Po veľmi dlhom čase zasadol tzv. normandský formát rokovaní o Donbase. Je hodnotený tak, že Putin a Zelenskyj sa „dohodli, že sa možno dohodnú“. Ale aj tak sa hovorí o „posune“. Čím to je, že sú komentátori takí skromní?
Bolo to prvé stretnutie oboch prezidentov, a tak ho možno vnímať ako „oťukávacie“. Navyše, za tých päť rokov od Majdanu sa nahromadilo toľko problémov, že by asi bolo pochabé čakať nejaký zásadný prelom hneď pri prvej príležitosti, o to skôr, že Zelenskému doma súčasne so summitom v Paríži hrozil „majdan proti kapitulácii“, myslené proti kapitulácii voči Rusku.
Prieskumy síce hovoria o 75 percentách Ukrajincov, ktorí by uvítali mierovú dohodu s Ruskom a opätovnú normalizáciu vzťahov, ale ten zvyšok je nacionalistický, bojovne naladený a navyše dokázal v uplynulých rokoch obsadiť mnoho dôležitých funkcií v štáte, takže jeho silu, názory a ochotu „ísť do akcie“ nemožno podceňovať. Z tohto pohľadu je potom náznak zhody o plyne – či už o jeho tranzite cez Ukrajinu, alebo o splatení ruských dlhov – svojho druhu „obrovským pozitívom“.
Mňa však zaujalo skôr to, ako „ticho“ na summite vystupovali Merkelová s Macronom.
Oba štáty svojím spôsobom budujú znovu vzťahy s Ruskom, nejaký „ruský Krym“ ich v skutočnosti už ani nezaujíma a Ukrajinu, nieto nepoddajnú Ukrajinu, vnímajú čoraz viac ako guľu na nohe. Súčasne si však uvedomujú, že pre USA, alebo aspoň pre niektoré tamojšie kruhy, je Kyjev ďalej strategicky dôležitým nástrojom, prostredníctvom ktorého možno pútať veľa ruskej energie, a tak sa Nemecko aj Francúzsko ocitli v akomsi medzipriestore a len tak v ňom visia.
Na jednej strane majú svoje záujmy, na druhej strane sú tu záujmy USA, a tak vo finále Merkelová s Macronom celý summit vlastne len „odsedeli“, povedané s ľahkou nadsádzkou, a alibisticky už vôbec Ukrajinu nepodporovali, ako to bývalo v minulých rokoch. Nechali veciam voľný priebeh.
Z toho si Zelenskyj zrejme musel vyvodiť nevyhnutný záver, že v Európe nemá mnoho skutočných spojencov. A ak áno, tak sú to „mušie váhy“ typu Pobaltia alebo nášho Petříčka.
Zľava Volodymyr Zelenskyj, Emmanuel Macron, Vladimir Putin a Angela Merkelová. Zdroj: TASR
Britániu čakajú voľby. Veľká téma realizácie brexitu býva v posledných dňoch zmenšovaná fotkou, ktorá má žalobne vypovedať o kvalite britského zdravotníctva – chlapec ležiaci v nemocnici na zemi. Dočká sa Británia nového socializmu, ktorý sľubuje Jeremy Corbyn? A ak vyhrá Johnson, ktorého nenávidia médiá, bude zase „populizmus na vzostupe“?
Ak sa nemýlim, tak sa v Británii volí už dnes (12. 12.), a tak si myslím, že už pokojne môžeme počkať na výsledok a nemusíme márniť čas zbytočnými špekuláciami typu „čo by, keby“.
Len si dovolím poznámku k Borisovi Johnsonovi, ktorého „médiá nenávidia“, ako hovoríte. Nezabúdajte, že veľa vymyslenej špiny sa v posledných mesiacoch a predovšetkým potom v posledných týždňoch vylialo aj na Jeremyho Corbyna, ktorý je pre jedných antisemita a pre druhých zase klasický ruský agent.
Ak k tomu pripočítame ešte tony propagandy za brexit a proti nemu alebo divoký „rozptyl“ predvolebných odhadov, ktoré raz ukazujú jasný triumf brexitu, raz zase skoro remízu, myslím, že pre bežného Brita, ktorý sa o politiku nezaujíma nijako do hĺbky, musia byť štvrtkové voľby veľmi mätúce a neprehľadné. Bude naozaj zaujímavé, ako sa voľby nakoniec skončia, pretože výsledok môže byť akýkoľvek.
Jeremy Corbyn (vľavo) a Boris Johnson. Zdroj: TASR
Trump rokoval s Lavrovom. Píšete, že sa s ním zrejme na niečom dohodol. Že by úplný odchod Američanov zo Sýrie? Alebo niečo vo veci Ukrajiny? Otázkou je, čo Trump môže sľúbiť bez toho, aby mu to Kongres USA nezhodil alebo ho za to nezačal tiež vyšetrovať. Mimochodom, nejaké nové prieskumy, ako je na tom Trump v očiach verejnosti?
No, pre upresnenie, písala som naopak, že sa nezdá, že by sa na niečom dohodli. A to hlavne preto, čo hovoríte, teda že Trump aj tak nemá žiadny veľký manévrovací priestor a dohovárať sa s ním na čomkoľvek nemá podstatný význam.
Už niekoľkokrát sa predsa jasne ukázalo, že keď vyrazil nejakým svojím „inštinktívne pozitívnym“ smerom, napríklad keď chcel stiahnuť vojakov z Afganistanu alebo Sýrie, vždy sa okolo neho zdvihla neprekročiteľná hradba odporu, či už zo strany vojensko-priemyselného komplexu, starých neokonzervatívcov, nových liberálov… Na koho si len spomeniete. Celý svet už to chápe a učí sa s tým žiť.
Napriek tomu si však myslím, že Trumpov rozhovor s Lavrovom medzi štyrmi očami mohol byť zaujímavý, prinajmenšom z hľadiska toho, aby človek lepšie a viac do hĺbky pochopil fungovanie globálnej moci.
Nové prieskumy okolo Trumpa? Mám dojem, že nič zásadne nové sa neukazuje – snaha Demokratickej strany o Trumpov impeachment s ľuďmi už „nehýbe“, záujem o celý problém v americkej verejnosti vrcholil už v októbri a odvtedy stabilne klesá a počty stúpencov impeachmentu a jeho odporcov sa stabilizovali tesne pod 50 percentami. Nuda.
Do Česka dorazila veľká globálna politika, tak trochu. Ukázalo sa, že firma Petra Kellnera sa snaží prostredníctvom PR agentúry vylepšovať obraz Číny v českých médiách. Ako keby jediný prijateľný obraz bol „hnusná, komunistická veľmoc, ktorá utláča Ujgurov a Tibeťanov a zatvára disidentov“. Ste pobúrená?
Pobúrená nie som. Veď sa stačí pozrieť, koho všetkého tu u nás sponzoruje americká ambasáda a rôzne americké, respektíve všeobecne západné fondy a organizácie. Ak sú také peniaze v poriadku, nevidím dôvod, prečo by český miliardár, ktorý podniká v Číne, nemohol platiť jeden – a v skutočnosti dosť malý a len vzácne citovaný – portál o Číne.
Ako boli všetci pobúrení, tak teraz už nikoho veľmi nevzrušuje nelegálny turecký vpád do kurdských území na severe Sýrie. Je to tým, že to prestalo byť zaujímavé alebo sa tam jednoducho nič nedeje, Kurdi „stiahli chvost“, Asad zamumlal čosi o suverenite, Američania sú vlastne radi a Rusku je to jedno?
No, osobne si myslím, že Európa „stíchla“ hlavne preto, že ju Turecko postavilo pred jasnú voľbu: buď bez Kurdov, ale zato s Ankarou v NATO, alebo s Kurdmi, ale zato bez Ankary. Takto postavené to nie je žiadna hyperťažká a osudová „Sofiina voľba“, ale čisto pragmatická úvaha. Podľa príslovia o košeli bližšej ako kabát.
Niekto by zrejme chcel vyrobiť ďalšiu „kauzu Skripaľ“ z vraždy Gruzínca v Berlíne. Merkelová pobúrene vyhostila dvoch ruských diplomatov, zatiaľ čo Putin tvrdí, že nevie, o čo ide. Je niečo, čo k veci české médiá zamlčali? A inak, čo hovoríte na senzačné odhalenie francúzskej tlače, že tajná úderná jednotka ruskej GRU prevádzkovala vo francúzskych horách akúsi základňu, odkiaľ vyrážala škodiť Západu?
Obe tie kauzy mi pripadajú na pochopenie dosť zložité a nepríliš dôveryhodne podložené, takže ich zatiaľ sledujem len povrchne a jedným okom. Napokon, intenzitu „Skripaľovcov“ rozhodne nedosahujú.
Pripadá mi však príznačné, že sa objavili práve v Nemecku a vo Francúzsku, ktorých lídri sa obracajú k Moskve s čoraz otvorenejšou náručou. Na náhody neverím, je jasné, že v oboch krajinách sú sily, ktoré so zbližovaním s Ruskom nesúhlasia a majú kapacity tieto procesy sabotovať.
Napokon, Merkelová už pre istotu pribehla s uistením, že ten atentát na gruzínskeho poľného veliteľa čečenského džihádu nebude mať na vzťahy s Ruskom žiadny vplyv. Tak uvidíme, ale celkom by som jej aj verila.
Čo by sme mali v najbližších dňoch rozhodne sledovať?
Británia bude celkom určite v mnohých ohľadoch určujúca téma.
