Politici s reálnou mocou robia kroky proti záujmom tejto krajiny. Rozseknúť začarovaný kruh u nás môžu jedine voľby, hovorí bývalá šéfka Transparency International

0
Emília Beblavá (Autor: Archív: EB)

V súčasnosti je u nás veľkým problémom stále vysoký stupeň korupcie a klientelizmu, ako aj malá miera transparentnosti. Predovšetkým ide o štátnu a verejnú správu. Alebo sa tento stav už zmenil?

Možno vás teraz prekvapím, ale Slovensko je z pohľadu formálnych pravidiel prístupu k informáciám svetovou špičkou. Slovensko je príkladom toho, ako sa zverejňujú informácie v štátnej správe, teda vo zverejňovaní informácií nemáme vo svete nejakú veľkú konkurenciu. V tomto smere sa síce zatiaľ nevyrovnáme krajinám ako Nórsko, Švédsko či Fínsko, ale z hľadiska toho, ako sa dnes poskytujú informácie vo verejnom sektore, v akej štruktúre, aké orgány poskytujú informácie, patríme medzi naozaj štandardné krajiny. V tzv. hybridných organizáciách, teda verejných firmách, máme síce ešte rezervy, ale z pohľadu štátnej správy, miestnej a regionálnej samosprávy Slovensko spravilo veľký posun a pre mnohé krajiny je pozitívnym príkladom.

Vďaka čomu sme urobili takýto výrazný pokrok?

Napríklad aj vďaka povinnému zverejňovaniu povedzme faktúr či zmlúv na internete, čo bol veľmi silný implementačný nástroj. Napríklad aj tým, že kým nebudú tieto údaje zverejnené na internete, tak nevstúpia do platnosti. To posunulo Slovensko do tej skupiny krajín, ktoré sú v tejto oblasti veľmi vysoko. Týmto sme dali príklad mnohým spolkovým krajinám Nemecka či Francúzsku. Z formálneho hľadiska je dnes štátna správa, miestne a regionálne samosprávy na stupni, kde by sa mohli prísť iní k nám učiť, nie opačne. Ale stále sú tu ešte oblasti ako štátne či obecné firmy, kde je otázne, aký typ informácií ešte áno, aký už nie, teda kde dochádza k ochrane obchodného tajomstva či osobných údajov a v akých situáciách preváži verejný záujem.

Ale buďme konkrétnejší, lebo na jednej strane je síce pekné, že sme sa prepracovali medzi špičku, no na druhej tu ešte stále máme zahmlievanie či odmietanie informácií napríklad v otázke zverejňovania platov politikov, poradcov či vysokých manažérov v štátnych firmách. Je to v poriadku?

Ako som spomínala, štátna správa, miesta a regionálna samospráva už majú dobrý štandard vo zverejňovaní informácií a to, čo je dnes predmetom otázok, to sú skôr štátne a obecné firmy, kde spadajú také firmy, ako napríklad železničné CARGO a iné, kde má podiel štát či obec. Práve pri takýchto firmách prebieha momentálne diskusia, ktoré informácie ešte áno a ktoré už nie.

A mali by občania ako daňoví poplatníci poznať tieto informácie?

Je viacero argumentov prečo áno a viacero argumentov, prečo k tomu pristupovať opatrnejšie. Ak sú firmy v monopolnom postavení (aj lokálnom, napr. vodárne) bez tlaku na efektivitu, ak sú napojené na verejné rozpočty a rozhodovanie politikov, tak by mali podliehať vyššej verejnej kontrole, a teda aj vyššej transparentnosti. Riziko zneužitia takého postavenia na osobný alebo stranícky prospech je totiž pomerne vysoké. Ak však pôsobia na trhu, v konkurenčnom prostredí, je potrebné zvažovať aj iné kritériá a hľadať rovnováhu. Tu sme už pri konkrétnej implementácii zákona o prístupe k informáciám na konkrétne situácie, kde závisí od konkrétneho sudcu, ako danú konkrétnu situáciu posúdi a ktorý princíp má v jeho rozhodovaní väčšiu váhu a prečo.

Takýto súdny prípad môže nastať, keďže zákon o prístupe k informáciám umožňuje, aby v prípade, že istá informácia nie je poskytnutá, sa to riešilo aj takýmto prístupom. V uvedenej situácii by teda záležalo na tom, či sa takýto prípad dostane až pred sudcu a či konkrétny sudca rozhodne v prospech zverejnenia príslušnej informácie alebo v prospech jej utajenia a aké argumenty pri tom použije.

Čo teda z toho vyplýva, áno či nie?

Dnes sme v bode, kde máme nastavené a kodifikované formálne procesy rozhodovania o uvedených otázkach. Tieto otázky už nie sú spoločenské tabu, o hľadaní rovnováhy medzi verejným vlastníctvom, mierou transparentnosti a pôsobením na trhu sa veľa diskutuje. Ide, pochopiteľne, o citlivé otázky a rozhodnutia sudcov sú rôzne v rôznych prípadoch. Jednoducho povedané, sme v bode, kde štandardy v tejto oblasti už nastavujú sudcovia z prípadu na prípad.

Nie je tajomstvom, že u nás sa najviac peňazí stráca pri netransparentnom verejnom obstarávaní. Už sme sa dopracovali k vyššej efektivite verejného obstarávania alebo ešte stále nie?

To sú dve odlišné veci. Efektivita a transparentnosť, aj keď niekedy spolu môžu súvisieť, inokedy zasa nie. Pokiaľ ide o zverejňovanie informácií vo verejnom obstarávaní – osobne sa tomu venujem od roku 1997, teda 20 rokov – a rada skonštatujem, že sa v tejto oblasti prešla veľká cesta.

Dnes nájdete na internete informácie, o ktorých sme pred 20 rokmi ani len nesnívali. Zmluvy, faktúry, správy o tom, aké verejné nákupy boli uskutočnené, za akých podmienok, čo sú víťazné ponuky a pod. Čiže cesta, ktorá sa za spomínané obdobie prešla, je z hľadiska transparentnosti veľká, čo ale nevyhnutne neznamená, že sa musela výrazne znížiť korupcia pri verejných nákupoch. Mať informácie o procese je síce nevyhnutná, no nie postačujúca podmienka pre to, aby nastala nejaká výraznejšia zmena. Potrebujeme aj funkčný štát, fungujúce inštitúcie.

Ako to? Môžete to vysvetliť?

Ak máme informácie, musí s nimi niekto pracovať. Musí byť niekto schopný porovnávať, nájsť napríklad neštandardnú cenu v ponukách, niekto musí byť schopný pomenovať to, že sa nerobila verejná súťaž, ale iba užšia súťaž, prípadne zistiť, že došlo len k formálnemu prieskumu trhu.

Čiže dnes sme v bode, kde nadštandardné informácie o tom, ako prebieha verejné obstarávanie, máme, ale potrebujeme oveľa viac odborníkov, ktorí sú schopní s týmito informáciami pracovať, zodpovedne ich vyhodnocovať a identifikovať problémy v konkrétnych postupoch verejného obstarávania. Potrebujeme dobudovať formálne inštitúcie, ktoré budú mať kapacitu v našom mene identifikovať zlyhania, pomenovať ich a v potrebných prípadoch aj potrestať tých, ktorí zlyhali.

Na jednej strane pokrok k transparentnosti, na druhej tu stále pretrváva trend, že sa tender „nestihne“ a vopred vybraný uchádzač sa dostáva k zákazke tzv. priamym zadaním. Môže tu ísť priamo o klientelizmus?

Už Madison tvrdil, že ľudia nie sú anjeli, a teda na takom predpoklade sa nedá postaviť fungujúci štát. Potrebujeme fungujúce inštitúcie, profesionálny verejný sektor. Predstava, že ak máme informácie, tak všetko sa samo stane dokonalým, je pomerne naivná.

V kontexte verejného obstarávania teda napríklad potrebujeme mať taký Úrad pre verejné obstarávanie (ÚVO), kde pracujú odborníci, ktorí dokážu nestranne a odborne vyhodnocovať existujúce informácie o nákupoch štátu či obcí a majú reálnu možnosť rušiť jednotlivé nákupy. Informácie sú teda nutnou podmienkou, aby nastala zmena, ale na to, aby sa tie zmeny rozbehli, treba mať skupinu ľudí, ktorí vedia s tými informáciami pracovať. Treba mať profesionálne a účinné štátne inštitúcie.

A máme tam takých?

Na ÚVO sa teraz vyberá nové vedenie a nie je jasné, či zvíťazí koaličná dohoda a vyberie sa nový predseda s mandátom udržiavať status quo alebo profesionál s víziou ochrany verejného záujmu nakladania s verejnými zdrojmi. Teda niekto, kto bude presadzovať odborné a nestranné rozhodovanie v každej situácii. V odbornej literatúre tomu hovoríme univerzalizmus. Už teraz tam máme podpredsedov, ktorí sú nominanti SMER-u.

Partikularizmus, teda opak univerzalizmu, nefunguje tak, že takíto podpredsedovia zasahujú priamo do každého rozhodovania. Skôr ide o situácie, keď majú prístup k rozhodovaniu a možnosť vstúpiť do rozhodovania, ktoré je osobne alebo stranícky citlivé. Osobne si vážim prácu súčasnej predsedníčky ÚVO a je veľmi dôležité – ak chceme naozaj hovoriť o posune v oblasti verejného obstarávania – aby mal tento úrad také vedenie, ktoré zabezpečí nestrannosť a profesionalitu vo verejnom obstarávaní.

Čiže odpolitizovať?

Posilniť odborné kapacity úradu a odstrániť stranícky či osobný partikularizmus. To môže dokázať aj niekto, kto verejnú organizáciu už riadil, nemá naivné predstavy o manažmente verejného sektora, chápe jeho špecifiká a zároveň má víziu jeho ďalšieho rozvoja. Preto by som nevylučovala ani ľudí, ako je napr. Eugen Jurzyca. Vybrala som tento príklad zámerne – lebo vo verejnej diskusii sa výber kandidátov zužuje o ľudí v politike. Pričom v malých krajinách si tento typ práce s talentom pri personálnej politike štátu podľa mňa nemôžeme dovoliť.

Oberáme sa o talenty, oberáme sa o ľudí, ktorí sú pracovití, rozvážni, schopní riadiť a dobudovať verejnú organizáciu na nestrannom princípe a majú silnú osobnú integritu a víziu. To, že boli členmi politickej strany, môže indikovať ich záujem starať sa o veci verejné cez stranícke mechanizmy, čo býva často účinným prístupom. Teda to o nich nehovorí nič negatívne. Ak by sa teda napr. Eugen Jurzyca rozhodol vystúpiť z politickej strany a venovať svoju životnú energiu dobudovaniu profesionálneho Úradu pre verejné obstarávanie, dôverovala by som mu. Ide totiž o človeka, ktorý je múdry, má skúsenosť s riadením verejnej organizácie, má víziu toho, ako má fungovať moderný úrad, a nekradne. Toto sú pre mňa predpoklady, ktoré sú dôležité na to, aby som dôverovala tejto inštitúcii.

Ďalšou neuralgickou oblasťou, kde sa už dlho hovorí o klientelizme a korupcii, je naša justícia, teda polícia, prokuratúra, a najmä súdy. Občania prestávajú týmto inštitúciám veriť. Čo s tým?

Keď som v predchádzajúcej odpovedi zdôrazňovala potrebu dobudovania štátnych inštitúcií a ich profesionalizáciu, tak tu to platí dvojnásobne. A to nielen pri prokuratúre a súdnictve, ale aj pri práci polície. Totiž za trestný čin korupcie môže byť odsúdený len niekto, voči komu vzniesla obvinenie polícia. Súdy sú na konci celého represného reťazca a posudzujú len také prípady, ktoré sú výsledkom práce Policajného zboru a prokuratúry. Aj keď sa dnes veľa hovorí najmä o súdnictve – tam sa nakoniec už niektoré reformné kroky udiali – minimálne rovnaký problém vidím v kapacite a modernizácii Policajného zboru. Tam som za posledné obdobie nezaregistrovala žiadne vážnejšie a významnejšie zmeny. V týchto oblastiach vidím obrovský priestor na zlepšovanie ich práce.

Potichu sa u nás hovorí aj o tom, že korupcia je veľmi silno zakorenená aj v advokácii, advokáti často spolupracujú s prokurátormi i policajtmi a je tu zacyklený kruh, do ktorého sa zvonka len ťažko dostať. Nie sú zriedkavé prípady, že na slobodu sa dostanú vďaka tomuto reťazcu aj vrahovia a ťažkí zločinci. Ako je možné, že toto u nás stále funguje?

Ako som už povedala, ľudia nie sú anjeli, a to ani v Kanade, v Nemecku či vo Veľkej Británii – teda v krajinách, kde sa výraznejšie presadil univerzalizmus v správe vecí verejných – aj tam sa občas také prípady stávajú. Iba zopakujem, že na začiatku je práve polícia, ktorá by mala mať kapacitu, a teda schopnosť detekovať, preukázať a posunúť ďalej prípadné porušenia zákona.

Ak nebudú u nás ľudia, ktorí sa pokúsia preťať nitky korupcie, tak bude tento boj neúspešný a skôr na papieri. Je teda potrebné vybudovať také kapacity práce polície, aby časť ľudí odrádzala od korupčného správania, a tých, ktorých neodradí, by mala byť schopná odhaliť. Čiže ak má existovať účinná represia, tak bez profesionality polície to nebude možné.

A nie je to aj v tom, že ľudia jednak nedôverujú justícii a policajtom, no súčasne sa aj boja? Premiér síce vyzval ľudí, že kto má podozrenie a dôkazy o korupčnom správaní jednotlivcov, aby to nahlásil, no často sa to končí tým, že problémy má nakoniec ten, kto nahlasuje, nie ten, koho nahlasujú. Je to v poriadku?

Moja profesijná skúsenosť, keďže sa tejto téme venujem vyše 20 rokov, je taká, že vždy záleží na profesionalite príslušného úradu, verejnej organizácie a v nej konkrétnych ľudí. Občanovi sa môže zdať, že daný policajt bol možno skorumpovaný, lebo ten jeho prípad neriešil, ale odpoveď môže byť zložitejšia. Policajt mohol byť lenivý, mohol sa nevyznať v problematike, mohol mať jednoducho zlý deň. A áno, jeden z dôvodov mohol byť aj ten, že zobral úplatok… Ale aj nemusel… Preto pri riešení spravovania verejných vecí na Slovensku tlačím skôr na tú modernizáciu systému rozhodovania v zmysle budovania kapacít, nestrannosti, vzdelávania, a toto sa na Slovensku neudialo zatiaľ dostatočne.

Samostatnou kapitolou je klientelizmus a korupcia na úrovni samosprávy. Kedysi ste povedali, že na Slovensku nenastala iba decentralizácia moci, ale aj korupcie až na tie najnižšie stupne. Okresní a miestni bosovia akoby boli nedotknuteľní a pomaly ich nemá kto kontrolovať. Platí toto ešte stále?

Pri miestnej samospráve záleží na tom, o akej veľkej obci či meste sa rozprávame, aká je konkurencia tých, ktorí sa uchádzajú o politickú moc. Vstupuje tam viacero faktorov, ktoré rozhodujú o tom, ako sa ktorá samospráva správa. Transparency International Slovensko už roky pripravuje rebríčky, kde vyhodnocuje mestá podľa toho, ako spĺňajú kritériá otvorenej a zodpovednejšej samosprávy.

Pre mnohé mestá sú tieto hodnotenia motiváciou a viaceré to poňali ako nástroj zlepšovania sa. Od tých lepších sa učia nové štandardy spravovania vecí verejných. Samozrejme, kvalita spravovania závisí nielen od formálne nastavených pravidiel, ale aj od ich vymáhania. Dôležité je aj to, či dané pravidlá občania vyžadujú.

A má na to občan vôbec nejaké páky?

Občan má na to páky! Má na to veľa pák, lebo nástroje na participáciu občanov na správe slovenských obcí sú pomerne rozsiahle. Môžu sa zúčastňovať na rôznych stretnutiach, na internete sú zverejňované všetky podstatné informácie, ako sú zmluvy, uznesenia či návrhy politík miestnych samosprávnych orgánov.

Nemyslím si, že problémom na Slovensku je prístup k informáciám. Skôr je otázka, či sa občan o veci verejné vôbec zaujíma, či ich sleduje, či sa nespamätá neskoro, keď už nemôže nič ovplyvniť. Inými slovami, často príde občan až „po funuse“. Ruku na srdce – je to naozaj iba hŕstka občanov, ktorí namiesto toho, aby išli s kamarátmi na pivo, si pozrú miestne vysielanie či oznamy na úrade a potom konajú.

Ale nie všetci sú predsa takí. Alebo sa mýlim?

Nemýlite sa, sú aj takí, čo do toho idú, obrátia sa napríklad na políciu a niekedy sa ich iniciatíva práve tam skončí. Vraciame sa tak k téme kvality práce polície. Môže sa stať, že občan tam narazí, pretože policajt dostane odporúčanie, aby daný prípad neriešil. Takže je to opäť o obmedzovaní partikularizmu a budovaní nestrannosti pri práci polície, teda takého verejného sektora, kde sú občania ochotní svoje problémy prinášať, venovať im svoj čas a veriť, že niečo naozaj aj vyriešia. Existujú však aj prípady, keď občania svojím aktívnym prístupom zmenili návrhy politík, prípadne zastavili niektoré konania.

Máme nejaký príklad, kedy to ide?

Povedzme v Pezinku sa aktívni občania rozhodli zastaviť nelegálnu skládku odpadu a zastavili ju. Vyžadovalo si to občiansku odvahu a odborníkov právnikov. Stálo to nesmierne veľa času veľa múdrych a aktívnych ľudí. Slovenská miestna samospráva je v súčasnosti nesmierne dynamická, už nie je čiernobiela, už v nej nájdeme všetky možné farby.

Nájdete vynikajúcich starostov i primátorov, ktorí manažujú potreby svojich ľudí vzorovo a robia krásnu a užitočnú prácu. Ale nájdete aj opačné prípady. Je najvyšší čas začať sa učiť z toho, čo už vieme. Zároveň máme pravidelne voľby, keď občania môžu zvážiť, aké výsledky majú tí, ktorým dali dôveru. Moc občana je teda aj pri voľbách a občania majú aj ďalšie nástroje na to, aby ovplyvňovali rozhodnutia obce, v ktorej žijú.

A ak aj máme nástroje, napríklad protestné petície, no samospráva ich odignoruje? Čo robiť vtedy?

Petícia je nástroj, ktorým upozorníme na nejaký problém. Je na politických zástupcoch, aby s touto informáciou pracovali. Ak politici výsledok petície v podstate vecne odignorujú, občanom ostávajú voľby a výmena starostu či primátora, ako aj poslancov. Pochopiteľne, je dôležitým aktérom aj opozícia a to, či má zručnosť účinne pracovať s postojmi verejnosti. Opozícia je v demokratických systémoch aj na to, aby upozorňovala na prešľapy a chyby tých, ktorí vládnu.

Financovanie politických strán už u nás spôsobilo viaceré zemetrasenia, no prakticky nikdy sa ešte za to neniesla aj konkrétna politická zodpovednosť. Je v poriadku, ak zo zákona politické strany dostávajú pomerne veľké sumy za výsledky volieb od štátu, teda z našich daní? Nebolo by čistejšie mať to od sponzorov a zverejniť jasne ich zoznamy?

Tieto otázky sa riešia v podstate v každej demokracii, čím to nechcem vôbec zjednodušovať. Poviem to trochu širšie, keďže sa venujem verejnej politike a robila som komparatívny výskum na vzorke demokratických krajín: neexistuje jednoduché riešenie na financovanie politických strán.

Na jednej strane politické strany potrebujeme, potrebujeme kvalitný politický trh. Na strane druhej podobne ako pri ekonomickom trhu aj tu môže v súťaži jednotlivých subjektov dochádzať k rôznym zlyhaniam a neférovostiam. Oba prístupy – financovanie len zo súkromných a financovanie len z verejných zdrojov, nesú svoje riziká. Otázne je, ako účinne dokáže štát dané rizika manažovať. Názor, že občania nemajú prispievať z verejných zdrojov na činnosť politických strán, však nepovažujem za správny.

Prečo je to nesprávny pohľad?

Kvalitný politický trh so serióznou súťažou je spoločný statok nás všetkých. Ak je kvalitný, všetci z neho máme výhody. Preto je legitímne prispieť a starať sa oň. Nie je jedno, kto v našom mene rozhoduje v otázkach spoločného záujmu. Politický trh je niečo, čo je nevyhnutné pre to, aby tu bola demokracia, aby si ľudia mohli medzi politickými stranami nájsť takú, ktorá reprezentuje ich predstavy o živote, ich preferencie a záujmy.

Občan si cez mechanizmus politických volieb vyberá reprezentanta svojich pohľadov, názorov a potrieb a chce, aby niekto v jeho mene manažoval jeho potreby a staral sa o niečo, čomu hovoríme verejný záujem. Vstup na politický trh a kvalitná práca na politickom trhu sú však finančne náročné. Ak nechceme, aby činnosť politických strán platili len bohatí ľudia, čo so sebou nesie isté riziká, tak by sme mali prispieť aj takto.

Ale máme to platiť my občania z našich daní, zo štátneho rozpočtu? Nemalo by to byť napríklad formou deklaratívneho sponzora?

Neexistuje výskum, ktorý by dokázal, že v krajinách, kde je financovanie politických strán len zo súkromných zdrojov, je menej korupcie v porovnaní s krajinami, kde dochádza k tzv. zmiešanému systému, teda kde je časť z verejných zdrojov a časť zo súkromných zdrojov. Existuje však výskum, ktorý ukazuje, že samotné formálne pravidlá financovania strán nemajú vplyv na rozsah korupcie v krajine. Sú to oveľa zložitejšie otázky fungovania politického trhu a účinnosti štátu pri vymáhaní dohodnutých pravidiel.

Čiže tento náš zmiešaný model financovania je v poriadku?

Je to systém, ktorý umožňuje politickej strane sústrediť svoju kapacitu na prácu s občanmi, rozumieť ich potrebám a byť ich reprezentantom. Sama osebe je táto ambícia nesmierne náročná, ak sa robí poctivo. Ak by mala politická strana venovať celú svoju energiu naháňaniu sponzorov, tak jej potom zostane menej kapacity na počúvanie občanov, na cestovanie po Slovensku a na komunikáciu s tými, vďaka ktorým dostáva hlasy a ktorých má reprezentovať. Tým, že na Slovensku nemáme niektoré typy legitímnych záujmov zakorenené, ako sú povedzme dobré organizované odbory, pre istý typ strán a legitímnych záujmov je financovanie reprezentantov vážnou výzvou.

To znie síce pekne, no na druhej strane tu máme aj odpovede typu: zohnal si to vlastnou hlavou alebo našiel v igelitke na stole… Ak niekto nevie preukázať, od koho a koľko dostal, nie je to problém?

Je to problém. Preto tvrdím, že otázka nestojí tak, či len zo súkromných alebo len z verejných zdrojov financovať politický trh, ale či máme na úrovni štátu kapacitu vymáhať dodržiavanie pravidiel. Okrem debaty, ako nastaviť zdroje financovania, je potrebné zabezpečiť zverejňovanie daných zdrojov vrátane jednotlivých donorov. Na Slovensku sa v tejto oblasti za ostatných 20 rokov urobil veľký posun, teda výrazne viac informácií sa zverejňuje o financovaní politických strán. Inou otázkou je, či sú to pravdivé informácie. Bez kapacity štátu toto zistiť a vymôcť dodržiavanie pravidiel sa však ďalej nepohneme.

Ale dodnes napríklad nevieme, kde hlas podobný Robertovi Ficovi zohnal vlastnou hlavou milióny pre SMER či ako a z čoho bolo financované hnutie SDKÚ…

Áno, to je pravda, ale vtedy platili iné formálne pravidlá ako v súčasnosti. Tvrdím, že dnešný právny režim je výrazne iný ako pred 20 rokmi – aj z hľadiska požadovaných informácií, aj možnosti monitorovania ich dodržiavania.

Lenže toto bolo pred 10 či 12 rokmi, nie pred 20…

Ale ani dnes, ani pred 10 rokmi nemala polícia odbornú kapacitu na odkrývanie komplexného financovania politických strán. A ani v súčasnosti, a ani pred 10 rokmi nebola od vedenia polície stanovená priorita na túto činnosť. Aj polícia je organizáciou s vedením, pravidlami, ľuďmi a rozpočtom. Má svoje procesy a priority.

Vedenie polície si nestanovilo toto za prioritnú aktivitu, a tak stále nemáme takéto kapacity na polícii, ktoré by tieto siete dokázali odkryť a niekoho usvedčiť. Máme tu zopár investigatívnych novinárov, niekoľko mimovládiek, ale to nestačí na usvedčenie z trestného činu. Na to je potrebné také vedenie polície a takí zamestnanci, ktorí jednak môžu v týchto otázkach konať a zároveň vedia v týchto otázkach konať účinne. Takých ľudí treba nájsť, dobre zaplatiť aj vytrénovať. To sú seriózne investície do personálneho manažmentu polície.

Musíte napr. najať špičkového odborníka, ktorý sa vyzná vo fungovaní bankového systému, účtovníctva firiem a off-shorov. Takíto ľudia nie sú lacní. Investigatívna žurnalistika splní len časť práce, na Slovensku určite máme zopár nadšených redaktorov, ktorí to aj chcú robiť, no oni môžu dôjsť len do istého bodu v odkrývaní existujúceho stavu. Môžu prísť s nejakou hypotézou, ako to vyzerá, no potom sa už toho musí chytiť špičkový tím na polícii, ktorý má právne a operatívne nástroje na to, aby to riešil.

Ale zatiaľ u nás bolo len veľmi málo ľudí potrestaných za korupciu v politike…

Áno, málo. Z dôvodov, ktoré som už spomínala.

Ale oligarchizácia politiky tu predsa existuje, píše sa o tom, ktorý oligarcha za ktorou stranou je, no nič sa s tým nerobí. Nie je to podľa vás problém?

Osobne ma viac ako osoby stojace v pozadí za príslušnou stranou zaujímajú konkrétne rozhodnutia danej strany a výsledky jej činnosti. Nemyslím si, že strany a ich predstavitelia sa rozhodujú nesprávne len preto, že im to prikázal nejaký donor. V skutočnosti je to zložitejšie, niektoré strany majú jednoducho inú víziu toho, ako má vyzerať táto krajina, inú víziu jej rozvoja, a teda inú víziu toho, čo znamená dobré vládnutie.

Mnohí členovia strán s reálnou mocou jednoducho spravovaniu verejného sektora nerozumejú. Ostávajú v rovine prázdnych fráz a hesiel. Potom sú aj takí, ktorí by chceli niečo zmeniť, ale nemajú na to mocenský mandát. Jednoducho chcem povedať, že netreba preceňovať kapacity v stranách a ich reformné potenciály a ani vplyv oligarchov.

Rady oligarchov možno niekedy padnú na úrodnú pôdu len preto, lebo minister téme nerozumie a prijme za svoj taký návrh riešenia, ktorý ponúka spriaznený oligarcha pri káve či pri podplácaní. Samozrejme, môžu existovať aj priame tlaky na presadenie názorov oligarchov, pochopiteľne, to je už zložitejšia situácia. Existuje ale aj taká situácia, keď za stranou nie sú žiadni oligarchovia, ale ani výsledky, lebo strana nemá v tíme odborníkov.

Hovoríte, že neviete, čo je to oligarchizácia. Napríklad sa dlhodobo hovorí, že za Bélom Bugárom je Oszkár Világi…

Zároveň čítavam vyjadrenia pána Bugára, že to tak nie je. Tvrdenie proti tvrdeniu. Preto ma menej trápi, s kým sa pán Bugár stretáva, ale skôr sledujem a skúmam, čo strana, ktorú vedie, presadila alebo nepresadila. Pre mňa je oveľa dôležitejšie napríklad to, že pán Bugár stál za takým nominantom na šéfa ÚVO, ktorý podľa mňa nespĺňa štandardy na zlepšenie daného úradu. Či mu návrh pošepol pán Világi alebo má osobne také nízke štandardy a vízie rozvoja verejného sektora, nedokážem posúdiť. V každom prípade je to pre mňa signál, že pán Bugár v otázkach riadenia štátu nemá moju dôveru a stranu, ktorú vedie, by som nechcela voliť.

Ale v prípade SMER-u sa dlho hovorí o menách ako Široký, Brhel, Výboh či Bašternák. Tu sa už naozaj máme tváriť, že to nevidíme?

Každý občan má možnosť vyhodnocovať informácie, ktoré má k dispozícii, a na základe nich robiť svoje rozhodnutia – kto ešte má jeho dôveru a kto už nie. Ak budú môcť oligarchovia beztrestne páchať trestnú činnosť a budú mať otvorené dvere do „salónov“, tak sa nič vážnejšie na Slovensku nezmení. Koľkí protestovali proti tomu, že J&T platí Slovenskú národnú galériu (SNG) a takto si kupuje svoj verejný imidž?

Osobne sa hanbím za taký štát, kde si môžu oligarchovia „čistiť“ meno na takej vzácnej inštitúcii. Ale vráťme sa k téme – teda čo sa s tým dá robiť. Pozrime sa do Česka a Rumunska – viacerí aktéri v represnom reťazci mali rozviazané ruky a ukázali, čo sa v takej situácii dá. Čiže pokiaľ budú mať v realite represné orgány zviazané ruky, tak nevidím možnosť, aby nastala nejaká výraznejšia zmena.

Sme v istom začarovanom kruhu. Mnohí politici s reálnou mocou robia podľa môjho názoru kroky proti záujmom tejto krajiny. Buď im tieto kroky „šepkajú“ ľudia, ktorí sa boja väzenia a majú záujem na status quo, alebo „len“ realizujú svoju víziu toho, ako má táto krajina vyzerať, prípadne ide o kombináciu oboch faktorov. V každom prípade sme v tomto kruhu už dlho a tento kruh môže rozseknúť jedine volič. Evidentne inak nevieme prinútiť politickú reprezentáciu k tomu, aby sa sama obmedzila.

Čiže nemáme východisko?

To, ako sa dá rozseknúť tento začarovaný kruh, sú voľby. Keď vládol SMER sám, tak som sa domnievala, že keď nemusí robiť kompromisy, ako je to teraz, keď vládne trojkoalícia, tak dôjde k modernizácii vereného sektora. Myslela som si, že pán premiér aj so svojím úzkym tímom bude chcieť zanechať po sebe modernú krajinu, kde sa bude môcť spoľahnúť na verejný sektor, kde verejný sektor slúži občanovi. Ale evidentne nemáme s pánom premiérom rovnakú predstavu o tom, ako táto krajina má vyzerať. On mal šancu, no nevyužil ju. Chcem tým povedať, že mne ako analytičke sa zdá, že to nie je len otázka koalície a sponzorov, ale je to otázka toho, akú víziu majú politici o krajine, kde spoločne žijeme, akú víziu majú o krajine, ktorej spravovaním sú poverení.

Nespomenuli sme ešte zdravotníctvo a školstvo, takisto dve veľmi zanedbané oblasti. Čo s nimi?

Zdravotníctvo je v takom zlom stave, že všetko, čo dnes robí pán minister, je v podstate krízový manažment. K modernizácii a rozvoju kvality zdravotníctva sa nedostal. Jeho opatrenia vedú skôr k stabilizácii toho, čo tu horí. Či bude mať raz politický mandát, čas a zdroje na rozvoj a modernizáciu, to netuším. Príkladom toho, že nemá politický mandát na kvalitné zdravotníctvo, je výmena na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a viaceré výmeny na postoch riaditeľov nemocníc. Čiže to, čo sa tam robí, je krízový manažment, nie budovanie kvality.

A školstvo?

Školstvo je rovnako v zlom stave a tam pán premiér nepostavil ani krízového manažéra. Pritom ide o jeden z najťažších rezortov, pretože reálne rozprávame o armáde učiteľov a decentralizovaných jednotiek. Každá z nich má vlastnú dušu a ovplyvniť kvalitu v školstve je tak manažérsky veľkou výzvou. Manažovanie takého komplexného systému, akým je školstvo – kde je niekoľko úrovní školstva a každá tá úroveň má mnoho organizácií – si naozaj vyžaduje vizionára a špičkového manažéra a taký človek mandát na manažovanie potrieb a kvality školstva zatiaľ nedostal.

- Reklama -