V akom stave sa nachádza slovenská spoločnosť? Nie tak dávno ste povedali, že nie je jasné, kam kráčame, aký tu chceme mať režim, či silný, alebo autoritatívny. Povedali ste tiež, že tu vznikajú rôzne politické novotvary a podľa vás, čo je nové, je dočasné, chýba tu kontinuita. Čiže, aké je dnes Slovensko?
Musím rozdeliť odpoveď na dve časti. Prvá časť sa dotýka zmien, ktoré sú globálne, tie sa netýkajú iba nás. Tieto zmeny sú hlboké a vážne. Nastupuje obdobie, keď veľmi logicky na vrchol liberalizácie, oslobodzovania sa a otvárania sa spoločnosti prichádza protireakcia v podobe globálneho antiglobalizmu, internacionálneho nacionalizmu a populárneho populizmu. Vždy, keď dosiahne nejaký systém svoje vrcholové fázy alebo to preháňa do extrému, prichádza protireakcia.
Navyše je to v období nových sociálnych nerovností, ktoré sú tiež globálneho charakteru a ktoré dosiahli rozmery – dovolím si ich nazvať – ekonomického extrémizmu. To už nie sú zdravé sociálne nerovnosti, ktoré sú motivujúce. Dôkazom je slabá či úplne zaniknutá stredná vrstva, koncentrácia bohatstva v pár rukách a schudobnievanie veľkej časti populácie. To mení sociálnu stratifikáciu spoločnosti globálne a aj u nás.
Ako?
Stredná vrstva, ktorá vždy bola väčšinová, a teda bola základom stability spoločnosti, je dnes oslabená, menšinová. Naopak, väčšinovou sociálnou skupinou sa stáva skupina vytlačených, nespokojných z rôzneho dôvodu. Časť z dôvodu doslova žiadnych životných šancí a príležitostí, časť z dôvodu veľmi obmedzených životných šancí na trhu práce a časť z dôvodu, že stratila svoje ideály. Jednoducho mala úplne iné očakávania a nespája sa jej to s realitou, ktorú žije. A časť z dôvodu, lebo bola naozaj prívržencom systému, ktorý fungoval predtým, a so súčasnou podobou zmeny nikdy nebola stotožnená. Dôvody sú síce rôzne, ale nič to nemení na fakte, že ústia do vytvorenia novej väčšinovej skupiny, skupiny sociálne vytláčaných ľudí.
Ktoré ďalšie faktory tu ešte existujú?
K tomuto sa pridáva veľká miera neurčitosti, obáv a strachu. A to obáv z presunu národov, pretože to je sťahovanie národov ako dôsledok globálnych nerovností, obáv z narastajúceho terorizmu a obáv z toho, že politické reprezentácie, ktoré dosiaľ fungovali a pôsobili, túto situáciu nezvládajú. Vo všetkých týchto vplyvoch sa ocitá aj Slovenská republika.
Ale predsa len, je u nás tá situácia aj v niečom odlišná?
Možno je to znásobenejšie a komplikovanejšie v tom, že máme za sebou dve dlhé obdobia totalitných režimov, že máme za sebou zúfalú snahu zmeny hodnotového systému u časti populácie a máme za sebou veľké zmeny sociálnych pravidiel a usporiadania celej spoločnosti. Preto dnes má podoba liberálnej demokracie na Slovensku problémy, čo ale neznamená, že nie sú riešiteľné.
Ktoré napríklad?
Vymenujem niekoľko z nich. Najvážnejší problém je zlyhávanie štátu a verejnej správy, druhým je zlyhávanie zdravotníctva, tretím je zlyhávanie vzdelávania, štvrtým je zlyhávanie trhu práce a piatym je priepasť medzi markoekonomikou a každodennosťou, teda zlyhávanie v koncepte kvality života. Všetko sú to výzvy, na ktoré môžeme nájsť odpovede, ak budeme mať snahu odpovede hľadať.
V mnohých sférach by podľa Radičovej politické špičky mohli robiť pre občanov viac. Zdroj: TASR
Musí sa podľa vás na Slovensku jasne oddeliť to, ak je niekto politik, aby súčasne nepodnikal a tiež neovládal alebo nevlastnil médiá. Ako to chcete dosiahnuť? Vždy sa to dá nejako obísť, či nie?
Zlo je vždy porušenie pravidiel etiky a dobra. Zabrániť tomu, aby niekto nedodržiaval etické normy alebo zákony sa dá do istej miery, ale nie úplne. Preto sme začali desiatimi Božími prikázaniami. Keby sme ich dôsledne dodržiavali, žiadnu legislatívu predsa nepotrebujeme ani celý aparát, ktorý sa bude domáhať dodržiavania zákonnosti a zákonov, ani políciu a ďalšie inštitúcie, ani systém sankcií. Správanie sa nielen v zmysle zákona, ale primárne eticky je podstatou spokojnosti občanov a sociálnej súdržnosti spoločnosti. Správať sa v zmysle zákona je samozrejmosť, etický rozmer je podmienkou spravodlivosti. Predpokladom zákonnosti a spravodlivosti je, že budeme dodržiavať to, čo je základom demokracie, a to je deľba moci.
Na Slovensku sme už k tomu dospeli?
Nie úplne (smiech), aby som to povedala nežne. Deľba moci medzi známymi tromi piliermi – teda medzi výkonnou mocou, zákonodarnou mocou a justíciou, a ďalšími troma piliermi moci v modernej spoločnosti, médiami, občianskou spoločnosťou vrátane cirkví a odborov a, samozrejme, súkromným sektorom je nevyhnutná podmienka funkčnej demokracie. Máme v zákone, že nesmie dôjsť ku kumulácii týchto mocí, ku koncentrácii moci. Ak sa tak stane, tak spoločnosť sa nachádza v kríze, pretože zlyhávajú prirodzené kontrolné mechanizmy. Áno, to je to porušenie, ku ktorému dochádza, pokiaľ prestávajú byť plnohodnotne nezávislé demokratické inštitúcie a pokiaľ zároveň prestanú byť nezávislé médiá, podnikateľský sektor a občianska spoločnosť ako hlavní kontrolóri moci.
Dochádza k tomu na Slovensku?
Súdiac podľa vzmáhajúcich sa protestov občanov, občianska spoločnosť sa – nechcem povedať prebúdza, lebo ona nikdy nezaspala –, ozýva, keď cíti ohrozenie základných pilierov liberálnej demokracie. Aj niektoré médiá vyvolávajú nervózne reakcie mocných. Ale koncentrácia moci a porušovanie princípu deľby moci je v našej spoločnosti prítomná.
Je podľa vás normálne, únosné a užitočné, aby sme tu aj naďalej mali mutlipolitikov? Teda takých, ktorí sedia v parlamente, v župnom zastupiteľstve, v mestskom zastupiteľstve. Poprípade aj v zastupiteľstve mestskej časti v prípade Košíc a Bratislavy. Nemalo by naozaj zo zákona platiť: jeden človek, jeden mandát? Nemáme takýchto politikov jednoducho priveľa?
Myslíte takých, ktorí v sebe zjednocujú niekoľko politických funkcií? Máme veľa politikov, ktorí sú priesečníkom viacerých politických funkcií a obhajujú to spôsobom, že keď sú zastúpení v regióne, lepšie ho reprezentujú na úrovni Národnej rady SR.
Je to podľa vás argument?
Samozrejme, nie je to argument, pretože politické strany majú voľné ruky, aby zabezpečovali pokrytie jednotlivých oblastí Slovenskej republiky. Ale je tu hlbší a vážnejší problém.
Aký?
Chceme naďalej pokračovať a mať permanentne iba jeden volebný obvod? Ten patrí podľa mňa k hlavným dôvodom narastajúcej partokracie. U nás totiž nie je hlavný problém, či máme členské, alebo voličské politické strany. Sú také, ale i onaké. Nezáleží to iba na počte členov. Náš zásadný problém je, že máme jeden volebný obvod, čím odpovedám tiež na prípadný problém regionálneho pokrytia a druhý problém je financovanie politických strán. Toto sú hybné a nosné problémy, ktoré vzápätí robia politické strany závislými, voličov nedôverujúcimi a politických funkcionárov spájajúcich a ocitajúcich sa v rôznych konfliktoch záujmov. Takže začala by som niekde od Adama, presnejšie od Evy, ak smiem… (smiech).
Nech sa páči…
Začnem teda od Evy… Znovu rokovať, už boli x-krát pracovné skupiny, dotiahnuť to. Veľké strany nemajú záujem meniť volebný zákon, malé strany detto. Nikdy nie je pre ne dobrá situácia, jedine tesne po voľbách. Vždy sa tu hrá pred voľbami, že „my to tu po voľbách urobíme“, ale po voľbách platí často to známe, „občan, zabudni“. Je to v štádiu takej rozpracovanosti, že možno na zmenu netreba tak veľa času, aby sa prijal konsenzus a aby prišlo riešenie, ktoré by bolo v prospech občanov a na prospech zastupiteľskej demokracie.
Aké atribúty by mal podľa vás spĺňať politik, teda človek vstupujúci do politiky?
Max Weber rozlišoval etiku zmýšľania a etiku zodpovednosti. Prvá sa týka najvyšších hodnôt, a je to akoby etika princípov. Druhá sa týka komplexu vzťahov medzi účelom a prostriedkom, je to akoby etika praxe a aj preto ju nazval etikou politikov. O mnoho rokov neskôr sa Ralf Dahrendorf pýta, či toto je všetko a či sa tieto dve roviny nemajú predsa len prelínať. A v tom to práve je, princípy a prax nemajú byť oddelené, inými slovami politická prax sa musí riadiť hodnotami a morálkou. Bez toho to nejde. Že je to ideál, to nie… Samozrejme, že sme nedokonalí, ale preto potom máme princíp deľby moci.
Spĺňajú takéto atribúty a kritériá dnešní slovenskí politici a političky? Neriadia sa v drvivej väčšine prípadov heslom: Volič ma zaujíma raz za štyri roky a potom naň zvysoka kašlem?
Viete, keď máme zakotvené v legislatíve, že poslanec sa primárne riadi svojím svedomím, znamená to rozmer etiky hodnôt, princípov. Etika rozmýšľania je etikou zodpovednosti voči voličovi alebo programovému vyhláseniu vlády, alebo programu daného politického subjektu, ktorý reprezentujem. A tieto dve roviny by sa mali snúbiť, nemali by byť v rozpore. A nie je možné sa odvolávať len na jeden z pilierov a na ten druhý zabudnúť. Inými slovami, politik, ktorý artikuluje len nutnosť pragmatizmu, politickej praxe a jediného možného rozhodnutia z hľadiska rozloženia síl – bez ohľadu na etiku princípov – zrádza samotnú podstatu politiky a nemá šancu byť štátnikom. Takže máme v histórii štátnikov, o ktorých sa je možné oprieť, ktorí sú takými príkladmi.
Ktorých napríklad?
Každý máme svoje príklady, ale určite spomeniem Hodžu či Štefánika.
A z novodobých?
Určite aj z novodobých. Pre mňa to je prvý minister školstva po Novembri ´89 Lacko Kováč, pred ktorým sa dodnes hlboko skláňam a mnohí ďalší, nechcem nikomu ublížiť. Naozaj boli principiálni, odborní, zdieľali vždy to, čo bol hlavný problém, a zároveň strážili etiku zodpovednosti a snažili sa neustúpiť z princípov hodnotového a pragmatického riešenia.
Obávam sa, že dnes prevažujú pragmatické rozhodnutia. Lenže celé toto obdobie sa rúti do väčšieho pragmatizmu, do väčšieho egoizmu a osamotenia, individualizácie, menej medzi nami funguje sociálna súdržnosť, komunitné myslenie a zdieľanie problémov toho iného. Sme menej sociálni a menej súcitní. Takže viac pragmatizmu v spoločnosti sa prejavuje aj v zvýšenom akceptovaní pragmatizmu v politike.
Ale vyzerá to naozaj tak, že naši politici sa zaoberajú vo väčšine času sami sebou, žabomyšími mocenskými vojnami, ktoré sú tu len ako divadlo navonok, na hony vzdialené od záujmov a potrieb občana. Nemáme tu teda bohapustý politický marketing, ktorý prevalcoval politiku ako takú?
Víťazstvo politického marketingu je aj víťazstvo Donalda Trumpa a príkladov víťazstva čistého politického marketingu je veľa. Myslím si, že to súvisí s vplyvom zmien vďaka novým technológiám. Nebojte sa, teraz neutekám od otázky, ani náhodou! Nové technológie, ktoré so sebou priniesli veľmi veľa pozitív, priniesli aj zmenšenie priestoru a skrátenie času. Začíname byť nesmierne povrchní. Cez nás pretečie cez deň nesmierne veľa podnetov, informácií, začíname byť stratení v informačnom svete. Dovoľte mi zopakovať vlastnú vetu: Čím viac máme informácií, tým sme menej informovaní. Strácame sa vo svete právd, polopráv a neprávd a čoraz viac sa orientujeme podľa emócií. A do sveta emócií vstupuje forma – teda politický marketing. Dôležité ale je, aby forma nebola totálne bezobsažná. Aby z toho hrnca neunikala iba samá para, ale aby sa v ňom aj naozaj niečo varilo. A chvíľami mám pocit, že vecné problémy sú naozaj na vedľajšej koľaji, že sa o nich prestalo rozprávať, že sa o nich nevedie verejná diskusia.
Máte poruke nejaký príklad po ruke?
Spomeňme si spolu ako nie tak dávno sociálne vylúčenie, chudoba, sociálne nerovnosti, sociálna politika, sociálna spravodlivosť boli denne dominantné. Žili sme sociálno-ekonomickými otázkami a témami, ktoré sa týkali väčšiny ľudí. Dnes sa spory posunuli k personálnym otázkam, doslova k vojne: „Ja musím tú osobu rozbiť na franforce, je jedno, čo na ňu nakydám, len nech dobre smrdí!” Nech stratí totálne dôveryhodnosť a nech to, čo hovorí, nikto už ani nepočúva, ani neanalyzuje, ani neberie na vedomie a vážne. Spor už nie je o tvrdeniach, nie je vecný, ale osobný.
Čo z toho vyplýva?
Sme svedkami zmeny politiky. Rozdelenosť je dnes viac otázkou identity. Dnes občan viac svoju politickú príslušnosť definuje nie na základe tradičných ekonomických tém, ale viac svojou identitou – rodovou, rasovou, etnickou, sexuálnou, príslušnosťou k sociálnej triede. Čoraz menej sa diskutuje o podstate, namiesto toho sú to útoky ad hominen (rátajú s emóciami presvedčovaného – pozn. PL). A keď sa ma teraz opýtate, že čo s tým, tak nemám naozaj patent na riešenie, iba jednu jedinú odpoveď: Don Quijote. Don Quijote! Nepristúpiť na to, nastavovať zrkadlo, nedať sa vtiahnuť do takýchto hier, nehúsť tú istú pesničku a odhaľovať prázdny politický marketing.
A najmä, počúvať sa, nie likvidovať. Nepriateľstvo nerobí víťaza šťastným.
Myslíte si, že v prípade toho, čo tu teraz predviedol predseda SNS a predseda NR SR v jednej osobe, by si už ľudia mali povedať: a dosť! Pretože to naozaj zaváňa tým, že politici sa venujú sami sebe, absolútne ich nezaujíma to, čo si myslí občan. Ide tu teda podľa vás iba o mocenské hry a o vplyvy?
Nie, všetci politici sa tak správajú a nie všetci občania svojich politikov takto vnímajú. SNS má svojich priaznivcov a nesúhlasili by s vaším hodnotením. Trikrát sme mali od vzniku samostatnej republiky predčasné voľby. Prvýkrát – hodnotový spor – medzi demokratickou časťou spoločnosti a mečiarizmom. Druhýkrát sme mali predčasné voľby opäť pre hodnotový spor – Vatikánska zmluva. To bol veľmi zásadný spor pre budúcnosť Slovenskej republiky. Tretíkrát sme mali predčasné voľby opäť pre hodnotový spor – EÚ, naša účasť v riešeniach krízy. O čom je teraz tento spor? Možno sa mýlim, ale z môjho pohľadu po bitke o šéfa Regulačného úradu, po bitke o šéfa RTVS, po nedokončenej bitke o členstvo v Súdnej rade a po bitkách o podiele na správe vecí verejných je to podľa mňa len a len mocenský spor o verejné pozície a verejné financie. Nič viac a nič menej.
V poslednom období sa Radičová venuje aj publikačnej činnosti. Zdroj: TASR
Skúste načrtnúť riešenia v hlavných oblastiach, ktoré ste nedávno pomenovali. Podľa vás je správa vecí verejných na Slovensku v súčasnosti v najhoršom stave, podľa eurobarometra u nás najviac prekvitá korupcia, plytvanie verejnými zdrojmi či netransparentnosť vo všetkých oblastiach. Znamená to, že tu niekto nevie riadiť štát?
Máme tu naozaj obrovské faktory ohrozenia. Môžeme to konfrontovať, prečo ich nemajú Estónci alebo Slovinci, lebo sme prešli rovnakou transformáciou. Tiež sme si povedali: A vládnime si sami. Namiesto úspechu prišiel pád, ale na totálne dno! Nestačí slogan: Vládnime si sami. Oveľa podstatnejšie je, aký typ režimu a ako si teda sami chceme vládnuť. Pokiaľ ide o našu správu vecí verejných, je mi ľúto, nevieme si poradiť s korupciou. Nebudem opakovať nástroje, ktoré sú stále na webovej stránke v rámci konceptu otvoreného vládnutia.
Kde sú teda korene našej korupcie?
Nie je pravdou, že korupcia tu za socializmu nebola. Bola, len sme o nej nesmeli byť informovaní. Otázka je, či vieme korupciu regulovať, či ju trestáme, alebo ju rozširujeme a trpíme. Od Európskej komisie, od OECD, domácich expertov máme diagnózu, podľa ktorej zlyháva predovšetkým implementácia práva, legislatívu máme v poriadku, ale akonáhle to dôjde ku konkrétnej persóne, tak „skutok sa nestal“… Bol taký dobrý vtip, ja to odľahčím, ale je trefný.
Keby ste si mali vybrať, či chcete, aby vás súdil americký sudca podľa sovietskych zákonov, alebo sovietsky sudca podľa amerických zákonov, koho si vyberiete?
To fakt neviem…
Amerického sudcu! Čiže podstatná je osobnosť a oblúkom sa vraciam zasa k etike hodnôt. My sme vyhostili etiku zo spálne našej politiky! My sme ju vyhodili. Dokonca niektorí politici použili vyjadrenia: Nepleť mi sem etiku… Čo má etika s politikou? No asi toľko, že teraz vyzerá správa vecí verejných a štátu tak, ako vyzerá. Je nemorálna. A k nemorálnej patrí personálne zlyhanie z rôznych dôvodov. Môžeme pripustiť, že pre neprofesionalitu, ale predovšetkým si myslím, že je to pre normálny klientelizmus a morálny relativizmus. Samozrejme, že máme zlú kvalitu súdnictva, urobili sme hrubú čiaru.
Kto ju urobil a kedy?
Urobili sme ich niekoľko. Urobili sme hrubú čiaru v Novembri ´89, urobili sme hrubú čiaru za mečiarizmom. My sme takí „experti“ na robenie hrubých čiar. Mala nastať cirkulácia elít.
Najčerstvejší príklad netransparentnosti – kauza eurofondov v rezorte školstva. Jedna z koaličných strán vypovedala koaličnú zmluvu, no nie preto, aby si nasypala popol na hlavu a priznala hrubé zlyhanie šéfa spomínaného rezortu, ale zasa ide len o politické obchody. Je to podľa vás v poriadku? Je možné, aby po takých zlyhaniach jeden minister ešte sedel vo svojom kresle?
V štandardných demokraciách to nie je možné. Čakám teraz úder medzi oči, ako som sa zachovala počas svojho premiérovania. Takže oprávňujem si odpovedať na vašu otázku s plnou zodpovednosťou za svoje rozhodnutia pri odvolávaní či odstúpení dôvodne podozrivých politických reprezentantov.
Vráťme sa k súčasnosti a mojej pôvodnej otázke. Je normálne zotrvať už po podozreniach vo funkcii?
Pre štandardnú demokraciu je nemysliteľné, aby pri dôvodnom podozrení zotrvával politik na svojom poste. Minister obrany v Nemecku musel odstúpiť pre plagiátorstvo pri svojej habilitačnej práci. Nikto ani len nerozmýšľal, že by tak nemal urobiť! U nás minister obrany Liška odstúpil, lebo havarovalo vojenské lietadlo, treba si aj také prípady pripomenúť a nebol jediný, a príklady sú, keď sa dodržiavajú tieto štandardy. Niektorí odstúpili alebo vzdali sa poslaneckého mandátu za chybné hlasovanie, však? Iba osviežujem pamäť, že sú politici, ktorí dodržiavajú tieto pravidlá. Ale pravdou je, že pokiaľ občania-voliči budú tolerovať nedodržiavanie takýchto pravidiel, tak politik zvažuje, či má niečo meniť na svojom správaní sa.
Máme na to nejaké páky, ako to zmeniť?
Môžeme to zmeniť vo voľbách. Myslím, že podceňujeme moment volieb. Môžeme sa rozprávať o dvoch veciach: aká je ponuka a čo si z nej vyberáme. Komu dáme šancu? U nás to je sakramentsky široké spektrum 23 kandidujúcich politických strán, pomaly som už strácala prehľad, kto každý kandiduje. To je príliš široká ponuka. Druhá vec je, komu sme dali šancu, aký sme urobili vo voľbách výber.
V jednom momente dáte politikom do rúk mandát a moc a začínajú rozhodovať. Dobrovoľne sa zriekame niektorých svojich slobôd a neviem, či si to plne uvedomujeme. Čím viac kompetencií dávame politickým stranám, čím viac problémov chceme, aby za nás vyriešila politika, tým menej sme slobodní, tým viac sme od nich závislí a potom sme tým viac na nich nahnevaní. A na vlastnú, dobrovoľne zvolenú bezmocnosť.
Ako sa to dá zmeniť?
Hovorila som kedysi takú vetu, že vtedy bude zdravá spoločnosť, ak mi dáte otázku, kto je teraz premiérom a ja bude musieť chvíľu rozmýšľať. Alebo inak: Nebude mi denne tiecť z vodovodného kohútika (smiech)… Budeme mať nastavenú spoločnosť, keď bude platiť systém subsidiarity, teda bude reálne decentralizovaná moc, verejná správa sa bude snažiť vytvárať podmienky na uskutočnenie životných šancí a nebudeme permanentne očakávať, že to za nás „otecko štát“ vyrieši.
To bude ale vždy platiť iba pre časť ľudí. Tá druhá časť celkom prirodzene bude chcieť mať silný štát, silného vodcu, autority, je to prirodzené. Myslím si, že neprirodzené je, keď sa navzájom chcú tieto dva tábory vykynožiť. Tieto tábory dokázali po niekoľko desaťročí koexistovať, striedať sa pri moci. Momentálne sa chcú vykynožiť. A v tomto vidím hlavný problém.
Justícia a súdnictvo. Hovoríte o deľbe moci, o potrebe nezávislosti justície. Čo by ste teda urobili, aby to u nás fungovalo tak, ako ste naznačili?
Vnútorné samoregulačné mechanizmy, lebo platí nezávislosť súdnictva, nevyhnutne musia byť posilnené. Teda opäť sa vraciam k personálnemu obsadeniu. Nie je možné, aby disciplinárna komisia nepotrestala to, čo sa v súdnictve deje. Ak si súdnictvo chce zlepšiť svoju pozíciu v spoločnosti – a malo by si, ak chce byť autoritou –, musí sa vnútri seba samoregulačne ozdraviť.
Musí sa teda skončiť „harabinizácia“ justície?
Áno, jednoznačne! To je prvá vec, druhá vec, zjavne nestačí len samoregulácia. Nepatrím k tým, ktorí chcú do súdnictva akokoľvek zasahovať, ale myslím si, že je to aj problém toho, aké sú mechanizmy voľby sudcov, kto môže voliť sudcov, aká je možnosť odvolania sudcu, ktorý dvanásť rokov naťahuje súdny proces. Jednoducho isté kritériá, kontrola práce je namieste.
Svojím spôsobom je to štát v štáte, pričom by mal mať svoju nezávislosť, to nespochybňujem. Ale nie je možné, aby neexistovala žiadna páka v prípade, že celý sektor zlyháva. Tak ako sú akademické slobody a samoregulačné mechanizmy, ale stále má spoločnosť páky na to, ak zlyháva systém, aby to mohla zmeniť. Teda nie „poľská cesta“, ale cesta zverejňovania rozhodnutí, zverejňovania výsledkov sudcov, zverejňovania ich predchádzajúcich rozhodnutí, verejnosť ako účastník procesov, to všetko je súčasť otvoreného vládnutia.
Útek mladých ľudí do zahraničia za prácou a za vzdelaním. Utekajú najmä mladí ľudia, ktorí tu nevidia perspektívu. Ako by ste ich motivovali, aby tu zostali? Čo sa musí zmeniť?
Štýl politiky, to je prvé. Kultúra, atmosféra v spoločnosti. Tu je zlý, neprajný atmosferický tlak, blízko k infarktu. My sme už takí rozhnevaní, že tých 12 rozhnevaných mužov sú čistí amatéri. Už sa pomaly každý hnevá na každého!
Sociologické výskumy to ukazujú úplne názorne, že si nedôverujeme, už medzi sebou si vzájomne nedôverujeme, už ani nevieme, čo pozitívne nás spája, ale nevieme ani to, čo všetko nás rozdeľuje. Máme toľko medzi sebou „nelásky“, že keby sme to mohli exportovať, tak patríme medzi najbohatšie štáty sveta.
Iveta Radičová dnes Zdroj: Jozef Hübel
Školský a vzdelávací systém. Stále sa tu podsúva potreba stredného odborného vzdelávania, nedostatok učňovských profesií, všetko to smeruje k automobilovému priemyslu. Ako by ste vyriešili zlú štruktúru vzdelávania? Malo by celé školstvo patriť pod jednu strechu? A nie stredné školy pod župy, základné pod mestá a obce?
Aj také sme mali a tiež sa to vôbec neosvedčilo. Nevidím problém v administratívnom členení, ale v možnostiach a kapacite rozdrobených, malých samospráv napĺňať kompetencie a to nielen vo vzťahu ku školstvu. Komunálna reforma bude nevyhnutná. Ale ak dovolíte, dve poznámky musím povedať. V našej krajine je pracujúcich asi 40 percent populácie, z toho sú zhruba dve percentá pracujúcich dôchodcov. Z nich v automobilovom priemysle bude v roku 2025 pracovať 111-tisíc ľudí, čo je okolo päť percent. Takže nepreceňujme a nemýtizujme tento segment našej ekonomiky. Neťahá regióny, tie ťahajú mikrofirmy, malé a stredné firmy, ktorých je 99,9 percenta a ktoré tvoria 75 percent našej zamestnanosti. Rozprávajme o ich potrebách a dopyte. Dokážeme uspokojiť ďalšie stovky zamestnancov ročne, ktoré bude automobilový priemysel na najbližšie tri-štyri roky potrebovať. Pozor, príde automatizácia, takže je to iba dočasná potreba, neuvažujme krátkodobo. Najmä v školstve, kde nie sú možné rýchle efekty. A aj samotný zamestnávateľ má motív aj možnosti riešiť problém kvalifikácie pracovnej sily. Veď investuje sám pre seba. A pokiaľ ide o samotný problém vzdelávania, cítim sa trápne, lebo to hovoríme 30 rokov, a to je problém obsahu vzdelávania. My sme prestali učiť deti logicky a analyticky myslieť.
Pracovný trh. Boli ste šéfkou rezortu práce, sociálnych vecí a rodiny. Nezamestnanosť nám síce navonok klesla, ale ako ste naznačili, aj zásluhou toho, že desaťtisíce ľudí odišli pracovať do zahraničia, na úradoch práce nie je evidovaná väčšina ľudí, ktorí si vybrali po pol roku v nezamestnanosti podporu a generácia mladých, ale aj 50+ je prakticky najviac ohrozená. Pre túto generáciu je skoro nemožné zohnať prácu. Ako by ste riešili tento problém?
Máme zásadný štrukturálny problém trhu práce a pod to sa podpisujú regionálne rozdiely, demografická krivka – problém, ktorý nastupuje s plnou razanciou a vážnosťou – a vzdelanostná štruktúra tejto spoločnosti, spolu s odchádzajúcimi ročníkmi, teda vekovou štruktúrou. Desať rokov sa vyhýba politika – teda s malou prestávkou – systémovej odpovedi na túto výzvu. Robí administratívne zmeny v evidovanej miere nezamestnanosti. Rozchádzanie sa nožníc medzi poklesom evidovanej nezamestnanosti a narastaním množstva voľných pracovných miest, ako ukazuje Beveridgeova krivka, jasne dokazuje, že náš pracovný trh má vážne štrukturálne problémy.
Čo s tým?
To by bolo na jeden dlhý samostatný rozhovor, preto iba vymenujem. Pre dlhodobú nezamestnanosť, ktorú máme jednu z najvyšších v EÚ, inkluzívny trh práce. Je to pripravené v legislatívnej podobe. Pre regióny napríklad tzv. modrá ekonomika, prebratý model z Rakúska prispôsobený na naše podmienky vypracovaný Slovenskou akadémiou vied. Po tretie zmena podnikateľského prostredia v prospech mikro-, malých a stredných firiem vrátane širokospektrálnej pomoci podľa nemeckého modelu. Diskutujme, sú aj iné modely. Po štvrté, okamžite zmena mechanizmu daňovo-odvodových úľav pre nízkopríjmových pracovníkov z dôvodu narastania prekérnej práce, čiže posilnenie tohto mechanizmu v oblasti prekérnej práce. Ďalej okamžité zmeny v zákone o duálnom vzdelávaní, následne urýchlené prispôsobenie siete škôl podľa prognóz prírastku a úbytku žiakov a absolventov škôl. Teda celý rad opatrení, ktorých implementácia včera už bola neskoro.
Nakoľko môže náš pracovný trh ohrozovať rastúca miera automatizácie, čo ste spomenuli, teda proces, v ktorom stroje, roboty a automaty nahrádzajú živých pracovníkov. Pritom, paradoxne, stále plačeme, že máme nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily, hoci vzdelaných ľudí ochotných pracovať, napríklad aj po päťdesiatke, je u nás dosť, no my hľadáme cestu dovozu dumpingovej pracovnej sily zvonka. Je to v poriadku?
Odhady sú pomerne presné. U nás pracovný trh zo všetkých krajín OECD bude najviac vystavený riziku automatizácie. Práve preto, v akom stave máme industrializáciu, teda 35,2 percenta bude hroziť riziko automatizácie prostredníctvom zmeny pracovných úloh a ďalším 10,8 percenta stratou zamestnania. Čiže hovoríme o 46 percentách pracovníkov, a to roku 2025. To je reálne riziko.
Automatizácia zasiahne vyše miliardu ľudí. Bez nej však budeme stagnovať. Zdroj: Facebook, Simple Talent SK
Samostatnou kapitolou je zdravotníctvo. Tu sme popustili uzdu asi najviac a väčšina zdravotníckych zariadení či lekární sa dostáva do rúk finančných skupín. Namiesto reálneho riešenia dlhov sa dlhy iba odpúšťajú, pritom v úmrtnosti patríme tak isto medzi najhoršie krajiny v EÚ, ale v celej Európe. Čo by ste urobili v tomto rezorte ako prvé?
Pripomenuli ste mi obdobie, keď sme urobili pokus o istý typ hĺbkovej reformy, ktorý sa skončil štrajkom lekárov a vyhlásením núdzového stavu. Reforma nemala podporu a nebola priechodná. Súčasnú situáciu by som zhrnula asi takto: zdravotníctvo celé zle! Veď napokon súčasná vláda prijala krízový manažment. Sme takmer na čele rebríčka úmrtnosti na rakovinu, ischemickú chorobu srdca, kardiovaskulárne choroby. Zároveň máme rekordný počet špecialistov, druhý najväčší priemerný počet návštev u lekára. Štruktúra, teda pomer, koľko dávame na lieky a koľko ide do nemocníc, je úplne opačný, ako je v ostatných krajinách. Pritom ročne, zaokrúhľujem, 97 miliónov ton liekov sa vráti lekárňam. Tak sa pýtam, koľko ich vyhodia ľudia, lebo si nedajú tú prácu vrátiť ich?
Čo by ste s tým urobili?
Nie som expert na zdravotníctvo, skôr na dlhodobú sociálnu starostlivosť, lebo je to súčasť sociálnej politiky. Ako premiérka som mala na stole všetky tieto problémy – základnú sieť nemocníc, zadefinovať základné povinnosti, ktoré treba poskytnúť pacientovi, jasne zadefinovať nevyhnutný počet špecialistov, ktorý máme rekordný. Máme druhý najväčší počet návštev u lekára v rámci krajín OECD. Teda sieť, zmena proporcie lieky a nemocnice, jasný cenník všetkých úkonov a nevyhnutné posilnenie celej oblasti prevencie a samotnej starostlivosti o pacienta. Pacientovi je jedno, kde je ten špitál zaradený a pod koho patrí, zaujíma ho, či v tom špitáli zomrie, alebo sa uzdraví.
