Po roku 1989 sa ľavicové spektrum politickej scény vnímalo v niekdajšom Česko-Slovensku skôr negatívne. Ako sa u nás zmenila úloha ľavicových strán za posledné viac ako štvrťstoročie?
Prvou otázkou je, či v strednej a východnej Európe existujú, respektíve majú reálnu politickú silu strany sociálnodemokratického typu ako protipól stredopravej časti politického spektra. Po politických zmenách po roku 1989 sa viaceré z nich dostali k moci. Napríklad v Maďarsku Maďarská socialistická strana, v Poľsku Zväz demokratickej ľavice a obe boli pomerne úspešné. Dnes fakticky neexistujú alebo majú v spoločnosti len okrajovú úlohu. ČSSD má v Česku nízke preferencie napriek tomu, že jej končiaca koaličná vláda bola úspešná. V zahraničí i u nás si mnohí kladú otázku, do akej miery je strana Smer-sociálna demokracia sociálnou demokraciou a do akej nie je.
Situácia nie je oveľa pozitívnejšia ani v západných štátoch EÚ. Nemecká sociálna demokracia za pravicovou CDU-CSU v prieskumoch zaostáva o viac ako desať bodov. Francúzska socialistická strana úplne prepadla v prezidentských voľbách i vo voľbách do Národného zhromaždenia, sociálna demokracia prepadla vo voľbách v Holandsku… A mohli by sme pokračovať. Má to svoje historické korene. Nesúvisí len so súčasnou fázou vývoja v Európe, keď treba riešiť migračnú krízu. Korene siahajú predsa len hlbšie.
Kam?
Počiatky krízy stredoľavých politických strán sú niekde v období, keď nastúpila kľúčová ideológia trhového fundamentalizmu. Stala sa základom pre politiky vlád bez ohľadu na to, či to boli ľavicové, alebo pravicové vlády.
Nevidíte zlom v ľavicovej politike v nástupe Tonyho Blaira vo Veľkej Británii?
Začalo sa to teóriou takzvanej tretej cesty v druhej polovici 90. rokov. Ideológiu tretej cesty T. Blaira si osvojili Gerhard Schröder v Nemecku, vo Francúzsku socialista Lionel Jospin, ktorého vláda privatizovala viac ako ktorákoľvek pravicová vláda pred ním, v Španielsku zasa Zapaterova vláda. Odklon od hodnôt sociálnej demokracie politických strán, či ich už nazývame labouristami, alebo socialistami, nastal práve v tom období. Tým sa začal aj proces oslabovania politických strán tejto časti politického spektra.
Politológ a bloger Davide Vittori v Social Europe pod názvom Je sociálna demokracia v Európe odsúdená na vyhynutie? uvádza tabuľku volebných výsledkov strán sociálnodemokratického typu v EÚ v troch časových úsekoch: 1993 až 2000, 2001 až 2008 a 2008 až 2017. S určitým prechodným výkyvom v južnej Európe ich „výkonnosť“ v každom z nasledujúcich období bola nižšia ako v tom predchádzajúcom. A najvážnejšou je otázka, ako tieto strany nemohli využiť finančnú a ekonomickú krízu 2008 až 2009, keď „free market“ politiky katastrofálne zlyhali. Naporúdzi je zrejme odpoveď, že tieto politické strany nedisponovali – a je to tak dodnes – žiadnou alternatívnou predstavou o spoločnosti.
Čo by mali tieto strany robiť?
Mali by sa vrátiť k svojim základným hodnotám a premyslieť ich v dnešnom kontexte. Budem konkrétnejšia. Mali by znovu definovať svoj vzťah k trhu. Neoliberalizmus, alebo ak je pre vás prijateľnejšie hovoriť o trhovom fundamentalizme, je charakteristický tým, že všetko sa podriaďuje trhu. Kancelárka Merkelová sa neostýcha hovoriť ani o „trhovej spoločnosti“.
Historicky sa sociálna demokracia vždy snažila zachraňovať kapitalizmus. Svojou politikou zmierňovala rozpory, ktoré sú mu imanentné, aby zabránila takému revolučnému výbuchu, ako nastal v roku 1917 v Rusku. Po druhej svetovej vojne sa jej to darilo: v Nemecku i za pomoci pravice (takzvané sociálne trhové hospodárstvo) či v USA s republikánskym prezidentom Nixonom. Vytvorila sa akási dohoda medzi trhom a spoločnosťou, respektíve medzi kapitálom a prácou, ktorá už koncom 70. rokov prestáva fungovať.
Základná úloha sociálnej demokracie by mala byť v tom, aby podriaďovala trh spoločnosti, prípadne nachádzala taký model, v ktorom bude trh slúžiť spoločnosti. Trh je ako oheň: dobrý sluha, zlý pán. Po tom, ako prevzala ideológiu pravice a na nej založené politiky, už prestáva mať svoj raison d´être (zmysel existencie, bytia – pozn. PL). To platí rovnako pre stredoľavé politické strany v strednej a východnej Európe, ako aj pre strany tejto politickej orientácie v západnej časti Európy.
Priestor na politickej scéne sa uvoľnil, vstúpili doň strany, ktoré môžno zaradiť skôr k tým neštandardným. Prežijú?
Je to reakcia na to, že tradičné politické strany buď zlyhali, alebo sa opotrebovali. Opotrebovali sa na pravej strane, zlyhali na ľavej strane. Bežný človek, ktorý neanalyzuje detailne politickú scénu či politické programy, hľadá aspoň nové tváre, ktoré by mu sľúbili zmenu k lepšiemu. Sú to strany, ktoré sa dajú ťažko nazvať politickými stranami.
V podstate majú prázdny, ak vôbec nejaký politický program. Nemajú žiadne štruktúry, nemajú vlastnosti horizontálne alebo vertikálne usporiadanej organizácie. Chýba im nielen politická kultúra, ale aj základná kultúrna úroveň. Nemajú odborníkov.
Tieto neodpustiteľné nedostatky nahrádzajú populistickými heslami. Nimi lákajú ľudí. Ponúkajú im náhradné agendy, na ktorých sa dá ľahko nájsť zhodu. Sú to korupčné aféry, aféra okolo podnikateľa Ladislava Bašternáka, ktorá zaberala pozornosť spoločnosti niekoľko mesiacov. Základné otázky ako napríklad oligarchizácia spoločnosti, úroveň verejných služieb či rôzne podoby chudoby stoja bokom.
Nie je to zámer vytvárať politické strany, ktoré zahmlievajú podstatné problémy?
Za čias mečiarizmu sa jeho hlavný nositeľ pokúšal generovať politické strany, ktoré by hlavným opozičným politickým stranám odobrali voličské hlasy. Jeho pokusy neboli veľmi úspešné. Nedá sa to úplne vylúčiť, ale existujú i lacnejšie spôsoby, ako ovládať politiku respektíve politikov.
Pri týchto stranách sú zrejme primárne ambície a záujmy ich zakladateľov. Marketingové agentúry dnes dokážu z každého jedinca, ktorý nie je svojím vzhľadom úplne odpudivý, vyrobiť „úspešného“ politika. Treba si to iba zaplatiť. Film Kandidát o tom, ako vyrobiť prezidenta, je na to dobrým návodom.
Brigita Schmognerová Zdroj: TASR
Ako hodnotíte agresívne prejavy, úpadok v spoločnosti a v politike?
Agresivita je prejavom nízkej kultúrnej úrovne, ale i absencie programovej výbavy politikov. Tieto „diery“ nahrádzajú vulgárnosťou či agresívnymi výpadmi. Nechcem to zovšeobecňovať na všetkých politikov. To, čo ma mrzí viac, je, že v spoločnosti badať všeobecný hodnotový pokles.
Mnohí očakávali, že spoločnosť sa po roku 1989 stane kultivovanejšou, otvorenejšou, ale opak je pravdou. Je to zrejme dôsledok spôsobu transformácie po roku 1989 vo všetkých sférach: ekonomickej, sociálnej, vo sfére vzdelania či kultúry. Pre politikov slúži vzdelávací systém na to, aby uspokojoval potreby biznisu, kultúra sa komercionalizovala. Primárnym kritériom zdravotného a sociálneho systému je, aby boli čo najlacnejšie, v prvých rokoch transformácie bola hlavným kritériom privatizácie jej rýchlosť.
Bežných ľudí tlačia existenčné otázky, ktorých riešenie ich dosť vyčerpáva. Nemôže prekvapovať, že sa potom uchyľujú k lacnej a bezduchej zábave. Príkladom je televízny seriál Horná Dolná.
Čo sa by sa malo urobiť so vzdelávaním v našej spoločnosti?
Žiaľbohu, pokles vzdelanostnej úrovne na Slovensku je faktom. Nejde len o štruktúru vzdelanosti, o chýbajúce odborné a iné technické profesie, ktorých sme mali kedysi dostatok. Aj výsledky medzinárodných porovnávajúcich výskumov hovoria, že úroveň vzdelanosti ide smerom nadol.
Keď sa zhováram s vyučujúcimi na vysokých školách, každý tvrdí, že maturanti, ktorí prichádzajú na vysoké školy, sú oveľa horšie pripravení, ako to bolo pred desiatkami rokov. Okrem toho tí najschopnejší utekajú na kvalitnejšie vysoké školy do zahraničia, aspoň do Česka. Nemusia to byť ani varovania zahraničných expertov, kto si nezatvára oči, vie, že brain drain (odliv mozgov – pozn. PL) spomaľuje hospodársky rast. Okrem toho robí spoločnosť chudobnejšou i duchovne.
Kto je na vine, školy, rodičia?
Nedá sa ukázať prstom na jediného vinníka, je ich viac. Najvšeobecnejšie je to odraz celej spoločnosti, v ktorej žijeme: úrovne školstva, jeho trvalého podfinancovania, času, ktorý majú rodičia pre svoje deti.
Ani nové technické prostriedky vzdelanie príliš nenapomáhajú. Mladí ľudia sa cez sociálne siete a cez inteligentné telefóny zabávajú namiesto toho, aby viac rozmýšľali. Namiesto priateľov na sociálnych sieťach by mali mať reálnych priateľov, s ktorými by si vymieňali argumenty a nie iba prázdne tweety a facebookové selfie. Čítanie tlačených kníh, ktoré sa ničím nedá nahradiť, je u mladej generácie minulosťou, a preto za čítanie s porozumením dostáva zlú známku.
K súčasným problémom spoločnosti patrí starnutie obyvateľstva, ako by sa s ním mala vyrovnať?
Je to nielen veľká výzva, ale, paradoxne, i príležitosť. Pokiaľ budeme iba mechanicky rátať náklady spojené so starnutím, budeme hovoriť iba o záťaži, a hľadať cesty, ako ju znižovať. Politické diskusie sa u nás redukujú na finančnú udržateľnosť prvého dôchodkového piliera a na údajnú nevyhnutnosť súkromného sporenia na dôchodok.
Druhou položkou, o ktorej sa u nás ale sotva hovorí, sú náklady s udržaním zdravej staršej populácie. Mali by sme sa snažiť, aby zdravotná úroveň dôchodcov bola na takej úrovni, aby mohli byť čo najdlhšie zapojení do života spoločnosti alebo ďalej pracovať, prípadne sa zapájať do rôznych dobrovoľníckych aktivít.
V Londýne, respektíve jeho okolí som neraz mala možnosť vidieť starých ľudí, ktorí sa s nadšením a zadarmo pomáhali starať o historické pamiatky, zeleň okolo nich či o lokálne parčíky. O zdravie v starobe sa ale treba usilovať už oveľa skôr. V tomto smere nám chýba informovanosť a osveta, široko dostupná preventívna starostlivosť, ktorá je napokon oveľa lacnejšia ako následné liečenie. Boli sme s manželom prekvapení, ako má toľko kritizovaná britská NHS (National Health Service – pozn. PL) prepracovaný systém prevencie.
Zamestnanosť starších ľudí je na Slovensku v porovnaní napríklad so severskými štátmi oveľa nižšia. Situácia u nás je taká, že po dovŕšení päťdesiateho roku človek nové pracovné miesto nájde len veľmi ťažko.
Otázkou je aj starostlivosť o tých starých ľudí, ktorí sa sami o seba už nevládzu postarať. Ak technologická revolúcia číslo 4 (Industry 4.0 – pozn. PL) vytesní časť ľudí z pracovného procesu a bude potrebné vytvoriť nové pracovné pozície, bude to príležitosť, ako časť z nich zamestnať. Zatiaľ nám opatrovateľky a zdravotné sestry neprestávajú utekať do zahraničia a kompetentní to ignorujú. Akoby tu nechýbali.
Vráťme sa však napäť k dôchodkom.
Otázka dôchodkov je relevantná, nesmie sa však stať jedinou. Väčšina dôchodkových systémov v Európe je založená na priebežnom financovaní, teda na tom, koľko doň zaplatia ekonomicky aktívni ľudia, toľko dostanú dôchodcovia. Tento princíp takzvanej medzigeneračnej solidarity je udržateľný a ak sa dostane do ťažkostí, vieme ho takzvanými parametrickými reformami za určitých predpokladov vrátiť do rovnováhy. Základným predpokladom je, aby sme ho vedome nelikvidovali napríklad zámerne likvidačným znížením odvodového percenta v prospech 2. piliera. Neviem pochopiť, ako mohol Smer-SD súhlasiť s postupným zvyšovaním odvodového percenta do 2. piliera na úkor prvého. Vedome tým zvyšuje stratovosť Sociálnej poisťovne.
Inými faktormi, ktoré priebežný systém ohrozujú, je nízka zamestnanosť, nízke mzdy a osobitne migrácia za prácou do zahraničia. Ak „volilo nohami“ až 300- či 400-tisíc mladých ľudí, ktorí by mali byť na Slovensku normálne zamestnaní a platiť do sociálneho systému na svojich starých rodičov, ako to budú ich deti raz na nich, systém medzigeneračnej solidarity sa stáva labilnejším. Takzvaný druhý pilier môže hrať doplnkovú úlohu, ale treba opakovať, že je závislý od výkyvov na kapitálovom trhu, je citlivý na riziká inflácie, nie je imúnny voči zneužitiu a nevytvára predpoklady pre stabilitu dôchodkov. Nezaručuje teda sporiteľom ani rámcovo definovaný dôchodok.
Autor: Vladimír Bačišin
