Mainstreamové riešenie klimatickej zmeny je drahé s neistým koncom aj s úpadkom ekonomiky, tvrdí hydrológ

0
Michal Kravčík (Autor: TASR)

Prečo u nás posledné roky pribúdajú dlhšie obdobia, keď neprší?

Častejšie prší preto, lebo voda medzi zemou a nebom sa otáča. Jedna „otočka“ vody medzi nebom a zemou trvá v priemere osem dní. Na to, aby v priemere každých osem dní zapršalo, musí byť dostatok vody v malých vodných cykloch.

Žiaľ, vplyvom využívania zemského povrchu s neuváženým odvodňovaním ekosystémov sa pomaly, ale isto voda vytráca z malých vodných cyklov.

To znamená, že voda sa nestíha otáčať a preto sa predlžujú periódy bez dažďa, lebo sa menej z vysušenej krajiny vyparí a je logické, že padne menej tzv. mäkkých zrážok. 

Za niekoľko desaťročí sme malé vodné cykly u nás na Slovensku vyprázdnili takmer na polovicu a máme pocit, že veľký vodný cyklus dokáže vykompenzovať stratu vody a dažďa z malých vodných cyklov.

Voda z veľkých vodných cyklov prichádza sporadickejšie a keď príde, tak zväčša až v takých návaloch, že sú z toho povodne. Kolobeh vody vo veľkom vodnom cykle sa otočí v priemere raz za tri mesiace. 

Jednoducho povedané, likvidujeme malý obeh vody v prírode a posilňujeme veľký kolobeh vody a toto je zárodkom striedania dlhších období bez dažďa a s následnými extrémnymi prívalovými dažďami.

Trendovo to znamená, že hlavne na jar, keď sa zakladá úroda, zrážky dramatický poklesli.

Tam, kde už úplne vyprázdnili malé vodné cykly (napríklad India, Kalifornia, Afrika), sa niekoľkomesačné suchá striedajú s katastrofálnymi prívalovými dažďami a extrémnymi povodňami.

Krajiny „starého kontinentu“ sa o to snažia pomerne úspešne. Vrátane Slovenska. Jednoducho fungujeme na princípe starej vodnej paradigmy, v ktorej platí, že dážď je niečo nepríjemné a potrebujeme sa ho čo najskôr zbaviť.  

Je tento rok zatiaľ v tomto rovnaký? Aký bol oproti predchádzajúcim?

Ak pochopíme, ako dochádza k vyprázdňovaniu malých vodných cyklov, pochopíme aj to, že z roka na rok je to len horšie a horšie. Prečo?

Nuž jednoducho preto, lebo na Slovensku sme „podrezali žily“ už toľkým malým vodným cyklom, že každoročne z nich vyteká v priemere 250 mil. m3. Tento objem je zhruba 1 % z objemu vody, ktorá sa otáča v malých vodných cykloch.

Ak stav vyprázdňovania malých vodných cyklov trvá 50 rokov, tak nám ostalo v malých vodných cykloch sotva 50 % objemu vody. Ten úbytok sme uskladnili v oceánoch. Ten sa nevracia do kolobehu. Preto sa extrémy prehlbujú.

Ak si spomeniem na rok 2000, keď sme zverejnili prvýkrát toto poznanie, tak odborníci to považovali za blúznenie.

Ak by sa to vtedy bralo vážne a riešili by sme to, teraz by sme také extrémy nemali. Máme síce ešte šancu na pozitívnu zmenu, ale tá je veľmi malá, lebo v spoločnosti sa naďalej uplatňuje stará vodná paradigma. 

Štatistické žonglovanie s číslami bez poznania trendov nás privádza do zúfalstva i konštatovania, že to nevieme ovplyvniť a to je zásadná chyba.

Z hľadiska dlhodobého zrážkového priemeru, ktoré mesiace boli najsilnejšie?

Z trendových analýz mesačných zrážok vyplýva, že sú dve časové periódy, v ktorých zrážky narastajú a to je zimný a letný monzún. Zimný monzún je obdobie okolo februára a letný štartuje v júni. V ostatných mesiacoch je pokles zrážok.

Táto časová zmena rozdelenia zrážok súvisí so spomínaným vyprázdňovaním malých vodných cyklov a s posilňovaním veľkého vodného cyklu. Nemá to nič spoločné s globálnou klimatickou zmenou, na ktorú sa zvykneme vyhovárať.   

Máme na Slovensku oblasti, ktoré dosahujú potrebné úhrny zrážok? Koľko ich je?

Zvykneme hovoriť, že prší viac v horách. To je síce pravda, ale nie celá. Z výskumu, ktorý sme robili, vyplýva, že oveľa väčšia korelácia zrážok sa odvíja od vegetačného krytu ako od nadmorskej výšky.

Jednoducho povedané, v tých oblastiach, ktoré sú viac zalesnené, prší viac preto, lebo tam je ešte ako-tak dostatok zalesnenia s funkčným malým vodným cyklom.

Čím je viac krajina otvorená, je v nej menej lesov a viac poľnohospodárskej pôdy i rozsiahlych urbánnych území, menej prší.

Takže ak chceme prinavrátiť stratený dážď, potrebujeme presadzovať novú vodnú paradigmu na princípe „dážď je životodarná tekutina všetkej živej hmoty na planéte a potrebujeme ho nechať v ekosystémoch a nie ho vyháňať do mora“.

Z toho vyplýva, že pri využívaní krajiny musíme realizovať taký manažment dažďovej vody, aby nám ostávala v krajine. Viac vody v ekosystémoch, viac vyparenej vody, viac horizontálnych mrakov i častejší a menej výdatnejší dážď. 

Aby sa tak stalo, potrebujeme viacej diverzifikovať krajinu, potrebujeme v agrourbánnej krajine mať viac hydromorfných prvkov, ktoré sa dokážu vyrovnať s intenzívnymi dažďami a zároveň viac vody vyparovať a formovať na oblohe viac horizontálnych mrakov, ktoré ak sa vylejú, zasiahnu dažďom nielen chladnejšie lesy, ale aj agrourbánnu krajinu.

Naopak, koľko ich je pod dlhodobými priemermi, nie to ešte pod optimom. V ktorých oblastiach sú?

Ako som spomínal, k poklesu zrážkových úhrnov vplyvom vyprázdňovania malých vodných cyklov dochádza hlavne v jarnom a jesennom období.

Na jar je to nebezpečné preto, lebo vtedy sa zakladá úroda a tá potrebuje pravidelné závlahy. Najdokonalejšou závlahou je dážď a zadarmo. Musíme mu však dovoliť, aby vznikol, a to je vtedy, keď sa z krajiny voda vyparuje.

Všetci rozumieme a akceptujeme, že v dažďovom pralese popoludní pravidelne prší. To preto, lebo sa tam pravidelne voda cez vegetáciu vyparuje.

Namiesto tvorby latentného tepla, ktoré závisí od výparu vody, sa tvorí viac citeľného tepla, ktoré súvisí s vysušeným zemským povrchom.

Zvýšená produkcia citeľného tepla do atmosféry zvyšuje v nej turbulentné toky a spôsobuje zvýšený chaos. Ten spôsobuje, že na jedno miesto padne príliš veľa dažďa a o pár kilometrov ďalej ani kvapka.

S tým súvisí aj častejší výskyt ľadovcových krúp, ktoré z roka na rok sú väčšie a väčšie.         

Keď sme spolu robili rozhovor pred dvoma rokmi, hovorili ste ako o ďalšej príčine tvorby sucha poškodzovanie krajiny. Správame sa už v tejto oblasti rozumnejšie?

Žiaľ, nie. Ministerstvo životného prostredia vypisuje jednu výzvu za druhou a tie výzvy sú zle nastavené. Ide v nich zväčša o preinvestovanie peňazí bez jasných vplyvov na obnovu vody v malých vodných cykloch.

Je to preto, že ministerstvo životného prostredia je odborne podvyživené a neosvojilo si princíp, že dážď má ostať tam, kde padne a nie ho odvádzať.

Navyše tam máme ministra strojného inžiniera, ktorý pri všetkej úcte môže byť snaživý, ale je mimo reality a vôbec nerozumie tomu, čo treba v ochrane prírody robiť.

Chytil sa témy podpory recyklácie odpadov, nuž, ale my nielen odpadovú vodu nerecyklujeme, ale navyše aj z dažďa robíme odpad.

Navyše ministerstvo životného prostredia funguje na sektorovom princípe a už vôbec nerozumie, ako je dôležité pracovať a strategický rozhodovať integrovane, teda holistický.

Ak by čo len časť z tých peňazí, ktoré investuje do vodozádržných opatrení v krajine, investovalo do rozpracovania princípov, čo majú robiť lesníci, poľnohospodári, územní plánovači či dopravní inžinieri, aby nám voda nevytekala z malých vodných cyklov, tak by 1000-násobne bola ochrana i obnova vôd v malých vodných cykloch lepšia.

Pribúdajú vlastníci pozemkov alebo nehnuteľností, ktorí sa snažia zadržiavať dažďovú vodu a nejakým spôsobom ju späť vrátiť do krajiny namiesto do kanalizácie?

Áno, pribúdajú a z vlastnej iniciatívy. Títo ľudia sa obracajú na mňa a, žiaľ, nie na ministerstvo. Ja robím prácu za „pánboh zaplať“ a tí, ktorých platíme z našich daní, sa mne vysmievajú a robia podrazy, zosmiešňujú moje aktivity, ba dokonca ma kriminalizujú.

Dokonca našli spôsob, ktorý hraničí s mafiánskymi praktikami, aby mne aj moje organizácii Ľudia a voda škodili. Je to smutné. Ja im však odpúšťam, lebo nevedia, čo činia.

Sme na začiatku 21. storočia, v ére bezdrôtových technológií a umelej inteligencie, ale nám chýba zdravý sedliacky rozum. Už nie dlho. Množstvo vody v malých vodných cykloch je už len zhruba na štyri roky.

Potom sa začnú diať nekontrolovateľné veci, po ktorých už nebude cesty späť. Človek už nedokáže ovplyvniť zrútenie globálneho ekosystému, no šanca ešte je.

Veľmi malá, ale je efektívna a rýchlo zrealizovateľná. Zásadný problém je, že z tejto šance sa nedá kradnúť.

Robili sme ekonomické prepočty a z nich vyplýva, že mainstreamové riešenie klimatickej zmeny cez CO2 je viac ako 15-násobne drahšie s neistým koncom aj s úpadkom ekonomiky.

Tí, ktorí sa na tom chcú nabaliť, si neuvedomujú, že sú s nami na spoločnej lodi. Riešenie ozdravovania klímy cez H2O je lacné, účinné a efektívne s jasným a pozitívnym výsledkom a jeho realizáciou sa dá zvrátiť globálny kolaps do 10 rokov.

Toto si začína uvedomovať veľa ľudí, ktorí žijú a pracujú skromne a v pokore.

Osveta nie je zrejme žiadna, osobne som nijakú nepostrehol.

V roku 2006 Katarína Začková natočila publicistický film Klimatizačné zariadenie má poruchu. Tento dokument je taký nadčasový, že aj 13 rokov po jeho natočení je stále aktuálny.

V roku 2006 si kúpilo ministerstvo školstva pre vzdelávanie novej generácie mladých ľudí 1500 DVD tohto dokumentu pre školy, aby nová generácia mladých ľudí rozumela.

Som presvedčený, že tieto DVD ležia zaprášené niekde v sklade ministerstva. 

Je to preto, lebo Slovensko je jedna prederavená bárka, bezprizorne hojdajúca sa na rozbúrenom mori s hašteriacimi členmi osádky, ktorí ani náhodou nemajú predstavu, kde chcú doplávať. Takto vyzerá aj naše vzdelanie i celá spoločnosť.

Budúcoročné voľby ukážu, či nás život trochu prebudil k zodpovednosti za náš štát. Včera som sa zhodou okolností stretol s podnikateľkou, ktorá mi rozprávala svoje zážitky s absolventmi univerzít, ktorých chcela prijať do práce.

Doslova povedala, že sú to snaživé teľce, ktoré sa síce snažia, ale sú zlé vychované a že za to môže rezort školstva. 

Do akej miery je možné vidieť na Slovensku dôsledky klimatických zmien?

Klimatická zmena na Slovensku je realitou a je neodškriepiteľný fakt, že za to môže človek.

Pred pár dňami vydala spoločnosť Honors, a. s., správu, v ktorej na príklade devastácie lesov na Spiši, Liptove a Orave kvantifikovala, že stav poškodenia lesných ekosystémov má 98-percentný podiel na zmene klímy v spomínaných regiónoch.

Ak je to tak, potom experti, ktorí vyrátali, že investície potrebné na ochranu ľudstva pred globálnou klimatickou zmenou cez globálne projekty a spotrebujú 5 až 20 % HDP ľudstva, sú mimo reality a neprinesú požadovaný efekt.

Otázkou však je, či to niekto tak účelovo usmerňuje, alebo je to z nevedomosti. Nerozumieme alebo nechcem rozumieť tomu, že obnova ekosystémov a vrátenie vody do malých vodných cyklov je to, čo môže priniesť požadovaný efekt.

Ktoré územia sú z hľadiska hydrologických extrémov najrizikovejšie?

Územia, v ktorých sa rodia bleskové povodne. Tie sú tam, kde dochádza k tvorbe vertikálnych mrakov. Prvý vážny prípad tohto efektu bleskových povodní bol na riečke Svinka v Prešovskom okrese, kde sa v bleskovej povodni utopilo 50 detí.

Bolo to v roku 1998. Za tých 20 rokov sme úspešne pokročili vo vysušovaní Slovenska a odkanalizovali sme ďalších zhruba päť miliárd m3 dažďovej vody.

Toto je náš príspevok k stúpaniu hladín oceánov a k vyprázdňovaniu malých vodných cyklov. V súvislosti s tým sme z vysušeného Slovenska zvýšili produkciu citeľného tepla o ďalších zhruba 100 TWh denne v letných dňoch.

Táto „suchá“ energia zvyšuje chaos v atmosfére, ktorý ešte viac extremalizuje počasie. Mimochodom, spomínaný objem energie je asi 1500-násobok dennej produkcie všetkých elektrární na Slovensku.

Každý rok sa krajina viac a viac vysušuje, strácame milióny m3 vody hlúpymi zásahmi, ako je betónovanie polí, neschopnosť zadržať ju v prirodzenom cykle.

Áno, máme problém pochopiť, že dážď nie je odpad, ktorého sa potrebujeme rýchlo zbaviť, ale esencia pre zrodenie nového života.

Potrebujeme hospodáriť v lesoch, na poľnohospodárskej pôde, potrebujeme stavať domy, cesty, diaľnice, ale zároveň potrebujeme nechať dažďovú vodu tam, kde padne, alebo na mieste, kde nám nebude spôsobovať problémy, ale bude zdrojom pre ľudí, prírodu, potraviny i klímu.

Je to zásadné pre vodnú, potravinovú, environmentálnu, sociálnu a klimatickú bezpečnosť.

Ako sme na tom s kvalitou pitnej vody?

Sú tu minimálne dva problémy. Prvý problém je horizontálny a spočíva v poškodení krajiny. Rýchlejší odtok dažďovej vody do potokov a riek z poškodených ekosystémov zvyšuje odtok nielen dažďovej vody, ale aj splachuje pôdu i vyplavuje živiny z pôdy.

Nie nadarmo sa hovorí, že počas povodní tečie potokmi ťažká voda, v ktorej je 20 – 30 % pôdy i kameňov a tie zabíjajú všetko živé. Neviem, či by sme boli radi, ak by počas víchrice okolo našich hláv lietali kamene.

Toto zažívajú ryby v čase povodni a ryby, ktoré nie sú v úkrytoch, nemajú šancu na prežitie. Jednoducho páchame zločin na ľudskosti vo vodných tokoch. Druhý problém je vertikálny.

Zvýšený odtok dažďovej vody znižuje vsak do pôdy, tým sa spomaľuje výmena vody v podzemí.

Tie vody starnú a ich kvalita sa zhoršuje. Najviac zhoršená kvalita podzemných vôd je pod mestami práve preto, že všetko, čo sme mohli, sme zapečatili a dažďovú vodu, ktorá v minulosti doplňovala zásoby podzemných vôd, transportujeme kanalizačnými systémami do riek i Čierneho mora.

Možnými dôsledkami klimatických zmien sa pred rokom zaoberala aj vláda, prijala stratégiu adaptácie, ktorá je depresívnym čítaním. Dôjde k zmene atmosferických zrážok, ako aj v početnosti a intenzite extrémnych prejavov počasia. Do konca storočia budú na Slovensku celkové úhrny zrážok asi o 10 percent nižšie ako doteraz, využiteľné vodné zdroje poklesnú o 30 – 50 percent. Zníži sa odtok vody, pribudnú dlhotrvajúce obdobia sucha v letných a jesenných mesiacoch spojené s nedostatkom vody. Dá sa proti tomu niečo robiť, respektíve sa s tým niečo bude reálne robiť alebo sa s tým dá len zmieriť?

Ak vláda prijala stratégiu, ktorá je depresívnym čítaním, tak táto stratégia nie je stratégiou, ale patrí do koša. Dobrá stratégia má jasne definovať, čo treba urobiť, ako to treba urobiť, za koľko to treba urobiť a aký bude konečný výsledok.

Ak toto vládna stratégia neobsahuje, tak sa nad tým treba hlboko zamyslieť.

Sledujete príbeh švédskej ekologickej aktivistky Grety Thunbergovej? Môžu takéto príbehy zmysluplnejšie pomôcť?

Sledujem a sledujem aj jej slovenskú odnož. Mladí na Slovensku ma prekvapujú, že idú robiť rozhodcov, kto má pravdu o klimatickej zmene. Tým je povedané všetko.

Keď Greta naštartovala iniciatívu, bolo to nádejné. Ak by ostali mladí pri tom, aby mobilizovali všetkých ľudí bez ohľadu, do ktorého tábora klimatickej zmeny patria, bolo by to veľkým prínosom, no minimálne na Slovensku to skĺzava do jednostrannosti a vznikajú otázky, pre koho záujem toto robia.

Autor: Ľudovít Kusal

 


 

 

 

- Reklama -