Vidíte nejakú zmenu v európskej politike s príchodom francúzskeho prezidenta Macrona?
Macron je príklad, pri ktorom sa potvrdzuje téza, že politici sú predavači nádeje. Získal svoju pozíciu na sľuby, ktoré boli zjavne nesplniteľné. Nebol zvolený preto, aby takzvane urobil poriadok v Európskej únii. To je Francúzovi jedno. Ale sľuboval, že urobí poriadok v domácej hospodárskej politike. Ak sa pokúsi napríklad obmedziť štátne výdavky a byrokratický aparát, zmeniť zákonník práce – vo Francúzsku či Taliansku je sociálny systém hypertrofovaný –, uvidíme, čo sa stane. Francúzi nie sú ako české školské odbory, ktoré sa stretnú v Betlehemskej kaplnke a niečo si tam šuškajú – a je to protest. Tam lietajú Molotovove koktaily a na ulici sú prevrátené autobusy. Ak to bude chcieť Macron presadiť – ja si myslím, že nebude –, tak s tým musí počítať. Čo sa týka jeho pozícií k Európskej únii – vždy je to tak, že keď nastane nejaká kritická situácia, ide o to, kto to zavinil, kto je ten zlý a na koho budú ukazovať prstom. Zjavne to budeme my.
Emmanuel Macron Zdroj: TASR
Momentálne to vyzerá, že „tým najhorším“ je Poľsko…
Ale to je také zahrávanie sa… Poliaci nie sú žiadne citlivky. Za nacistov, keď Francúzi držali s Hitlerom a boli radi, že majú Vichy a pokoj, Poliaci postavili dve tajné armády. Komunistickú a protikomunistickú. A bili sa s Hitlerom a medzi sebou. Takže zahrávať sa s Poliakmi – rovnako ako s Maďarmi – je veľmi zradné. Európe to nemôže prospieť. Ich démonizovanie je smiešne. Tieto štáty si robia svoju politiku a previnili sa tým, že nepritakávajú oficiálnej politike, ktorá vládne v západných krajinách. To je ich „zločin“. Ale predstavovať si, že ich niekto nejako zlomí, napríklad pán Macron, ktorý bude mať sám problémy s tými chlapcami s Molotovovými koktailami na Champs-Élysées, je naozaj nerozumné.
Štáty V4 čelili v poslednom čase spoločne niektorým nápadom prichádzajúcim z Bruselu, najznámejší je ich odpor proti kvótam na prerozdeľovanie migrantov. Teraz však premiér Robert Fico názorovo otočil kormidlo smerom k tvrdému jadru Únie. Čo na to hovoríte a znamená to nejaký rozkol pre V4? A ako je na tom v tomto smere Česko? Pendluje medzi postojom Poľska a Maďarska na jednej strane a „polepšeného“ Slovenska na druhej?
Vyšehradská štvorka nikdy nebola kompaktná ako Rychlé šípy alebo štyria mušketieri – všetci za jedného, jeden za všetkých. Najsúdržnejšia bola, keď migračná kríza dosiahla vrchol a samovražednosť oficiálneho západného prístupu bola očividná. Z pudu sebazáchovy sa tieto štáty zblížili. Je však pochopiteľné, že každý háji svoje záujmy. My si podľa môjho názoru počíname pomerne rozumne. Treba držať pevnú pozíciu a tá naša je celkom čitateľná. To, že nechceme masovú migráciu, je jasné. Že robíme rozdiel medzi pomocou a otvorením dverí každému, kto vylezie na breh, je evidentné. Táto pozícia je teda jasná a žiadna relevantná politická sila ju nespochybňuje. Nie je dôvod na nejaký nepokoj v tomto smere.
Majú malé krajiny Európskej únie šancu presadiť svoje názory? V prípade tých kvót to vyzerá, že naše výhrady ovplyvnili aj ostatné krajiny…
Kvóty totiž nefungujú nikde.
Česko na to však upozorňovalo hneď na začiatku…
Nikde však neboli stopercentne aplikované. Táto vec pozvoľna odchádza do histórie. Bude z toho ešte dlho palica v kúte, čo sa týka solidarity. Na nedávnom stretnutí v Salzburgu vytiahol premiér Sobotka protipalicu, že z našej krajiny odchádza tristo miliárd korún zahraničným investorom, a preto je smiešne vykladať, že žijeme z európskych dotácií. To bol veľmi správny ťah.
Ale keď to mám povedať všeobecne, tak tu nejde o byrokraciu či nebyrokraciu Bruselu, demokratický deficit a tak ďalej. Tu ide o to, aké má Európska únia deklarované ciele. Že sa zmení počasie v roku 2050 a že nebudeme mať silné vysávače a zrušíme igelitové vrecká, to je degradácia celého projektu. Ukážte mi veľkú ríšu založenú na zrušení igelitových vreciek. O žiadnej takej neviem ani som o nej nepočul.
Vítal som náš vstup do Únie a názor som nezmenil. Myslím si, že alternatívy nášho členstva v EÚ sú hmlisté a bez reálnych ukotvení. Ale že by som bol nadšený z toho, čo Európska únia robí, to naozaj povedať nemôžem. Čakal by som od nej impozantné projekty, ktoré reálne prepoja kontinent. Napríklad projekt vysokorýchlostnej železnice z Litvy do Španielska. Keby Únia budovala transkontinentálne diaľnice. Z toho by som bol nadšený. Ale Európska únia u nás v obci sadí smreky. Prosím vás, prečo Európska únia sadí v Černíkoch (obec v okrese Nymburk – pozn. PL.sk) smreky? Chcel by som, aby postavila diaľnicu napríklad zo Štetína do Terstu. Tomu by som rozumel. Ale smrekom v Černíkoch nerozumiem.
Nejde mi do hlavy ideová definícia zmyslu Európskej únie, ktorá vychádza z ľavicovo mýtických predstáv o všeobjímajúcej láske, keď si Európska únia udelí Nobelovu cenu mieru za to, že sa v rámci Únie nevedie vojna. Že je to vraj zásluha EÚ. Veď je to na smiech. Kto by tu viedol nejakú vojnu, keď žiadny ten štát nemá poriadnu armádu? Je to komické. Európa neponúka a nerealizuje impozantné a imponujúce kontinentálne projekty, s ktorými by sa obyvateľstvo stotožnilo a boli by mu na prospech; namiesto toho sa piple v hlúpostiach a stavia lešenia na vzdušné zámky. Zásadné problémy zametá pod koberec a tomu všetkému sa hovorí utvrdzovanie pevného jadra Únie. Je to skľučujúci pohľad.
