Pred tridsiatimi rokmi zastrelili Iránci pri rokovaní vo Viedni generálneho tajomníka Demokratickej strany iránskeho Kurdistanu a významného kurdského predáka Abdura Rahmána Kásemlúa. Čo pre vás táto osobnosť znamená?
Abdur Rahmán Kásemlú bol mojím veľmi blízkym priateľom. Bol jedným z najdôležitejších kurdských lídrov v neskorších sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Bol tiež nesmierne dôležitým vodcom iránskych Kurdov. Veľmi ho rešpektovali aj Kurdi z Turecka a Iraku, ale i sociálnodemokratické strany v Európe.
Spoločne sme napríklad navštívili v roku 1980 rakúskeho kancelára Bruna Kreiského, ktorý s Kurdmi dosť sympatizoval. Dobre ho poznali v Škandinávii a Francúzsku. Napokon tu niekoľko rokov žil a mal mnoho kamarátov.
Kásemlú chcel ísť cestou mierneho pokroku, a preto chcel pre Kurdov hlavne autonómiu v štátoch, kde žijú, a nie rovno nezávislosť. Ide o túžbu väčšiny Kurdov?
Často hovoríme, že hlavnou myšlienkou všetkých Kurdov je nezávislosť Kurdistanu. Ale sny a realita sú dve rôzne veci. Treba premýšľať o veciach reálne. Preto Kásemlú bojoval hlavne za autonómiu v iránskom Kurdistane. Chcel demokratický a sekularizovaný Irán. To bol jeho hlavný cieľ.
Dnes sa hovorí o určitom type federácie. V Iraku sa to naplnilo, štát má federálny režim. Iránski Kurdi a ďalšie národy Iránu ako Arabi, Turkméni a ďalší bažia po federalizovanom Iráne. Uvidíme, ako sa to v budúcnosti vyvinie. Jedného dňa v Iráne islamský režim padne a to je hlavný program hnutia Kurdov v Iráne.
V Turecku je to oveľa komplikovanejšie. Pravdaže, Kurdi tam požadujú regionálnu autonómiu či federáciu. Lenže turecký štát je národný štát a politickí predstavitelia chcú Turecko vedené Turkami, možno s lokálnymi kurdskými predstaviteľmi. Takže tam je to dlhá cesta. Podľa mňa to bude trvať viac ako dvadsať rokov. Ale Kurdi sa dnes veľmi snažia ukazovať svoju identitu a majú vysoko vzdelané mladé elity.
Nie je však hlavným problémom Kurdov ich politická roztrieštenosť?
To je problém, ale nemožno sa správať inak, pretože štátne hranice sú platné. Napokon napríklad referendum o nezávislosti v irackom Kurdistane v roku 2017 podporovali všetci Kurdi a priamo v ňom sa za nezávislosť vyslovilo takmer 93 percent voličov. Ale nezávislosť Kurdistanu nepodporuje ani jeden súčasný štát až na Izrael. A keď máte hranice, nemôžete mať jednu pankurdskú politickú stranu. V každej časti Kurdistanu treba mať politické strany, ktoré spolupracujú.
Začali sme v Iráne. O postavení tamojších Kurdov sa takmer mlčí. Aké je?
Situácia Kurdov v Iráne je veľmi dramatická. Žije tam okolo 12 miliónov Kurdov a dva milióny žijú na hraniciach s Afganistanom na území zvanom Chorasán. Kurdi sú diskriminovaní, pretože Iránska islamská republika je založená na šiítoch a Kurdi sú hlavne sunniti. Diskriminácia sa týka aj národnostného hľadiska. Irán totiž riadi zhruba 40-percentná perzská menšina. Kurd nemôže byť prezidentom, ministrom a nemôže zastávať ďalšie dôležité pozície. Nemožno získať dobré vzdelanie v kurdčine a kurdské politické strany sú zakázané. Irán je teokracia a mnoho Iráncov tým trpí. Samozrejme, že z toho pochádza aj chudoba na perifériách štátu.
A preto je v Iráne silné hnutie odporu. Ide o ozbrojený odboj jednej či dvoch politických strán, ale máme aj kultúrne hnutie odporu a bojovníkov za životné prostredie. Takže bezpečnostné zložky skoro každý týždeň v Iráne niekoho obesia či inak zavraždia. Tisíce ľudí sú navyše vo väzení, kde niektorí tiež čakajú na smrť. Okolitý svet to veľmi nereflektuje, takže nikto veľmi nereaguje.
Ale USA uvaľujú na Irán stále nové sankcie, pričom Európa je zdržanlivejšia…
Nemyslím si, že sú sankcie veľmi dobrý nápad, pretože hlavne chudobní ľudia a lokálna populácia za ne dosť ťažko platia. A ľudí napojených na vládu nepostihnú, pretože majú svoju vlastnú sieť obchodov a tak ďalej. Skrátka sankcie nie sú to pravé. Rozvíja sa len čierny obchod a všetko sa zdražuje.
Americký prezident Donald Trump v piatok 21. júna najprv schválil útok na Irán a potom, keď už boli lietadlá vo vzduchu, ho zrušil. Ako to vnímate?
Neviem. Nikto nemá tú pozíciu a predstavivosť, aby rozumel pánovi Trumpovi, a nič sa v tomto smere nedá predpovedať.
Donald Trump Zdroj: TASR
Kurdskí pešmergovia boli v Sýrii hlavnou pozemnou silou, ktorá bojovala proti Daešu. Nemyslíte si, že sa na to veľmi rýchlo zabudlo?
Sýrski a iránski Kurdi majú celkom silnú podporu tu vo Francúzsku. Napokon Nemecko ich boj proti Daešu tiež podporovalo. Hlavný problém je, že Turecko je proti nim veľmi nepriateľsky naladené. A niektoré krajiny sa snažia s Tureckom zaobchádzať veľmi diplomaticky. Nikto veľmi nevie, ako sa správať k Recepovi Erdoganovi. Je to veľmi zložité.
Naozaj existuje veľmi aktívna podpora sýrskych Kurdov. Nedávno bola v sýrskom Kurdistane veľmi silná francúzska delegácia. Takže podpora existuje. Hlavne zo strany verejnej mienky na Západe. Na konci minulého roka vyhlásil Trump, že by sa americkí vojaci mali začať sťahovať zo sýrskeho Kurdistanu, čo bola dosť zlá správa. Turecko potom hrozilo a sýrska vláda chcela útočiť. Potom zrejme vďaka niektorým ľuďom v Pentagóne, niektorým senátorom, možno aj francúzskej a ďalším vládam bol plán opustiť sýrsky Kurdistan sčasti zavrhnutý. Situácia je teda celkom dobrá.
Tiež je zaujímavé sledovať, s akou veľkou podporou sa Kurdi stretávajú v Izraeli…
Jedna z najstarších židovských komunít na Strednom východe sídlila v Kurdistane, ale to sa dostávame do čias Nabuchodonozora. A títo Židia hovorili po aramejsky. Napokon dnes je veľmi silná komunita Židov z Kurdistanu v Izraeli. Sú veľmi aktívni a snažia sa cez Kneset o podporu kurdských požiadaviek. Jeden z týchto Židov sa stal dokonca aj ministrom obrany, bol to v rokoch 1996 až 1999 Jicchak Mordechaj. Politicky sú požiadavky Kurdov vo veci nezávislosti navyše rovnako legitímne ako požiadavky Palestínčanov. Lokálnu podporu Kurdov zo strany Izraela teda chápem.
Ako ste už naznačili, niektoré krajiny chcú mať s prezidentom Erdoganom dobré vzťahy. Je však Erdogan s jeho režimom vzhľadom na správanie k tureckým Kurdom ten správny muž, na ktorého by sa mali brať ohľady?
Erdogan nie je úplný diktátor, je to autokrat. On síce vo svojich rukách sústredil väčšinu moci, ale musí tiež rešpektovať voľby vo svojej krajine. Jeho politika dostala ťažkú ranu, keď sa nedávno pri lokálnych voľbách v Istanbule stal starostom mesta Ekrem Imamoglu z opozície. Takže dostal miernu príučku.
Ale snaží sa proti tureckým Kurdom stále využívať nacionalizmus. Okolo sto starostov, členov parlamentu, bolo zatvorených do väzenia. Niekoľko kurdských miest bolo v roku 2016 zničených. Napokon v Turecku je v súčasnosti okolo 60-tisíc politických väzňov, a to vrátane Kurdov.
Nemá veľa podpory v kurdských regiónoch, ale má veľkú odozvu medzi konzervatívnymi Turkami a kontroluje zhruba 95 percent médií, čo mu dáva veľkú príležitosť zostať stále pri moci aj po voľbách v roku 2023, keď Turecko oslávi sto rokov svojej štátnosti. Takže treba s ním počítať. Navyše na Strednom východe nikdy neviete, čo sa stane, a môžu tam nastať veľmi rýchle zmeny.
Tiež nevieme, čo sa vyvinie z konfliktu medzi USA a Tureckom vo veci možnosti nákupu stíhačiek F-35 či ruského raketového systému protivzdušnej obrany S-400 Triumf. Ale to by sme sa mali dozvedieť veľmi skoro. Keď sa Trump postaví tvrdo proti nákupu ruských rakiet a Erdogan neustúpi, môže to mať na Turecko veľmi ťažké ekonomické dosahy. Môže to priniesť chaos či nové voľby.
Recep Tayyip Erdogan Zdroj: TASR
Markéta Všelichová a Miroslav Farkas boli za spoluprácu s bojovníkmi milícií sýrskych Kurdov YPG, ktoré Ankara považuje za teroristickú organizáciu, v Turecku odsúdení na šesť rokov a tri mesiace väzenia. Čo si o tom myslíte?
Treba povedať, že v Turecku je 75 mesiacov vlastne ľahký trest. Tí dvaja mladí ľudia z Česka sa medzi Kurdmi tešia veľkej úcte. Ale v tureckých väzniciach sa nachádzajú ľudia z celého sveta. Americkí, nemeckí, francúzski a iní občania. Je to politika brania rukojemníkov z celého sveta a ich premeny na predmety politického vydierania. Tak pán Erdogan pracuje. Zatvára aj nepolitických oponentov, ako je napríklad filantrop Osman Kavala, čo je taký turecký George Soros. Vo väzení sedí skoro dva roky len za to, že sa pri demonštráciách v Istanbule snažil vyjednávať s predstaviteľmi hlavného mesta. Českých väzňov – priateľov Kurdov – je mi ľúto.
Prezident Erdogan hral hru na schovávačku so svetovou verejnosťou hlavne v časoch rozkvetu Daeša. Navonok hovoril o potrebe jeho potlačenia, ale potajomky Turecko Daeš podporovalo…
Áno, to je jeho politika. On používal Daeš proti Kurdom. Najprv sa snažil proti Kurdom využívať niektoré lokálne sýrske armádne zoskupenia alebo polovojenské skupiny, ale tie neboli veľmi efektívne, takže sa mu vznik Daeša veľmi hodil a podporoval ho až do konca. Napokon v Amerike aj Európe sa to vedelo, ale nikto nechcel mať s Tureckom konflikt.
Erdogan je dôležitým lídrom, ale nikto nevie ako na neho. Veď je schopný poslať do Európy státisíce nových utečencov, ale aj tisíce džihádistov, aby ju zneistil. Preto sú európski politici, čo sa týka Turecka, tak potichu.
Daeš síce stratil územia, ale myšlienka džihádizmu v hlavách moslimských radikálov zbujnela. Čo s tým?
Bohužiaľ, tá myšlienka prežije. Len politické riešenia totiž budú môcť nahradiť idey radikálov z Daeša. A aj to je dosť neisté. Veď už pred Daešom bola napríklad al-Káida, ktorá mala dosť perverzné predstavy o nadvláde sunnitských Arabov a skoncovaní s ich nespokojnosťou. Sunnitom sa v Sýrii veľmi nedarí, ale boli pri moci do roku 2003 v Bagdade v Iraku. Napokon bývalý bezpečnostný aparát Saddáma Husajna hral veľmi dôležitú rolu vo vytváraní štruktúry džihádistických skupín ešte pred al-Káidou a Daešom. A teraz aj tam sú sunniti mierne prehliadaní. Keď sa teda nenájde riešenie, ako uzmieriť sunnitských Arabov a získať ich na spoluprácu na politickom procese v Sýrii a Iraku, myšlienky Daeša pretrvajú generácie. Treba tiež povedať, že ich finančne podporujú niektoré petromonarchie.
V Európe začínajú byť teroristické útoky bežnou súčasťou života. Nečaká aj starý kontinent v budúcnosti chaos Stredného východu?
Dúfam, že sa to nestane. Kvôli tomu by sa mala Európa snažiť o riešenia, ktoré by mali trvalejší dosah. Napríklad o väčšiu podporu Kurdov, ktorí sa stavajú proti islamským radikálom, ale aj o posunutie politického procesu, ktorý bude zahŕňať sunnitov v Iraku a Sýrii. Ide o to, aby sa hlavne v Sýrii sunnitské obyvateľstvo, ktorého je tam väčšina, mohlo oprieť o svoje legitímne práva. Európa by v tom mala hrať pozitívnu politickú a ekonomickú rolu. Nemyslím si totiž, že by tam ešte bola potrebná vojenská pomoc. A tiež, samozrejme, treba zlepšiť systémy zabezpečenia v Európe, čo by pôsobilo ako prevencia.
Koľko je vlastne vo Francúzsku kurdských organizácií?
Vo Francúzsku žije okolo 300-tisíc Kurdov. Obývajú hlavne väčšie mestá, a to takmer v každom regióne, kde vytvorili vlastné združenia. Okrem iného v Bordeaux, Lille, Marseille, Štrasburgu. Kurdi tu žijú naozaj bohatým spoločenským životom.
Vy ste turecký Kurd. Venujete sa v Kurdskom inštitúte v Paríži všetkým Kurdom rovnako?
Sme pankurdskou organizáciou a v našom vedení máme reprezentantov zo všetkých kurdských regiónov, ale aj priateľov Kurdov z rôznych krajín. Nemáme špecifické zameranie. Ale niektoré kurdské politické strany majú vo Francúzsku svoje vlastné organizácie. Na druhej strane napríklad Neuróz, náš Nový rok, oslavujeme väčšinou všetci dohromady.
Takže nezávislý štát Kurdistan zložený z dnešného kurdského územia v Turecku, Sýrii, Iraku a Iráne. To je to, o čom Kendal Nezan sníva?
Áno. To je môj sen a podľa mňa existuje mnoho dôvodov na to, aby sa to raz stalo. V posledných tridsiatich rokoch sme boli svedkami zmien mnohých hraníc a postojov v Európe. Napokon prezidenta Havla som si veľmi vážil a niekoľkokrát som sa s ním aj stretol. Nespočet európskych intelektuálov s mojím ľudom súcití. Raz zvíťazíme.
Veď v histórii ľudstva nie je mierou život človeka. Kurdským aktivistom som viac ako pol storočia, čo v porovnaní s históriou nášho národa nie je zase tak dlho. Teraz máme na Strednom východe viac ako 40-miliónovú populáciu a dôležité diaspóry v Európe a Amerike. Máme napríklad dve mladé dámy v Európskom parlamente. A všetci títo ľudia snívajú o nezávislom Kurdistane.
Navyše režimy v Sýrii, Iráne či Turecku strácajú na atraktivite. Verejná mienka je na našej strane. Kurdi sú vo väčšine za sekulárny štát a zdieľajú rovnaké hodnoty ako na Západe: hodnoty slobody, demokracie, tolerancie.
