Menový výbor centrálnej banky USA znížil základnú úrokovú sadzbu o štvrť percentuálneho bodu do rozpätia 2,00 až 2,25 percenta. Je to prvé zníženie úrokov od decembra 2008, keď svetová ekonomika čelila najhoršej kríze od 30. rokov minulého storočia. Banku k tomu viedli obavy o vývoj globálnej ekonomiky a mierna inflácia v USA. Aj keď sa tento krok pravdepodobne očakával, tak dvaja z desiatich členov Fedu boli proti. Bolo rozhodnutie tých, čo ich prehlasovali a čiastočne tak vyšli v ústrety požiadavkám prezidenta Donalda Trumpa, správnym krokom?
Nie je to tak dlho, keď šéf americkej centrálnej banky Fed Jerome Powell vypovedal pred Kongresom. A dostal otázku, ako je to možné, že súčasná nezamestnanosť v USA dosahuje 3,7 percenta, čo je hlboko pod odhadovanou prirodzenou mierou nezamestnanosti, a súčasne nerastie inflácia. Podľa teórie by však nezamestnanosť pod prirodzenou mierou mala infláciu zvyšovať.
Otázka vlastne podsúvala, že teória je mylná a žiadna taká kauzalita neplatí. No a Powell na to odpovedal, že Fed sa dlhodobo mýlil a že prirodzená miera nezamestnanosti je vraj oveľa nižšie, ako sa predpokladalo.
Mýlili sa obaja, ten, ktorý sa pýtal, aj ten, ktorý odpovedal. Ten druhý zrejme preto, že prvýkrát od existencie Fedu nie je jeho šéf ekonóm, ale právnik.
Teória funguje a Fed sa v minulosti vo svojom odhade neplietol; pointa je v tom, že inflácia v USA existuje a je veľmi vysoká. Len to nie je spotrebiteľská inflácia. Tentoraz sa prejavuje v cenách realít a cenných papierov! Preto ju kdekto „nevidí“. A preto je tiež Fed ochotný ďalej uvoľniť svoju menovú politiku. Fed ju uvoľňuje preto, že vidí spomaľovanie americkej ekonomiky, ale niektoré súvislosti mu, podľa môjho názoru, unikajú.
Jerome Powell Zdroj: TASR
Máte pochopenie pre ČSSD, keď tvrdí, že návrh štátneho rozpočtu na budúci rok so schodkom 40 miliárd korún (v prepočte 1,5 miliardy eur) je pre rezorty jej ministrov likvidačný, takže ak nedostanú navyše viac ako 20 miliárd korún (v prepočte 776 miliónov eur), najmä teda 11 miliárd korún pre ministerstvo práce a sociálnych vecí Jany Maláčovej a päť až šesť miliárd korún pre ministerstvo vnútra straníckeho šéfa Jana Hamáčka, tak rozpočet nepodporia? Ale neprekvapuje vás, že keď hovoria A, teda koľko potrebujú, nepovedia aj B, teda kde chcú sami ušetriť alebo „kde sú zdroje“, ako o nich pred rokmi hovoril vtedajší premiér z ich radov Vladimír Špidla?
Prekvapivé to nie je, pretože to presne zapadá do konceptu ČSSD posledných rokov; pochopenie pre to nemám. Ekonóm nemôže mať pochopenie pre permanentne natiahnutú ruku pre dlh. Ministerka financií má pravdu, keď hovorí o pokuse o destabilizáciu štátneho rozpočtu a o neprijateľnosti takého navýšenia schodku v čase hospodárskeho rastu. Už ten súčasný schodok, ktorý je pre ANO zjavne prijateľný, je pre mňa za hranou; takže keď zástupca ANO niečo označí za nemysliteľné, je zjavné, že to už je vážne ťažká váha.
Ale ono nemá zmysel hrabať sa v technikáliách, koľko presne ČSSD na čo chce – musíme v tom vidieť politiku a kalkul, nie nejakú ekonomickú realitu.
Zrejme aj väčšia časť sociálnej demokracie si sama uvedomuje, že jej požiadavky sú nemožné – aj keď mám podozrenie, že sa to nedá povedať o všetkých ľuďoch v ČSSD –, ale strana teraz bojuje o život a zotrvanie v parlamente. A vybrala si, že to bude hrať na socialisticko-liberálnu nôtu. Liberálnu preto, že je to dnes populárne. Socialistickú preto, že tradičnú umiernene ľavicovú časť voličov zabralo ANO. Takže ČSSD skúša ísť ešte viac doľava a vypáliť rybník komunistom. To je skutočná motivácia týchto požiadaviek.
Prezident Hospodárskej komory ČR Vladimír Dlouhý v rozhovore pre euro.cz vyhlásil, že otvorením oveľa väčšieho priestoru pre investície a rastom produktivity sa Česko môže dostať na priemernú úroveň severnej časti dnešnej Európskej únie a v nasledujúcich desiatich rokoch má úžasný priestor pre zvýšenie produktivity a následné zvýšenie miezd. Stojí Česká republika na ekonomickom rázcestí, ako tvrdí šéf HK ČR, inak tiež konzultant pre banku Goldman Sachs, a aké cesty z neho v tejto chvíli vedú?
Súhlasím, že v istom zmysle sme na rázcestí – buď budeme naďalej zvyšovať produktivitu práce a technológie, teda naskočíme na 4. priemyselnú revolúciu, alebo sa naopak budeme orientovať na vysoký podiel ručnej práce, málo technológií, nízku pridanú hodnotu. Nesúhlasím však s tým, že otvorenie sa zahraničným investíciám nám zaistí práve ten prvý a zjavne výhodnejší variant. Práve naopak. Teda minimálne v tom zmysle, že ak by sme stoj čo stoj lákali nové zahraničné investície napríklad na investičné stimuly, mohlo by to pre nás byť dokonca kontraproduktívne.
Priame zahraničné investície dávali veľký zmysel v 90. rokoch, keď sme nemali žiadne technológie a takmer žiadny domáci kapitál. Vtedy nám priniesli know-how a katapultovali nás k vyššiemu rastu. Lenže odvtedy sa situácia zmenila. Bohužiaľ, u nás je teraz až príliš málo naozaj technologicky vyspelých investícií a príliš mnoho investícií zameriavajúcich sa na sklady a montovne. A pretože u nás je stále veľmi lacná práca, lákame presne tento typ nie veľmi prínosných investícií.
Ak sa budeme usilovať o nové investície ponúkaním sa pod cenu a to povedie k stavbe ďalších skladov, nijako sme si tým nepomohli. Zamestnali sme totiž síce ľudí v sklade, ale títo ľudia potom budú chýbať iným českým firmám a živnostníkom, ktorí pre nedostatok ľudí nebudú schopní prevádzkovať svoje vlastné živnosti.
Postavíme z reinvestovaných dividend ďalšiu montovaciu halu – a aby v nej mal kto pracovať, privezieme do nej z Ukrajiny robotníkov.
Privedieme druhý „Amazon“ – a vo vedľajšej dedine nebude fungovať krčma ani škola, pretože v nej nebude mať kto pracovať. To nie je nijako užitočné.
Užitočnejšie je vybudovať u nás také podnikateľské prostredie, aby česká ekonomika zostala vo väčšej miere v českých rukách. To znamená, že vláda by namiesto prerozdeľovania, dotácií a investičných stimulov mala skôr hľadieť na dobrú infraštruktúru, teda funkčné diaľnice a podobne, na rýchly a dostupný internet, na zrušenie byrokracie typu EET a ďalšie zjednodušenie podnikania.
Voliči vyhodili Martina Bursíka vo všetkých možných voľbách dverami, ale bývalý minister životného prostredia sa vrátil oknom, keď si ho pražská koalícia posadila do čela pred pár dňami zriadenej Komisie Rady hlavného mesta Prahy pre udržateľnú energiu a klímu. A krátko nato vo vysielaní Českého rozhlasu Plus vyhlásil, že ak má teraz Pražan automobil so spaľovacím motorom, tak by mal byť jeho posledný. Dodal, že bežné autá budú musieť z Prahy zmiznúť. Obrazne hovorí, že v Prahe bude okrem koruny a podľa neho azda čoskoro aj eura platiť nová mena: tona CO2. Všetky rozhodnutia budú objektivizované smerom k tomu, aký efekt prinesú v cieli, ktorým je klimaticky neutrálna Praha. Neštartuje práve týmto konflikt ekošľachty a tých, čo na elektromobily mať nebudú, podobne ako keď v Nemecku jasajú nad tým, že automobilka Porsche už prijala asi 30-tisíc objednávok na svoj nový elektromobil, ktorého cena sa však bude v prepočte pohybovať okolo troch miliónov korún?
Tak po prvé, na ľuďoch bol spáchaný, podľa môjho názoru, jeden obrovský podvod: myslím, že keď si volili svojich zástupcov, netušili, že si tým vlastne volia zákaz vjazdu do miest a všeobecne ostrakizáciu svojich súčasných áut.
V júli 2018 si spoločnosť Volkswagen Financial Services nechala vypracovať prieskum medzi 525 respondentmi vo veci názoru na budúcnosť pohonu áut. Všetci opýtaní boli vodiči. A výsledky prieskumu boli mimoriadne zaujímavé. Je vskutku zarážajúce, ako veľmi sa konanie volených politikov rozchádza s vôľou voličov. Vyplýva to z otázky: „Nakoľko súhlasíte s nasledujúcim výrokom? Do mesta s viac ako 50-tisíc obyvateľmi by sa mal zakázať vjazd dieselovým autám starším ako päť rokov.“
S tým rozhodne súhlasí len 11 percent ľudí. Skôr súhlasí 30 percent ľudí. Skôr nesúhlasí 39 percent ľudí a rozhodne nesúhlasí 20 percent. Nesúhlas teda prevažuje u 59 percent. Navyše ľudí, ktorým návrh na zákaz vjazdu do miest veľmi prekáža, je skoro dvakrát toľko ako tých, ktorým sa veľmi páči.
Zaujímavé je aj to, že v kategórii „rozhodne nesúhlasí“ sú vysokoškoláci najsilnejší, je ich 30 percent. Medzi stredoškolákmi má tento názor len 17 percent ľudí. Takže námietka, že by azda vzdelaní ľudia boli za násilnejšie ekologické opatrenia, je zjavne lichá.
Zaujímavé je aj to, že najviac myšlienku zákazu vjazdu do miest odmietajú ľudia z najväčších miest – čiže dokonca sa nedá povedať ani to, že obyvatelia veľkomiest nechcú čuchať smog a budú skôr naklonení zákazom. Nie – je to presne naopak. Čo môže lepšie demonštrovať, ako sa posadnutosť politikov zákazom áut rozchádza so skutočnou vôľou ich vlastných voličov?
A má to aj ďalší, totiž sociálny rozmer. Či skôr veľmi antisociálny. Na starých dieselových vrakoch totiž jazdia hlavne chudobnejší ľudia, teraz zo svojej chudoby zaplatia daň v podobe zákazu či dokonca skutočnej dane, ktorá sa už v Nemecku chystá. A prípadné dotácie na elektrinu pre nabíjačky – opäť sa už chystajú v Nemecku – zhltnú extrabohatí, ktorí majú na elektromobil. Ešte niekto verí, že ich konanie vedie sociálne cítenie a láska k blížnemu?
A posledná poznámka: tých štúdií, ktoré tvrdia, že veľmi moderné diesely majú porovnateľnú ekologickú stopu ako elektromobily, ak započítame aj také veci ako výroba a likvidácia batérií, nie je v poslednom čase práve málo.
Čo si myslíte o návrhu novely zákona, podľa ktorého sa má zaviesť predkupné právo pre obce a kraje v prípade predaja nehnuteľného majetku štátu? Argument, že vo verejných dražbách získa štát za svoj majetok viac prostriedkov, nepovažuje predseda Združenia miestnych samospráv ČR Stanislav Polčák za najdôležitejší. Podľa neho existujú prípady, keď dlhodobý prínos pre spoločnosť musí prevážiť nad okamžitým finančným prínosom. Mal by teda štát najprv ponúkať svoj nepotrebný majetok obciam a krajom, aj keď iní záujemcovia by za neho dali povedzme násobne viac?
Ja som vždy veľmi skeptická k tomu, keď sa štát alebo obec tvári, že „vie“, čo je pre spoločnosť najlepšie a prínosné. Veľmi to zaváňa sociálnym inžinieringom, ktorý skrátka principiálne nie je v poriadku. Preto odmietam názory, že niekto osvietený bude rozhodovať, že nejaký „verejný záujem“ svojím významom prevyšuje finančný výťažok. Naopak to poskytuje ohromný priestor pre korupciu. Aukcia je priehľadná, teda mala by byť čistá po stránke korupcie.
Aké pocity vo vás vyvoláva príbeh okolo sprejerského nápisu na Karlovom moste? Len pripomeniem, že muž, ktorý ho odstránil, to zvládol za dve hodiny, aj keď bola očista kultúrnej pamiatky zadaná úradmi naplánovaná na tri týždne práce. A podľa Technickej správy komunikácií hlavného mesta Prahy, ktorá most spravuje, k poškodeniu muriva odstránením nápisu nedošlo.
Bolo by to veľmi úsmevné, taká správna česká švejkovina, keby to nemalo ten tragický rozmer: išlo o dokonalú názornú demonštráciu toho, prečo verejný sektor musí byť vždy v porovnaní so súkromným drahší a menej efektívny. Preto socializmus nemôže fungovať, pretože je založený na veľkom štáte a vysokom prerozdeľovaní.
Viete si predstaviť, koľko takých neefektivít je v štátnom sektore? Sú všade, kam sa pohnete. A akákoľvek ďalšia dotácia, akékoľvek zvýšenie dane, akékoľvek navýšenie objemu peňazí, ktoré štát od ľudí vyberie, tieto neefektivity len zvyšuje.
Tento malý príbeh by mal vstúpiť do učebníc, aby si študenti ekonómie uvedomili, prečo nie je veľký verejný sektor v poriadku. Lenže on tam nevstúpi, pretože momentálne sa nosí pravý opak: zo západnej Európy k nám naopak prichádza trend stále rastúceho štátneho a zmenšujúceho sa súkromného sektora.
