Podľa informácií médií Kurdov odsunuli z 30-kilometrového pásma v severnej Sýrii. Či to tak je, majú overiť spoločné patroly Ruska a Turecka. Čiže zázrak v prospech Kurdov sa asi nestane a o toto územie prídu. Alebo vlastne prišli o všetko, pokiaľ ide o Sýriu?
Zázraky v prospech Kurdov sa nedejú. To platí akosi všeobecne a fakt už veľmi dlho. Prinajmenšom od Sykesovej-Picotovej dohody, ktorou si Británia a Francúzsko pred sto rokmi rozparcelovali Blízky východ a ani im pritom nenapadlo, že by mohli na mape nakresliť aj nejaký ten kurdský štát.
A teraz v Sýrii o svoju vysnívanú Rožavu tiež prišli. Síce im ešte Trump ponúka, aby pomáhali Američanom pri okupácii východosýrskych ropných zdrojov pri Dejrizore a pritom sa z ilegálneho predaja sýrskej ropy aj sami zrejme celkom kráľovsky „samofinancovali“, ale je to veľké riziko. USA chvíľu v Sýrii sú, potom odchádzajú, potom sa zase vracajú… Bohvie, ako to bude zajtra, nieto pozajtra.
A to ani nehovorím, že pokračujúca americká podpora akýmkoľvek „organizovaným“ a ozbrojeným Kurdom je soľou v očiach Turecku, aj keby sa odohrávala ďaleko za „bezpečnostným pásmom“ pozdĺž hranice. A to nie je nič, nad čím by sa dalo mávnuť rukou, pretože všeobecne platí, že čím dlhšie budú Američania s Kurdmi a pritom súčasne prehliadať turecké bezpečnostné obavy – či už sú oprávnené, alebo nie –, tým viac budú naháňať Turecko do náručia Rusku, ktoré na turecké postoje berie ohľady.
Kardinálna otázka preto znie: Naozaj chce Západ ďalšie zbližovanie Turecka s Ruskom, respektíve Euráziou ako takou?
A kurdské organizácie sa medzitým celkom logicky začínajú drobiť, a zatiaľ čo jedni rokujú s Američanmi a súčasne to skúšajú aj s Ruskom, ďalší už diskutujú s Damaskom, ktorý ponúka vstup kurdských jednotiek do radov pravidelnej armády. Uvidíme, čo z toho všetkého nakoniec vzíde. Konflikt trval deväť rokov, nemá zmysel čakať, že sa všetko vyrieši za hodinu.
Rezolúcia americkej Snemovne reprezentantov práve teraz odsúdila tureckú genocídu Arménov z čias Osmanskej ríše. O aký krok na politickej šachovnici ide? Je to len gesto alebo začiatok obratu vo vzťahu k Turecku? A inak, čo presne je pravdy na tom, že uvedenej genocídy sa zúčastnili aj kurdské oddiely?
V predchádzajúcej otázke som hovorila, že je otázkou, či je odháňanie Turecka – a tým jeho o to väčší príklon k Rusku – naozaj v záujme USA aj Západu ako takého.
A Snemovňa reprezentantov amerického Kongresu je dokonalým príkladom toho, ako si čelní americkí politici, ktorí majú v rukách rozhodovacie páky najsilnejšieho štátu sveta, nie sú schopní položiť a správne zodpovedať ani také triviálne otázky. Vidia pred sebou len nenávideného Trumpa, ktorému aktuálne nemôžu odpustiť stiahnutie vojakov zo sýrskeho severovýchodu, kam neskôr vpadla turecká armáda, a trestajú ho prostredníctvom „jeho priateľa“ Erdogana. Podľa mňa je to číra krátkozraká hlúposť.
Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan Zdroj: TASR
Áno, kurdský podiel na arménskej genocíde nie je žiadne veľké tajomstvo. Kurdských pešmergov naozaj osmanskí Turci najímali ako hrdlorezov do predných línií, rovnako ako sa arménskej genocídy zúčastnili aj Kurdi v radoch vtedajšej tureckej armády. Napokon, niektoré kurdské organizácie vo svete podiel na genocíde otvorene priznávajú a žiadajú Arménov o odpustenie. Stačí sa pozrieť na príslušné heslo na Wikipédii s množstvom konkrétnych odkazov.
V Nemecku sa medzi sebou začali provokovať, ale aj aktívne mlátiť komunity Turkov a Kurdov. Na českom Žižkove ide maximálne o súboj tureckého a kurdského predavača kebabov v jednej ulici, ale v Nemecku sa končia žarty. Čo z toho nakoniec môže byť? Akú má vlastne turecký prezident Erdogan pozíciu medzi Turkami v Európe, najmä v Nemecku?
Neviem, nevidím do duše nemeckých Turkov alebo Kurdov, netuším, koľko z nich každý deň vstáva aj zaspáva s nejakými nacionalistickými snami z pôvodnej domoviny. A nemám predstavu, koľko z nich spomína na Erdogana ako na boha alebo koľko z nich naopak do Nemecka práve pred ním ušlo.
Áno, hromadné bitky s nožmi a bejzbalovými palicami, aké sa už začali objavovať, sú očividne možné. Viem si predstaviť aj cielené atentáty na významných protagonistov oboch táborov. Ale nemyslím si, že by konflikt prerástol do nejakej otvorenej pouličnej vojny.
Na druhej strane však platí, že aj v radoch Daeša alebo al-Káidy a ďalších džihádistických skupín sú Turci alebo Kurdi a že takí už „kovaní“ teroristi by do „svoje veci“ v Európe mohli vniesť výbušnejšie prvky, eufemisticky povedané.
Aby problémov nebolo málo, začalo sa trochu vymykať z rúk dianie v Iraku, kde pri protestoch zahynuli desiatky ľudí. Vláda protestujúcich neutešila ani sľubmi o ekonomických zmenách. Do hry vstúpil aj šiítsky klerik Muktada Sadr. O čo presne ide? Bude Západ môcť povedať, že protesty vyvoláva šiítsky Irán?
Muktada Sadr je síce šiíta, ale oproti svojim politickým začiatkom, keď so svojou „ľudovou armádou“ rozhodne vystupoval proti americkej okupácii, v posledných rokoch postupne menil názory, až sa z neho stal iracký nacionalista. „Teherán je priateľ, ale do našich vnútorných záležitostí nám hovoriť nebude!“ Čiže len preto, že Muktada aktuálne borí súčasnú irackú vládu, na ktorej čele je, mimochodom, tiež šiíta, nemožno povedať, že je za tým všetkým ruka Iránu.
Je jasné, že v chaose, ktorý sociálne a protikorupčné protesty vyvolali, „vystrája“ tak Irán, ako aj Saudská Arábia s Američanmi, ale zatiaľ sa nezdá, že by vplyv jednej zo strán nejako výrazne čnel nad druhou stranou.
Ako ste písali, v USA nadchádza hlasovanie v Snemovni reprezentantov vo veci zosadenia Donalda Trumpa. Vraj preto, že mal „vydierať Ukrajinu“. Súčasne s tým sa však Trumpova administratíva vyhráža, že si posvieti na údajne lživé vyšetrovanie Trumpovej spolupráce s Rusmi na ovplyvnení volieb. Demokratickí pomocníci by mohli čeliť aj zatýkaniu. Čo nám o tejto veci asi naše médiá pravdepodobne nepovedia?
Áno, písala som, že minister spravodlivosti William Barr rozhodol, že vyšetrovanie koreňov škandálu Russiagate môže prejsť do vyšetrovania trestného, čo značí, že okrem odtajnenia dokumentov CIA, NSA, DIA či FBI teraz bude špeciálny prokurátor John Durham môcť vziať pod prísahu nielen agentov federálnych agentúr a tajných služieb, ale rovno aj ich (dnes už bývalých) šéfov. A za klamanie pod prísahou už im bude hroziť aj väzenie.
Zvláštny inšpektor ministerstva spravodlivosti Horowitz do toho oznámil, že už prakticky dokončil vyšetrovanie, ako boli na ministerstve a FBI zneužívané právomoci na sledovanie Donalda Trumpa a jeho najbližších spolupracovníkov. Jeden z nich, kandidát na poradcu pre otázky národnej bezpečnosti a bývalý šéf armádny tajnej služby DIA, generál Mike Flynn, bol „zostrelený“ veľmi rýchlo, ale ani po dvoch rokoch mu obžaloba nebola schopná preukázať nič z toho, z čoho ho obvinila.
Naopak, Flynnova advokátka Sidney Powellová je v posledných dňoch na koni a preukazuje, ako si antitrumpovskí prokurátori s pomocou FBI svoje obvinenia vymýšľali a falšovali na to príslušné dokumenty a „dôkazy“. Takže skrátka, Trumpov súboj s „deep state“ vstupuje do ďalšieho kola a už sa fakt hrá bez rukavíc.
Hillary Clintonová opäť zvažuje kandidatúru na prezidenta. Vtip alebo reálna možnosť?
No, neviem, ale vyťahovať túto podivnú pani, ktorá vraj úplne vážne tvrdí, že ju „Boh povolal, aby sa stala prezidentkou“, z politického hrobu mi pripadá ako prejav veľmi veľkého zúfalstva Demokratickej strany. Podľa mňa by tá pani narobila taký zmätok, že by nezostalo nič iné, ako ju vo finále označiť za „Putinovu agentku“. Žiadny iný argument na svoju silnejúcu bezradnosť totiž doteraz vládnuce elity ani nemajú.
Bývalá ministerka zahraničných vecí USA Hillary Clintonová Zdroj: TASR
V nemeckej spolkovej krajine Durínsko, ktoré leží v niekdajšej NDR, vyhrala voľby postkomunistická strana „Ľavica“, za ňou s veľkým nárastom skončila druhá AfD. Čo povedať k tomu, že zatiaľ čo s komunistami sa nemecké médiá akosi zmierili, tak AfD je neprijateľná a pršia rezolúcie o jej odsúdení? Strany vládnej koalície prepadli, najmä sociálni demokrati. Je namieste hovoriť o fatálnom ohrození pozície Merkelovej? Niekto napísal, že „po tomto výprasku sa nemecký establishment ešte viac zomkne, aby čelil extrémistom“.
Nechcem sa tváriť, že rozumiem nemeckej politickej scéne, ale nemožno poprieť, že medzi východným a západným Nemeckom akoby znovu rástla hranica. Politická, psychologická, hodnotová, ak chcete.
Ale pozrite sa aj na ďalšie európske štáty, v ktorých vznikajú možno až neprekročiteľné hranice naprieč jednotlivými spoločnosťami. Ľudia z rôznych spoločenských „bublín“ spolu nehovoria, naopak, rastie vzájomná nenávisť a hlavne nedôvera. A bez dôvery sa nedá dosť dobre spolunažívať, či už bude reč o jednom meste, alebo o jednom štáte.
Je to trend akéhosi postupného rozpadu. Bude sa, samozrejme, z najvyšších miest v jednotlivých štátoch ešte dlho nejako „látať“, ale… Vývoj je celkom rýchly. Fakt si neviem predstaviť Európu, ako ju poznáme dnes, povedzme za pätnásť-dvadsať rokov.
Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?
Vo svete sa toho deje toľko, že si každý pre seba určite bude môcť nájsť niečo zaujímavé.
