Vlaňajšie americké voľby sprevádzali neskutočne silné emócie. V čom je fenomén Donalda Trumpa, že napokon vo finále zdolal aj Hillary Clintonovú?
Niektorí ľudia to nazývajú populizmus, niektorí rasizmus, povedal by som, že je to kombinácia oboch. Trump je výsledok dlhodobej erózie dôvery vo vládu. K erózii dochádza v USA zhruba štyridsať rokov, keď došlo za Reagana k neoliberálnej otočke v politike a odvtedy nastáva odbúravanie verejných služieb a vlády, čo znie príťažlivo hlavne konzervatívcom.
Výsledkom však bola rastúca armáda nepoistených ľudí a s tým súvisiace spoločenské problémy a hlboká priepasť v rozdeľovaní dôchodkov. To je niečo, o čom sa desiatky rokov nerozprávalo. Priemerný príjem v Spojených štátoch rástol rýchlo, každý hovoril o prosperite. Ale keď sa pozrieme na detailné údaje, odrazu vidíme, že spodná polovica zárobkovo činných ľudí, pokiaľ ide o príjmy, posledných tridsať rokov stagnuje. Z nárastu príjmov tak mali benefity najmä tie prosperujúcejšie rodiny.
S čím teda súčasný americký prezident oslovil voličov?
Tým, že jednoznačne pomenoval, kto je zodpovedný za bolesti a nespokojnosť Američanov. Nemôžeš si dovoliť poistku. Bol si vyhodený z práce. Tvoja rodina sa má horšie, než sa mala rodina tvojho deda. A môžu za to Mexičania alebo Číňania. Jednoducho za problémy Američanov označil ako zodpovedných iných. A ľuďom to bolo sympatické. Je to v skutočnosti veľmi stará a efektívna taktika. Videli sme to napríklad v rôznych podobách v európskych voľbách, viacero príkladov by sa dalo nájsť aj z minulosti.
Trump je pri moci zhruba pol roka. Pred voľbami sľuboval silnú Ameriku, ktorá bude stáť na vlastných nohách. Z ekonomického programu utkvel najmä rozvoj niektorých odvetví, ktoré sa radia k takzvanej starej či tradičnej ekonomike.
Sľuby, ktoré urobil kandidát Trump ešte počas kampane, prezident Trump nemá šancu naplniť. Prečo? V prvom rade plánoval obnoviť americký automobilový priemysel. Ten však bol obnovený medzi rokmi 2013 a 2015 a za posledné dva roky je výroba automobilov v USA najvyššia v histórii. Očakávať, že príde prezident Trump a zrazu začne Amerika vyrábať násobne viac automobilov, je nonsens. Trh je nasýtený, produkcia je vysoká, spotreba je vysoká, tam niet čo zvyšovať.
Na automobilový priemysel je úzko naviazaná napríklad ťažba ropy.
Spojené štáty sú momentálne najväčším producentom ropy a zemného plynu na svete. Takýmto lídrom sa stali za posledných päť rokov a je to výsledok moderných technológií, ktoré sa uplatňujú v ropnom priemysle. USA tak dnes vysokou produkciou narúšajú fungovanie OPEC-u. Svetový trh s ropou tak stráca charakter kartelu a je to konkurenčné prostredie. Na takomto trhu padá cena k hraničným nákladom, čo sa v ropnom odvetví odhaduje medzi 30 až 60 dolármi za barel. To vysvetľuje, prečo sa v poslednom období držala svetová cena ropy v týchto hraniciach. A nie je dôvod myslieť si, že to bude inak.
Čo sa môže zmeniť s príchodom Trumpa? Jediné, čo môže schváliť, sú dva navrhnuté ropovody. Tie však nebudú mať žiaden vplyv na produkciu v Spojených štátoch, ich úlohou je prepravovať kanadskú ropu do Mexického zálivu, kde sa má spracovať, prípadne naložiť na tankery a loďou dopraviť inam. To s americkou ekonomikou v podstate nemá nič spoločné. Celá výstavba toho ropovodu môže vytvoriť na niekoľko rokov zhruba 40-tisíc pracovných miest. Ale americká ekonomika tvorí posledných pár rokov priemerne 200-tisíc pracovných miest mesačne. Vytvoriť 40-tisíc pracovných miest, to je taký stredne dobrý týždeň.
Mimoriadne populárnou témou boli aj veľké infraštruktúrne projekty. Môže americkej ekonomike pomôcť napríklad výstavba múru na americko-mexickej hranici?
Znie to ako obrovský infraštruktúry projekt, v skutočnosti to až také veľké nie je. Trump sľuboval, že za to zaplatí Mexiko, čo sa nikdy nestane. Už zažiadal americký Kongres o financovanie tohto monštra, ten to s najväčšou pravdepodobnosťou neschváli. Hovorí, že to bude stáť dvanásť až pätnásť miliárd dolárov, odhady hovoria o dvojnásobku. Je to dlhodobý projekt a tie náklady nie sú až také veľké v porovnaní s rozpočtom Spojených štátov. Ten múr by bolo necelé percento rozpočtu USA.
Len na porovnanie, vládne prostriedky vyčlenené v USA na vedu a základný výskum, ktorý je zodpovedný za to, že Spojené štáty sú motorom inovácie, sú tridsať miliárd dolárov ročne. Namiesto postavenia nejakej hlúpej steny by si USA mohli dovoliť zdvojnásobiť výdavky na vedu a výskum, čo by dávalo oveľa väčší zmysel.
Médiá špekulovali aj o tom, že Trump má v týchto tradičných odvetviach investovanú časť svojich prostriedkov.
Na rozdiel od všetkých povojnových prezidentov kandidát Trump nikdy nezverejnil svoje daňové priznanie, a tak nikto nepozná štruktúru jeho majetku. Aktíva, o ktorých sa vie, sú niektoré reality, ktoré kúpil či predal. Všetko ostatné sú špekulácie. To, že prezident Trump i jeho rodina sú zapojení do nepredstaviteľného konfliktu záujmov, je však všeobecne známe. Tých príkladov je veľa, jeden za všetky. Pred niekoľkými dňami bolo oznámené, že vláda Spojených štátov organizuje kongres o budúcnosti energetiky so 40 riaditeľmi najväčších ropných spoločností v USA. Miesto konania tohto kongresu je Trumpov hotel vo Washingtone.
Prezident avizoval aj daňovú reformu, ktorá má však podľa analytikov zvýhodniť skôr tie majetnejšie vrstvy.
Zvýhodnení majú byť ľudia, ktorí ročne zarábajú 200-tisíc dolárov a viac. To je zhruba päť percent daňovníkov. Ľudia, ktorí zarábajú menej, tí takmer nič neuvidia. Napokon sa daňové zmeny, ktoré mali pomôcť strednej vrstve a chudobným, čo sľuboval počas kampane, zmenili na úplne klasické zníženie daní pre bohatých ľudí, aké začali republikáni robiť už od čias Reagana. Zároveň chce Trump znížiť korporátnu daň z 30 na nejakých 15 percent, čo znie ako dobrý nápad, lebo tento konkrétny typ dane je v USA relatívne vysoký.
Donald Trump s manželkou Melaniou. Zdroj: TASR
Počas predvolebnej kampane vyslal Trump viacero signálov, že chce oteplenie vzťahov s Ruskom. Po jeho nástupe do úradu to už také jednoznačné nebolo.
Trump a jeho administratíva sa stále pokúšajú nastoliť politiku, ktorá má viesť k zblíženiu vzťahov s Ruskom (rozhovor sa konal ešte pred summitom krajín G20 v Hamburgu – pozn. PL). Mám taký dojem, že konflikty, o ktorých sa hovorí, napríklad v Sýrii alebo vzájomné ohrozovanie sa lietadiel, sú len fraška, šou, ktorú Trump používa na odvrátenie pozornosti od vyšetrovania aktivít jeho vlaňajšej kampane. Vie sa o tom, že viaceré vzťahy medzi ľuďmi z Trumpovej kampane a ruskou rozviedkou boli intenzívne a opakované a existuje podozrenie, že jeho kampaň koordinovala svoje aktivity s ruskou vládou.
A čo Čína? K tej sa súčasný prezident staval v kampani skôr odmerane, ak nie odmietavo.
Kandidát Trump využíval v kampani každú príležitosť, aby obviňoval Čínu z manipulácie meny či ohrozovania amerických ekonomických záujmov. Ak to bola pravda, tak pred desiatimi, pätnástimi rokmi. Dnes už napríklad používa Čína aktívne opatrenia na posilnenie svojej meny.
Trump teda obviňoval Čínu z mnohých vecí, ktoré sú dnes nerelevantné. Preto sa jeho stretnutie s čínskym prezidentom Si Ťin-Pchingom očakávalo s obavami. Potom sme videli, že sa v priebehu dvoch dní stali kamarátmi a vyslovili dôveru v budúcnosť vzájomnej spolupráce.
Čo sa stalo? V priebehu troch týždňov po stretnutí schválila čínska vláda niekoľko ochranných známok Ivanky Trumpovej na jej módne značky, na ktoré čakala niekoľko rokov. Jej obchodné záujmy sú teraz chránené z najvyšších čínskych miest, a tak je zrazu Čína najväčší priateľ Spojených štátov.
Európska únia akoby v jeho plánoch nezohrávala príliš dôležitú úlohu, aspoň o spolupráci s týmto zoskupením príliš nehovoril. Je to šanca pre Úniu, aby sa konečne postavila na vlastné nohy a ako celok sa stala významnejším svetovým hráčom?
Trump vôbec nerozumie konceptu EÚ. Svojimi výrokmi zároveň potvrdil, že vôbec nechápe význam Severoatlantickej aliancie. Európski politici si už uvedomujú, že sa teraz naozaj príliš nemôžu spoľahnúť na USA. Ak je toto ten dodatočný motív, ktorý potrebovali na to, aby začali vytvárať naozaj užšiu spoluprácu na všetkých úrovniach, bolo by to fajn. Aspoň by konečne integračný proces v EÚ napredoval. Doteraz dlhé roky stagnoval a všetci za to v súčasnosti platíme v podobe nárastu populistických, ultrapravicových či ultraľavicových hnutí.
Zblížili sa po nástupe Trumpa do funkcie jeho vzťahy s mnohými významnými členmi Republikánskej strany? V predvolebnej kampani vyzerali byť pomerne chladné.
Bohužiaľ, áno. Republikáni v Senáte podporujú a nekritizujú Trumpa, sú v podstate všetci na jednej vlne. Ešte minulý rok im bolo nepríjemné vyjadrovať sa k nezmyselným výrokom, ktoré v tom čase kandidát Trump robil, dnes sú všetci zajedno. Je tam ešte zopár občasných kritikov Trumpa, napríklad senátor John McCain, ale táto kritika sa málokedy prejaví pri hlasovaní v Senáte. Dá sa to zhrnúť tak, že Republikánska strana je dnes vyslovene Trumpova strana.
Súčasný prezident ale nie je typický republikán…
Trump ako politik a človek nikdy naozaj nebol republikán. Je to človek úplne bez ideológie. Nie je ľavičiar ani pravičiar. Nie je demokrat, ani republikán. Je to človek, ktorý sa rozhoduje impulzívne, podľa toho, čo mu vyhovuje. Sleduje vyslovene len svoje záujmy.
Vždy finančne podporoval politikov z oboch táborov – republikánov i demokratov, nikdy s tým nemal problémy. Dáva to zmysel, lebo robil biznis v New Yorku, ktorý historicky kontrolujú demokrati.
Bol zároveň desiatky rokov verejnou osobnosťou, veľmi rád rozprával pre noviny, televíziu. Existujú tisíce jeho výrokov na rôzne politické témy, ktoré sú protichodné. Raz podporujú jednu, raz druhú politickú stranu. Je to v podstate človek, ktorý nemá žiadne jadro presvedčenia a je nielen ochotný, ale aj schopný povedať čokoľvek. A vieme to, pretože máme sociálne siete.
Je to človek, ktorý neverí absolútne v nič, a rozhodne nie v Boha, nemá žiaden systém základných hodnôt. Len na osvieženie, minulý rok sa z neho stal zrazu, dalo by sa povedať, svätuškár. Počas kampane sa na každom jednom predvolebnom vystúpení zjavil s dvoma knihami: „Toto sú dve najvýznamnejšie knihy v histórii ľudstva. Jedna je moje Umenie obchodu a druhá je Biblia.“ Robil zo seba kresťana len preto, aby získal hlasy konzervatívnych kresťanských voličov.
Autor: Igor Matloň
