Tak je to tu. Turecký prezident Erdogan išiel do toho a vstupuje do Sýrie. Vraj, aby „oslobodil obyvateľstvo od ozbrojených bánd“ a pripravil terén na umiestnenie sýrskych utečencov. Prvá otázka je jednoduchá: čo sa deje v tejto chvíli? Jednak z pohľadu útočníka, jednak z pozície obrancov.
Dovolím si upozorniť, že turecká armáda voľne operuje v Sýrii už roky, či už je reč o Idlibe, al-Bábe kúsok od Aleppa, novšie o Manbídži alebo Afrine. Takže všetky tie titulky o tureckom vpáde do Sýrie sú ľahko zavádzajúce, povedané eufemisticky. A v Sýrii tiež pôsobia americkí vojaci. A Briti teraz pripúšťajú, že majú v Sýrii stále stovky príslušníkov špeciálnych jednotiek, čo je rádovo vyšší údaj, než sa doteraz priznávalo. A prítomní sú tam ilegálne aj príslušníci ďalších armád NATO.
Skrátka, vypichovať zrazu Turecko a vydávať ho za akoby jediného útočníka proti Sýrii, je jednoducho nonsens. Alebo, lepšie povedané, pokus o dezinformáciu.
Ale inak áno, Erdogan po mesiacoch hrozieb cez víkend čosi dohodol s Trumpom, o čom toho v skutočnosti zatiaľ veľa nevieme. Potom konzultoval s Ruskom, podľa reakcií najskôr aj s Iránom a zrejme aj Sýriou a o štyri dni neskôr začal útok proti severovýchodu Sýrie, ktorý za svoj považujú Kurdi.
Recep Tayyip Erdogan a Donald Trump. Zdroj: TASR
Zatiaľ Turci opakujú, že cieľom je vytlačiť kurdských ozbrojencov od hraníc, čiže vytvoriť s Amerikou dohodnuté „bezpečnostné pásmo“, ktoré by sa malo tiahnuť azda viac ako 400 kilometrov a zasahovať asi 30 kilometrov do sýrskeho vnútrozemia. Jeho stíhačky však bombardujú aj 50 kilometrov od hranice, turecká armáda vstúpila do Tal Abjádu a bojuje o centrum mesta, vraj zasiahli 181 cieľov, ale keď bombardujú, tak sa sústredia na perimetre miest.
Aj preto doterajšie straty z radov civilistov nie sú našťastie nijako vysoké, ráno som kdesi zazrela číslo sedem. Napríklad v porovnaní s „bežným“ saudským bombardovaním Jemenu alebo ďalšou vybombardovanou svadbou v Afganistane je to zanedbateľné, cynicky vzaté…
Kurdi sa bránia zubami-nechtami, pália po Turkoch z diel, ale podľa očakávania im to bude málo platné. V minulých týždňoch ich Američania pre dohody s Tureckom donútili zničiť ich obranné pozície a teraz, bez americkej leteckej podpory, nemajú najmenšiu šancu prípadný turecký pozemný útok ustáť. Nezabúdajme, že Turecko má druhú najsilnejšiu armádu v NATO.
A čo viac, Turecko má tromf v tzv. Sýrskej národnej armáde, čo je zmeska najrôznejších džihádistických skupín v tureckom žolde. Armáda v sile nejakých 14-tisíc mužov. A tí už do kurdských oblastí vstúpili tiež. Tu je dôležité pripomenúť, že Kurdi v Sýrii nemajú žiadne etnicky len „svoje“ územia, vždy žili po boku Arabov, Turkménov, Asýrčanov, beduínov a ďalších. A práve týmto etnikám mnohokrát kurdská nadvláda strihnutá skutočnou diktatúrou nevyhovuje.
Pokiaľ teda teraz do oblasti vstupuje turecká armáda, bude najskôr väčšinovo považovaná za okupačnú, ale v prípade „Sýrskej národnej armády“, ktorej príslušníci často pochádzajú aj práve zo severovýchodu Sýrie, je situácia úplne iná – poznajú oblasť, poznajú miestnych ľudí aj nálady, vedia, že sa budú môcť do určitej miery o pôvodné obyvateľstvo regiónu oprieť a prinajmenšom u časti miestnych získať aj gloriolu „osloboditeľov od kurdskej nadvlády“. Skrátka, je tu národnostný aspekt, ktorý by som vôbec nepodceňovala.
Američania sa sťahujú a nechávajú Erdoganovi voľné pole pôsobnosti. Objavujú sa paralely s Mníchovskou dohodou a výčitky voči Američanom. Pomôže niekto zo Západu Kurdom? Myslené inak ako slovami podpory.
A kto zo Západu im má ako pomôcť? Trump prvýkrát o odsune zo Sýrie prehovoril niekedy vlani v apríli, čo je už rok a pol dozadu. Bol síce vtedy ešte doma „umravnený“, ale vlani v novembri to skúsil znovu. Tiež neuspel a minister obrany Mattis vtedy dokonca na protest rezignoval. A teraz je to tu zase.
Chcem povedať, že každý súdny človek predsa prinajmenšom tušil, že je odsun vo vzduchu a že Kurdi v Sýrii skôr či neskôr zostanú bez americkej ochrany. Teraz majú zvyšné americké jednotky v Sýrii zákaz vstupovať do bojov Kurdov a Turkov, britská vláda to isté nariadila tým svojim vojakom.
Neviem, aký význam majú aktuálne protesty NATO alebo EÚ, americký Kongres sa zrazu zhodol na sankciách proti Turecku, sám Trump, ktorý celú operáciu fakticky umožnil, teraz vyzýva na „racionálny postup“…
A to teda Kurdi netušili, že USA „nemajú spojencov, len záujmy“? Odmietali sa vrátiť pod centrálnu vládu v Damasku, v posledných troch-štyroch rokoch nakoniec sabotovali všetky vzájomné rokovania, to všetko pod dojmom sľubov, že im Amerika bude kryť chrbát navždy. Oni fakt nepoznajú moderné dejiny sveta? Svojím spôsobom neuveriteľné. To teda sorry.
Opäť nesklamali niektorí „hujerskí“ komentátori, ktorí sa najviac zo všetkého boja, aby na niečom neprofitoval zlý a zradný Putin. Sklamane hlásia, že „naši Kurdi“ sa teraz spoja s Ruskom, Asadom a Iránom. Je to reálna možnosť? Pôjde Putin po krku Erdoganovi? A Irán, zasiahne ten? Možno si predstaviť povedzme nepriamu podporu, napríklad dodávkami zbrojného materiálu?
Viete, čo je fakt divné? Že nech v posledných rokoch urobíme tu u nás na Západe čokoľvek, nakoniec zo všetkého akoby vždy profitoval len ten Putin. To je už na zúfanie! Nie je najvyšší čas sa vážne zamyslieť?
Vladimir Putin. Zdroj: TASR
Ale vážne. Neustále používame pojem „Kurdi“, ale treba si uvedomiť, že v sýrskom „Kurdistane“ je veľa tureckých Kurdov, ktorým nejde ani tak o túto svoju „vlasť“ ako skôr o získanie platformy na boj proti Turecku, a ani tí echt sýrski Kurdi nie sú žiadnym monolitom.
Je to vcelku pestrá zmes strán a hnutí, od tých ultraľavicových, ocalanovských, cez demokratické až po náboženských fanatikov, nehovoriac o tých, ktorí sa nechali najať Spojenými štátmi, aby vo farbách „Sýrskych demokratických síl“ robili americkému letectvu pozemné jednotky v americkej „vojne proti Daešu“. A tí, ktorí odporujú hlavnému, ľavicovému prúdu, často končia v base alebo aj horšie. Čiže Kurdi nepredstavujú žiadnu národnostnú idylku, znejú viachlasom a otázka je, aký prúd do budúcna preváži.
Niektorí začali rokovať s Damaskom vlani v novembri, keď Trump práve pohrozil odsunom, ale skončili s tým aj pod tlakom ostatných kurdských frakcií. Teraz už zase niektorí hľadajú cestu k Damasku, zatiaľ čo iní sa namiesto toho pripravujú na „boj na život a na smrť“ a „proti všetkým“.
Ale späť k otázke. Áno, myslím si, že Rusko je aktuálne „na koni“ celkom určite. Už oznámilo, že sa nebude miešať do konfliktu medzi Tureckom a Kurdmi, nieto do prípadného konfliktu medzi Sýriou a Tureckom. Ale súčasne sa už určite vidí v pozícii bábkovodiča, ktorý dovedie väčšinu Kurdov k urovnaniu vzťahov s Damaskom a Erdogana k normalizácii vzťahov s Asadom. A pokiaľ sa to Rusom napokon fakt podarí, ich vplyv v regióne len vzrastie…
Pýtate sa na Irán a jeho prípadné zbrojné dodávky. Komu? Kurdom? Tým určite nič dodávať nebude, naopak, pár hodín pred začatím tureckého útoku iránska armáda začala „prekvapivé“ manévre na svojich „kurdských“ hraniciach, z čoho možno usudzovať, že Teherán s Ankarou situáciu priebežne konzultuje. Mimochodom, ich súznenie potvrdil aj iránsky prezident Rúhání, keď vyhlásil, že Turecko „má právo robiť si starosť o svoje hranice“.
S tým súvisí vlastne hlavná nevýhoda „sýrskeho Kurdistanu“ – nielenže v ňom Kurdi nemajú väčšinu, ale nemajú vlastne ani piaď hraníc s nejakým štátom, ktorý by mohli považovať za spriatelený. Samozrejme, pri sýrskom Kurdistane leží iracký Kurdistan, ale ani ten nemusí byť spoľahlivým „mostom“ k vonkajšiemu svetu, pretože hlavní miestni hráči kurdského problému – Turecko, Sýria, Irak a Irán – sa síce môžu v niektorých názoroch rozchádzať, ale v otázke kurdskej štátnosti, ktorá by ich pripravila o časť ich územia, sa úplne zhodujú: nikdy!
Dalo by sa povedať, že nie je jednoduché byť spojencom Západu. Objavujú sa aj narážky typu „namiesto tibetských vlajok vyveste kurdské“. Znamená táto situácia ohrozenie prestíže Západu, ktorý stále hovorí o slobode, ľudských právach a medzinárodnom práve? Niekomu môže napadnúť porovnanie s Krymom…
Ohrozenia prestíže Západu sa fakt nebojím, pretože najväčšiu prestíž má Západ tu u nás, teda doma, na Západe. Stačí však sadnúť do lietadla a po nejakých troch-štyroch hodinách vystúpiť trebárs niekde na diskutovanom Blízkom východe a zistíte, že žiadnu prestíž už dávno nemáme.
Všetky tie reči o slobode, ľudských právach a medzinárodnom práve síce môžeme sami pre seba ďalej omieľať až do úplného zomdletia a pritom sa tváriť, že Západ všetky tieto hodnoty bez ohľadu na milióny našich obetí naozaj ctí, tibetské vlajky môžeme pokojne doplniť vlajkami kurdskými, keď už sa tie palestínske „nehodia“, ale zo všetkého najviac to bude len dôkazom pokrytectva a neschopnosti vnímať realitu súčasného sveta. A o to väčšej snahy klamať sami seba.
Kurdské oddiely hlásia, že ak budú musieť bojovať, prestanú strážiť zajatcov Islamského štátu. Koľko ich majú? Môžeme sa dočkať ich „návštevy“ v Európe?
Otázka Daeša je naozaj zaujímavá. Kurdské oddiely v americkom žolde už pre obranu pred tureckou inváziou väčšinovo opustili Rakku, niekdajšiu „metropolu Daešu“, čo umožnilo spiacim bunkám teroristov začať včera priamo v centre mesta pomerne veľké útočné akcie.
Z toho plynie, že Daeš stále žije, aj keď bol podľa proklamácií USA a ich „vojny proti teroru“ porazený oficiálne už šestnásťkrát. Ale Daeš v sýrskej Rakke a okolí útočí pomerne často, rovnako ako napríklad v oblasti okolo slávnej historickej Palmýry. Skrátka, žije ďalej, a to aj v Iraku, len už prestal vytvárať „štátne entity“ a prešiel na gerilovú formu boja. Porazený rozhodne nie je.
Ale vy sa pýtate na zajatcov a kurdské vyhrážky, že sa dostanú na slobodu. Americké údaje hovoria o tom, že v zajatí u „amerických“ Kurdov je asi 12-tisíc teroristov z Daeša, ktorých väčšinou početné rodiny sú držané prevažne v smutne preslávenom tábore al-Húl. Vraj práve odtiaľ v noci na dnešok niekoľko fanatičiek Daeša dokázalo utiecť.
Medzi zajatcami je pritom vraj asi 2 500 občanov západných krajín, ktoré o svojich občanov nemajú ani najmenší záujem. A nerudovská otázka: kam s nimi? USA aj samotní Kurdi sa neraz snažili o to, aby si týchto teroristov prevzali ich príslušné štáty, ale bez úspechu. Stovky ich síce stačili popraviť v Iraku, ale ani tam asi nemajú kapacity alebo chuť (alebo oboje) robiť špinavú prácu za ostatných, tým skôr, že sami ten problém ani nevytvorili.
A teraz sa dostávame k zaujímavému bodu nedeľného Trumpovho telefonátu s Erdoganom. Jedna z mála vecí, ktorá sa fakticky dostala na verejnosť, bolo Trumpovo konštatovanie, že odteraz je Turecko „zodpovedné za všetkých bojovníkov Daeša, ktorí boli v oblasti zajatí v posledných dvoch rokoch“. Vyplýva z toho, že ich Kurdi neprepustia, ale odovzdajú Turkom? A pokiaľ áno, tak čo to v praxi bude znamenať?
Prenecháme „špinavú prácu“ pri ich likvidácii Turecku, pretože „sultán“ Erdogan ich služby síce pred časom hojne využíval, ale teraz ich už naozaj nepotrebuje vôbec na nič a môže ich považovať len za nepohodlnú konkurenciu? Alebo ich azda naopak vyzbrojí a pošle bojovať napríklad do Idlibu, aby ich tam nakoniec zlikvidovali ruské a sýrske bombardéry, ale pritom by sa finále celého konfliktu aspoň odložilo? Oboje mi pripadá v zásade možné. Uvidíme.
Daeš vznikol v americkom väzenskom tábore Camp Bucca v Iraku a v očiach amerických stratégov bol dlho považovaný za ideálny nástroj na zvrhnutie Asadovej vlády v Sýrii. Bude zaujímavé sledovať, komu a ako teraz poslúžia jeho zajatci.
Bašár Asad. Zdroj: TASR
A či sa môžeme dočkať jeho „návštevy“ v Európe? No, prečo nie? Napokon, konštatoval to teraz aj sám Trump. Navyše je jasné, že teroristi z Daeša tu už dávno sú, na druhej strane tých 2 500 väznených teroristov sú naši spoluobčania v rámci EÚ, aj s právom voliť. Síce neviem, kadiaľ by sa „nevítane“ domov najľahšie dostávali, ale oni príslušné „cestovné kanály“ iste poznajú…
Pražský magistrát vypovedal zmluvu o partnerstve s Pekingom. Krok očakávaný, zo strany Číny prijatý veľmi zle. Ide podľa vás o šťastné rozhodnutie? A nejde o zlú vizitku sily česko-čínskych vzťahov, keď ich rozbúra jedna radnica?
O pánovi Hřibovi si myslím svoje, ale rovnako nepríjemne ma prekvapila brutálna reakcia čínskej ambasády. Neviem, či sa tu ich diplomati chcú nejako zviditeľniť, aby si v Pekingu vyslúžili nejaký zaujímavejší flek, než je práve mini Praha, ale ich reakcie sú v každom prípade zbytočné a prestrelené. Na druhej strane sme však aspoň niečím zaujímaví, pretože mám dojem, že Londýn, Paríž, Madrid alebo Berlín tým „čínskym komunistom“ nevedia tak zakúriť ako Hřibova Praha. Na Peking!
Věra Jourová je možno poslednou nádejou pre demokraciu v Európe, súdi Luboš Palata. Má pravdu?
To už ten celý náš svet fakt visí na jednej panej z Česka? Tak to je na tom tá „Európa“ fakt zle…
Čo by sme mali sledovať, to je teraz jasné. Na čo konkrétne sa v rámci nového vývoja v Sýrii zameriate vy osobne?
Budúce dni najskôr v praxi ukážu mantinely tureckej invázie, na ktorých sa Erdogan s Trumpom dohodli…
