Presvedčivé víťazstvo Emmanuela Macrona v prezidentských voľbách, drvivé víťazstvo jeho novozaloženého hnutia Republika vpred v parlamentných voľbách. Aký je to signál pre samotné Francúzsko, ale aj pre Európsku úniu?
Všetko, čo sa týka E. Macrona, je úžasné, bravúrne, obdivuhodné a motivujúce pre všetkých mladých adeptov s politickými ambíciami. Dokonca ako mladý neskúsený politik zvládol aj to, čo jeho predchodca F. Hollande nedokázal, hneď prijal ruského prezidenta V. Putina, pri 200. výročí návštevy ruského cára Petra I. Veľkého vo Versailles. Môžeme ho len obdivovať za dialóg s političkami takého rangu ako Angela Merkelová a Theresa Mayová. Vyzerá to tak, že je pre samotné Francúzsko a EÚ veľkou výhrou. Uvidíme, ako si poradí s USA a s odmietnutím veľkého projektu Parížskej konferencie o klíme, na rokovaniach s Veľkou Britániou o brexite a či zmení taktiku smerom k štátom V4.
Nie je to tak dávno, čo sa Macron takmer vyhrážal krajinám V4 za ich postoje k migračným kvótam. Po voľbách i po stretnutiach s predstaviteľmi V4 trochu svoju rétoriku zmiernil. Čo však môžeme od neho očakávať v blízkom čase?
Vystúpenie E. Macrona smerom k V4 zodpovedá raketovému štartu jeho politickej strany a jeho rýchlej politickej kariére. Ľudovo povedané, išiel na to „zhurta“, čo sa v politickej kultúre a diplomacii veľmi nenosí. V týchto vyhláseniach pôsobil dojmom „mladého kohútika“, čo sa neskúseným mladým politikom zo začiatku stáva. Ja si myslím, že na ňom zapracovali poradcovia, ktorí sú presne na to, aby obrusovali tie hrany a miesto vykrikovania, urážok a vyhrážania hľadali novú taktiku a stratégiu. Akým spôsobom? Sila V4 je v jej jednotnej línii a v jednotnom postupe a stanovisku, aké zaujali ku kvótam. Cieľom bude narušenie tejto jednoty s tým, že sa bude hľadať a akcentovať to, čo štáty V4 rozdeľuje. Všimnite si, že pri hodnotení V4 a jej prístupu k otázke migrantov, vypadlo Slovensko. To je prvý krok narušenia celistvosti. Slovenská republika je jediná v eurozóne a dostala šancu byť súčasťou jadra EÚ. Čo sa týka Poľska, jeho odlišnosť od ostatných štátov V4 je postavená aj na silnej protiruskej politike, čo bola vlastne aj príčina vzniku Weimarského trojuholníka, a prejavuje sa aktívnou spoluprácou s NATO a pobytom jeho vojsk na území Poľska a pobaltských štátov. V Maďarsku a Česku sa začali prejavovať silné protieurópske tendencie. Verbálne ataky a prípadné sankcie budú zo strany E. Macrona zamerané asi proti nim. Ale v podstate pôjde francúzsky prezident len potiaľ, pokiaľ ho pustí Angela Merkelová, ktorá, ako povedal Oto von Bismarck, presne vie, že „politik musí vedieť, kde končí chodník vedúci k priepasti“.
Najsilnejšou krajinou V4 je jednoznačne Poľsko, ktoré viažu s Francúzskom aj iné historické prepojenia. Spoločne s Nemeckom tvoria neformálny tzv. Weimarský trojuholník, o ktorom sa pomerne málo hovorí. Žije ešte a aký má význam?
Francúzska zahraničná politika excelentne zasahovala do vnútornej politiky Poľska a v podstate mala vždy záujem o geopolitický priestor strednej Európy, kde Poľsko až do určitého obdobia plnilo úlohu hegemóna. To prepojenie sa prejavilo už v 16. storočí, keď si poľský Sejm zvolil za panovníka francúzskeho princa Henricha z Valois, ktorý by bral akúkoľvek korunu v Európe (dokonca bol ochotný sa oženiť s Alžbetou I. aj napriek obrovskému vekovému rozdielu, len aby sa stal anglickým kráľom). Pomery v barbarskom Poľsku ho tak vydesili, že po smrti svojho brata, francúzskeho kráľa Karola IX. doslova z Poľska utiekol a stal sa posledným panovníkom z dynastie Valois ako Henrich III. Francúzska tajná diplomacia zasiahla do poľských záležitostí ešte dvakrát, keď podporila kandidatúru Stanislava Lezcsynského, svokra francúzskeho kráľa Ľudovíta XV., na poľský trón a vlastne pripravila aj prvé delenie Poľska v roku 1772, o čom sa taktne v diplomacii pomlčalo.
Tento historický pohľad je zrejme potrebný na lepšie pochopenie iných súvislostí?
Určite. V období medzi dvoma vojnami chcelo Francúzsko ako garant Malej dohody presadiť členstvo Poľska v tomto politickom zoskupení, ale narazilo na odpor zahraničnej politiky Eduarda Beneša, ktorý bol rezolútne proti a apriori členstvo Poľska odmietal, čo nám Poľsko potom vrátilo počas Viedenskej arbitráže.
Z toho, čo ste doteraz povedali, tak najmä Francúzi a Poliaci mali k sebe vždy blízko. Je to tak? Nastali niekedy aj väčšie názorové rozpory?
Je to tak. Zmena pomeru politických síl a medzinárodných vzťahov po roku 1989 priniesla aj vznik Weimarského trojuholníka, ktorý vznikol v roku 1991 s cieľom Francúzska a Nemecka pomôcť Poľsku pri prechode od socializmu k demokracii. K najväčšiemu rozporu medzi členmi Weimarského trojuholníka došlo v čase vojny v Iraku, keď Nemecko a Francúzsko zaujalo k tejto vojne odmietavé stanovisko, ale Poľsko aktívne podporilo USA aj NATO, čo mu jeho partneri nevedeli odpustiť a vzťahy boli veľmi kolízne. Krízu sa snažili prekonať politici J. Chirac, A. Kwasniewski a G. Schrőder až v roku 2003 stretnutím vo Wroclavi. Rokovania neboli úspešné a ako sa vyjadrili samotní aktéri: krízu dôvery jedno stretnutie neprekoná. Posledné a zase neúspešné stretnutie sa uskutočnilo v roku 2006 a potom až o desať rokov, keď uplynulo 25 rokov od vzniku Weimarského trojuholníka a obnovilo sa fórum francúzsko-nemecko-poľského dialógu.
Po počiatočnej zdržanlivosti sa ukazuje, že Macron si začína byť veľmi blízky najmä s Angelou Merkelovou. Je toto vyslovene vzťah „z rozumu“ alebo to vyplýva aj s už spomínanej spolupráce z minulosti aj v rámci Weimarského trojuholníka?
Faktom zostáva, že E. Macron hneď po nástupe do funkcie francúzskeho prezidenta telefonoval s poľským prezidentom Dudom, že najbližšiemu summitu Weimerského trojuholníka, ktorý sa bude zaoberať otázkami obchodu a európskeho priemyslu, bude predsedať práve on. Na poslednom rokovaní G20 sedel vedľa Angely Merkelovej, ale v politike to nič neznamená. Veľmi razantne nastúpil už do rozbehnutého vlaku a pokračuje v línii politiky smerom k EÚ ako F. Hollande. Jednoducho, naozaj každý je nahraditeľný a on Hollanda vymenil a pokračuje tam, kde on skončil. Použijem analógiu posledného stretnutia Veľkej trojky v Postupime, kde miesto populárneho Roosevelta si za rokovací stôl sadol H. Truman a v čase rokovania prehral voľby W. Churchill a nahradil ho C. Attlee. Nič sa nestalo, až na to, že Truman neakceptoval majoritný podiel ZSSR na víťazstve v druhej svetovej vojne a neakceptoval Stalinove požiadavky, ktoré sa týkali Blízkeho a Ďalekého východu, na čo potom doplatili štáty strednej a východnej Európy.
Macron navrhol nedávno pre eurozónu samostatný investičný účet, parlament a tiež ministra financií. Je niečo také vôbec reálne?
Pre Francúzov nie je nemožné nič. Treba si počkať na reakciu nemeckej kancelárky Angely Merkelovej a J. C. Junckera, či jeho horúce aktivity neschladia. Mňa jeho návrh neprekvapuje, lebo Francúzi sú, čo sa týka prekvapujúcich návrhov, veľmi kreatívni. Donedávna mali totiž vo Francúzsku ministerstvo prezentácie, ktoré sa zaoberalo prezentáciou a reprezentáciou v zahraničí a v týchto aktivitách im konkurovalo už len Rusko. Prezentácia francúzskej značky je naozaj na vrcholovej úrovni a je dokonale prepracovaná, čo je prekvapujúce, lebo Francúzsko a jeho produkty pozná celý svet. Na porovnanie: Slovenská republika ako jediný člen EÚ nemá vypracovaný program jednotnej prezentácie v zahraničí. Mali by sme si zobrať príklad. Nič pre prezentáciu nerobíme a ešte sme ako národ urazení, že o nás nikto nevie. Otázka by sa dala postaviť aj takto: čo vedia Slováci o sebe a aké signály vysielajú do Európy, o svete už ani nehovorím. Prezentácia Slovenska nie je mimo nás, ale je v nás…
Nemecká kancelárka Angela Merkelová víta nového francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona počas jeho prvej zahraničnej cesty (Zdroj: TASR)
Ukazuje sa, že Národný front Marine Le Penovej úplne prepadol nielen v samotných prezidentských voľbách, ale najmä v parlamentných voľbách. Dokonca líderka frontu má aj iné problémy s možným trestným stíhaním. Aký je toto signál pre Európu? Môže to ovplyvniť aj iné krajiny a radikálov v nich?
Marine Le Penová to tak nepochopila. To, že postúpila do druhého kola s E. Macronom, znamenalo pre ňu určité politické víťazstvo a myslím si, že ona verila, že vyhrá a bude prvou francúzskou prezidentkou. Som dosť skeptická už k plneniu jej úžasných jednoduchých riešení, ktoré navrhovala vo svojej volebnej kampani ako vystúpenie Francúzska z EÚ a eurozóny a radikálne prístupy k migrantom. Pochybujem, že by splnila svoj volebný program. Dôležité pre ňu by bolo, že je v sedle a bude aktívne zasahovať do medzinárodných vzťahov. Problémom pre ňu by bolo prerušenie priateľských vzťahov s Ruskom… Tam by som videla veľké ťažkosti. Čo sa týka trestného stíhania, ktoré na ňu vytiahli vo volebnom období, ktoré je postavené na obvinení, že financovala z peňazí europarlamentu ako europoslankyňa a financuje svoj stranícky aparát, tak sa vyjadrila, že zaujme k tomu stanovisko až po voľbách, lebo si myslela, že bude reagovať už z postu prezidentky. Ani toto jej nevyšlo a trestnému stíhaniu sa nevyhla. Marine Le Penová a Národný front mali prekvapujúco veľkú podporu vo Francúzsku a to je memento do budúcnosti, netreba na to zabúdať. Hnutie radikálov v Európe bude rásť adekvátne rastu nevyriešených problémov, čo sa týka terorizmu a otázky migrantov.
Onedlho, 13. júla sa zídu na spoločnom zasadaní francúzska a nemecká vláda. Znamená to, že v Európe sa nič nemení? A že práve tieto dve krajiny budú naďalej „tvrdiť“ muziku a rozdávať karty v EÚ?
Už od čias boja o hegemóniu v západnej Európe v 16. storočí a budovania koloniálnych veľmocí v 19. storočí rozdávajú karty a hrajú vysokú politickú hru rovnakí hráči: Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko, USA a Rusko. V priebehu 21. storočia sa k nim pomaly približuje Čína. My sa musíme zmieriť s tým, že tam nepatríme a nikdy patriť nebudeme. Určitú historickú a politickú silu má V4 a toho sa treba držať. Francúzsko a Nemecko nielenže budú rozdávať karty, ale aj určovať pravidlá hry celej EÚ. Sú schopní nájsť spoločnú reč s USA, Čínou a Ruskom a uzavrú výhodný kompromis s Veľkou Britániou, aj keď tie rokovania budú náročné a nebudú sa lídri obidvoch strán potiť len z tepla.
Posilní sa pozícia Francúzska v Európe brexitom? Teda odchodom mimoriadne silnej a vplyvnej Veľkej Británie z EÚ?
Brexit sa uskutoční, aj keď to nie je prvý ani posledný únik Veľkej Británie od kontinentálnych problémov, ale nebude to koniec hegemónneho postavenia Veľkej Británie v Európe. Vedia to Briti a vedia to aj top politici EÚ. Pozícia Francúzska ostane nezmenená a podriadená postaveniu Nemecka. Z E. Macrona bude za chvíľu mladšia verzia F. Hollanda.
Hnutie Republika vpred získalo v parlamentných voľbách 306 z 577 kresiel v parlamente, pričom na absolútnu väčšinu stačilo 289 kresiel. Nie je trochu „veľa“ Macrona vo Francúzsku? Nemôže sa to istým spôsobom obrátiť časom proti nemu?
Francúzi sú zo začiatku trpezliví a dajú mu čas, aby ukázal, čo vie. Zatiaľ je víťaz a víťazom sa nič nevyčíta. Stojí na dosť vysokom piedestále, ale všetko sa môže obrátiť proti nemu, až keď z toho piedestálu spadne… Logicky pri prvých problémoch hlavne vo vnútornej politike.
Macronov kabinet nemá nejaké veľmi zvučné mená. Ako by ste charakterizovali jeho kľúčových členov, prípadne spolupracovníkov?
Vyskladanie kabinetu je zaujímavé, ale úplne štandardné. Bral to, čo mal po ruke, a hlavne tých politikov z iných strán, ktorí ho podporili a sú proeurópsky orientovaní. Mne osobne konvenuje jeho snaha o zvýšenie počtu žien vo vláde a pomer 50/50. Je to veľmi sympatické. Cherchez la femme? Žeby bola za tým šarmantná pani Macronová? Prečo nie? Sčasti je aj logické, že si vybral proeurópskych politikov ako napríklad centristku Sylviu Goulardovú, ktorá začínala na ministerstve zahraničných vecí, potom sa etablovala ako poradkyňa predsedu Európskej komisie Romana Prodihoa, určite silnou osobnosťou je aj Le Drian, jeden z najpopulárnejších ministrov kabinetu F. Hollanda, kde pôsobil ako minister obrany a ďalší socialistický politik, ktorý oficiálne podporil E. Macrona vo voľbách, Gérard Colomb. Ostatní členovia dostali šancu, ale je otázne, či sa z nich vyformujú politici takého rangu, akými boli politici v minulých storočiach. Aj to by stálo za analógiu.
Národný front má v parlamente iba osem poslancov. Znamená to teda definitívnu elimináciu separatistických, nacionalistických a šovinistických nálad vo francúzskej spoločnosti? Alebo iba volebné fiasko Marine LePenovej?
Ale sú tam, aj keď ich je len osem. Ešte raz opakujem, že Marine Le Penová neberie svoju prehru ako volebné fiasko a bude razantne pokračovať ďalej. Francúzi sú momentálne zo všetkých volieb otrávení a znudení, čo je ich klasická póza, a potrebujú si od problémov oddýchnuť, ale oni znova prepuknú. Francúzska spoločnosť bola vždy šovinistická a to sa nikdy nezmení (šovinizmus je slovo francúzskeho pôvodu).
Aký vývoj očakávate vo Francúzsku v najbližších mesiacoch?
Prvé, čo mi napadlo pri tejto otázke, bolo: na západnom fronte nič nové. V podstate budú Francúzi pokračovať v línii zahraničnej politiky a budú v nej excelovať na úkor problémov vnútornej politiky, kým sa im to – ako už veľakrát v histórii – nevymkne z rúk. Ako to E. Macron a jeho nová vláda zvládne, to si netrúfam predpovedať. Zatiaľ im všetko vychádza… Bonne chance!
Mária Holubová (Zdroj: Archív MH)
