím, že „trochu uberie“, naopak, pôjde v naučených koľajach ďalej. Oveľa dôležitejší je skôr fakt, že Netanjahu síce Iránu hrozí všetkým možným, ale po doterajších štyroch mandátoch na čele vlády sa nezdá, že by sa sám odhodlal poslať Izrael do vojny, a tak neustále nabáda Ameriku, aby išla proti Iránu bojovať v mene Izraela (a demokracie, ľudských práv a bla-bla-bla). Kým budú USA k takým výzvam hluché, bude pokoj. Síce len relatívny pokoj, ale ďaleko od vojny.

Benjamin Netanjahu

Benjamin Netanjahu. Zdroj: TASR

Ukrajina si zvolí za prezidenta buď komika, alebo tragikomika, šíri po internete niekto, kto nemá veľmi rád prezidenta Porošenka. K čomu celému to zatiaľ smeruje? A čo ešte kandidáti nestihli sľúbiť?

Tuším, že to bol americký The Daily Beast, kto má ukrajinské prezidentské voľby za „surrealistickú“ záležitosť. A keď teraz Porošenko z ničoho nič začal pred druhým kolom sľubovať, že po rokoch konečne rozbehne antikorupčný súd, podporí zákon o impeachmente prezidenta, nebude do funkcií dosadzovať svojich príbuzných a priateľov a k tomu sa po rokoch antiruskej hystérie a jazykových zákonov dušuje, že on vlastne je a vždy bol tým, kto hovorí po rusky… A fascinujúca je aj Porošenkova „temná hrozba“, že „nová nekompetentná moc“ môže zrušiť protiruské sankcie… Inými slovami, chce sa zapáčiť ľuďom hovoriacim po rusky z východu aj nacionalistom zo západu súčasne. Frajer. Áno, to je surrealistická nádielka. Čo k tomu dodať? Bezcharakterný a skorumpovaný ničomník. Ale boli to naši, teda západní politici, kto si ho do čela Kyjeva presadil. Zrejme by sme sa mali prostým Ukrajincom hlboko ukloniť a ospravedlniť.

Zuzana Čaputová prišla do Česka a stretla sa s Halíkom, Schwarzenbergom či s Michaelom Žantovským. Čo očakávate od tejto ženy ako od prezidentky? Inak, Michael Žantovský uviedol, že „Václav Havel si vždy prial ako svoju nástupkyňu ženu“, takže sa mu to tak trochu splnilo. Je vhodné vyhlasovať, čo si prial Václav Havel?

Až teraz s vašou otázkou si uvedomujem, že mi nikdy ani nenapadlo, že by som mala od pani Čaputovej niečo očakávať, a hoci si to už teraz aj uvedomujem, tak od nej osobne ďalej neočakávam vôbec nič. Bude to prezidentka susedného, teda nie môjho štátu, ktorý je navyše o polovicu menší ako ten náš štát, a tak bude chodom sveta hýbať ešte o polovicu menej ako my. A to my svetom nehýbeme vôbec…

A nehnevajte sa, úplne rovnako nič nečakám ani od pána Žantovského, takže je mi jedno, či z nedostatku vlastných myšlienok neustále oživuje Václava Havla alebo nie. Ale nie je bez zaujímavosti, že v zásade tí istí ľudia, ktorí kedysi oslavovali Majdan a s ním aj Porošenka, teraz o Kyjeve už dlhší čas zväčša cudne mlčia a našli si na oslavovanie pani Čaputovú…

Zdroj: Facebook/Michael Zantovsky

V Líbyi to neustále “mydlí”. Je šanca, že generál Haftar zjednotí celú krajinu pod svojím vedením? Vyriešil by sa tým problém migrácie do Európy? A kam sa podel syn Muammara Kaddáfího?

Nie som si istá, že sa to v Líbyi „mydlí“. Všeobecne máte, samozrejme, pravdu, pretože od zvrhnutia Kaddáfího režimu sa Líbya rozpadla na mnoho menších území ovládaných lokálnymi milíciami, ktoré si to často „rozdávajú“ medzi sebou, takže na území kedysi zvanom Líbya žiadny pokoj nepanuje, ale ak máte na mysli boje pri Tripolise, tak neviem. Bojuje sa tam už niekoľko dní, obe strany nasadili dokonca aj letectvo, a dohromady je hlásených necelých päťdesiat obetí. Možno som už veľmi veľký cynik, ale toto by som žiadnym „mydlením“ nenazvala.

Stále nie je jasné, prečo sa armáda maršala Haftara vydala dobývať Tripolis, keď ešte pár dní predtým sám Haftar tvrdil, že sa zúčastní akejsi „národno-uzmierovacej“ konferencie OSN, z ktorej by podľa jeho vlastných slov mohla „do mesiaca“ vzísť jednotná líbyjská vláda. V medziobdobí sa však niečo stalo, o čom zatiaľ všetci mlčia. Bude zaujímavé, až sa to vyjasní. A zábavné je, že sa všetci Haftarovi „sponzori“, počnúc od Ruska a Francúzska cez Egypt a Spojené arabské emiráty až po Ameriku (nezabúdajme, že Haftar je dlhoročným pracovníkom CIA) tvária zaskočene, vyzývajú na pokoj, ale Haftar vraj pritom pravidelne telefonuje do Moskvy aj Paríža (a zrejme aj do ostatných metropol) o vývoji situácie… Je v pozícii, že ho už nikto nenechá v kaši a všetci budú „voľky-nevoľky“ jeho postup podporovať. Možno nie nijako hlasno, ale budú. Už do neho investovali príliš na to, aby ho nechali tak a stratili jeho „služby“.

Áno, čisto teoreticky Haftarova armáda môže Líbyu zjednotiť, či už silou, alebo peniazmi – terajší postup na Tripolis viedla Haftarova armáda cez juh Líbye, kde obsadzovala ropné polia prakticky bez boja, pretože si priateľstvo miestnych kmeňov a klanov kupovala za emirátske petrodoláre. A špekuluje sa o tom, že prinajmenšom polovica síl koncentrovaných v Tripolise by možno bola za určitý obolus ochotná ísť „do toho“ s Haftarom, ak by im sľúbil dostatočné prebendy a peniaze. Veľa ľudí v Líbyi už má po tých ôsmich rokoch všeobjímajúceho chaosu skrátka dosť. Aj preto možno spomínané boje o Tripolis naozaj nie sú nijako prudké.

A áno, ak by Haftarova armáda ovládla Líbyu a premenila sa na mocenský základ nejakého budúceho „štátu“, tak by, samozrejme, mohla byť aj zárukou toho, že do Európy cez Líbyu prestanú prúdiť migračné vlny. Po tom, ako by Európa zaplatila pre zmenu sama príslušný obolus, pripadá mi to úplne reálne. Bola by to však veľmi veľká irónia osudu, nehovoriac o ohromne trápnej situácii pre Západ. To Kaddáfí kedysi ako prvý navrhoval Európe obchod – ak sa nemýlim, päť miliárd eur ročne výmenou za zastavenie migrácie –, ale Západ ho radšej zvrhol a vpustil do Európy státisíce migrantov zo subsaharskej Afriky. A teraz by sme, o osem rokov neskôr, tú istú dohodu uzavreli s Kaddáfího nástupcom? Fakt trápne, až ponižujúce. Ale lepších politikov v Európe jednoducho nemáme.

Ak sa pýtate na Kaddáfího syna, asi máte na mysli Saifa Islama, ktorého kedysi zajali mocné milície zo západolíbyjského Zintánu a následne ho prezieravo odmietli vydať súdu do Haagu. Prinajmenšom posledné tri-štyri roky vraj Saif Islam už ani nie je v Zintáne zajatcom, ale skôr „čestným hosťom“, s ním sa dajú hrať politické hry a mnoho analýz práve jeho pasuje do roly osobnosti, ktorá by bola schopná zjednotiť Líbyu politicky. Haftar ako „silná ruka“, mladý Kaddáfí ako tvár nového režimu… To sú konce, však?

Rusi čelia obvineniu, že rozvrtávajú Afriku: dodávajú zbrane diktátorom, odvážajú si suroviny a zaväzujú si africké krajiny, že budú v OSN hlasovať podľa ruského gusta. Ide o správanie, ktoré by vybočovalo v rámci toho, ako veľmoci nakladajú s Afrikou?

Teraz citujete americké „sťažnosti“ z posledných dní, ktoré cudne nechávajú bez povšimnutia skutočnosť, že americké koncerny podporované Pentagónom robia v Afrike to isté už dekády alebo že sa v Afrike presadzujú aj Číňania. Podobne jednoduché „dvojaké metre“ vôbec nemá zmysel komentovať.

Migranti, ktorí v nedobrých podmienkach žijú v Grécku, sa zrazu vrhli na hranice s Macedónskom a chceli ísť na sever. Polícia ich dosť drsne zastavila. Čo s tým? Svedčí to o zmene prístupu Európy k migrantom?

Mňa na celej záležitosti, o ktorej hovoríte, najviac zaujalo, že migranti sa dali do pohybu k hranici na základe „zaručených informácií“ na sociálnych sieťach, že hranica bude otvorená. Najdôležitejšia je preto otázka, kto a prečo chcel, aby ku konfliktom došlo. Mnohí migranti sú naozaj zúfalí a uveria aj tej najväčšej hlúposti, a ktosi to využíva. To je veľmi nebezpečná záležitosť, ktorá oživuje všetky tie tézy o „migrácii ako zbrani“. Dúfam, že páchatelia tých dezinformácií budú odhalení. Aspoň, aby sme vedeli…

Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?

Každý si určite nájde to svoje, svet ponúka širokú škálu udalostí… Napríklad tá fraška s ďalším odkladom brexitu mení Britániu na ďalšiu surrealistickú záležitosť súčasnosti…

 

- Reklama -