Prečo je pravicové spektrum slovenskej politickej scény také roztrieštené?
Myslím si, že je to jedna z daní za nevyzretosť politikov a politickej scény. Mnohí si neuvedomili, že keď majú udržať politickú moc v rukách, musia tí, ktorí majú podobné zameranie a program, postupovať spoločne. Žiaľ, nedeje sa tak. A preto namiesto toho, aby bola politická moc v rukách politikov, ktorí chcú niečo zmeniť, je len v rukách politikov, čo chcú len moc. To si mnohí nastupujúci pravicoví politici, ktorí prišli po ére Slovenskej demokratickej koalície (SDK), ale aj po ére Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ), neuvedomili. Zaujali polohu protestujúcich politikov, ktorí narúšajú systém. Z pramatky stredopravej scény SDKÚ sa vytvorilo niekoľko skupín politikov a voličov. Pôsobia samostatne a nedokážu jednotlivo zvíťaziť vo voľbách. Bez víťazstva vo voľbách však nemožno zostaviť vládu. A bez zostavenia vlády nemožno vládnuť a presadiť svoj program.
Aké je východisko z tejto situácie?
Jedno jediné. Hovorím o tom roky. Niekedy mám pocit akoby do steny. Len spoločný postup strán, ktoré pôsobia dnes samostatne, ale majú k sebe programovo relatívne blízko, môže zabezpečiť víťazstvo vo voľbách. Treba zopakovať to, čo urobilo v roku 1998 niekoľko politických strán. Vytvorili SDK. Uspeli vo voľbách a zmenili dejiny. Iná cesta nie je. Nemusí sa to stať. Keď sa to nepodarí, stredopravá politická scéna bude naďalej v opozícii. Bude bez vplyvu a bez možnosti čokoľvek zmeniť. Bude len kritikom, ktorý nič nezmôže. Bude to štekajúci pes, ale karavána pôjde ďalej.
Čo by stredopravé spektrum mohlo pri účasti vo vláde zmeniť v politike, spoločnosti a ekonomike?
Každá z oblastí potrebuje zásadné zmeny. Nemali by byť len čiastkové. Politiku treba hlavne prestať vnímať ako iný spôsob podnikania, aby ju špičky v politike nevyužívali ako ľahký spôsob zbohatnutia. V ekonomike sú napríklad potrebné systémové zmeny.
Aké?
Zmenil by som daňový systém. Od čias, keď sme robili zmeny prostredníctvom rovnej dane, sme sa posunuli ďalej. Určite by som sa k nej vrátil. K rovnej dani by som pridal ďalšiu zmenu. Pridal by som k nej zmenu systému, ktorou by bolo zavedenie mikrodane alebo smart tax. Je to veľmi malá daň, ktorou by sme nahradili veľkú časť odvodov. Znamená to, že z každého bezhotovostného peňažného prevodu by sa automaticky do štátnej pokladnice zrazila a odviedla daň 0,1 percenta. Je to podobné, ako keď platíte kreditnou kartou. Banka si zráža poplatok a mnohí o tom ani nevedia. Takto by si zrážal smart tax štát, ale v omnoho nižšej sume, ako to dnes robia banky. Táto daň by mohla nahradiť veľkú časť odvodov a tie by sa mohli znížiť.
S myšlienkou podobnej dane prišiel začiatkom sedemdesiatych rokov James Tobin, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu. Mal však iný zámer ako my. Nám sú bližšie názory amerického profesora ekonómie Edgara L. Feiga. Odvody by sa vďaka tomu znížili o tretinu. Pomohlo by to rastu ekonomiky a zníženiu nezamestnanosti. Slovensko by bolo atraktívnejšie pre podnikanie. Znížili by sa náklady zamestnávateľov. Súčasne by sa výrazne zvýšili príjmy všetkých zamestnancov.
Čo by bolo treba urobiť so školstvom?
Školy by mali učiť to, čo ľudia potrebujú. Nemali by deti zaťažovať zbytočnosťami. Mali by študentom dať kvalifikáciu, s ktorou sa uplatnia. Nemali by študentom dávať tituly, ktoré môžu odložiť do zásuvky a ísť na úrady práce, alebo robiť niečo úplne iné, ako študovali.
Aká by mala byť filozofia fungovania zdravotníctva?
Začnime so spotrebou zdravotníctva. Platíme porovnateľné množstvo peňazí ako iné vyspelé krajiny, ktoré majú neporovnateľne kvalitnejšie zdravotníctvo a zdravších ľudí. V prvom rade treba zastaviť plytvanie a rozkrádanie. V zdravotníctve priam rozkvitá. Dá sa to pomerne jednoducho. Treba zaviesť absolútnu kontrolu nad tým, za aké ceny sa čo nakupuje prostredníctvom verejného obstarávania. Týka sa to spotrebného materiálu i prístrojov. Základom každého verejného obstarávania by malo byť porovnanie cien. Jeho cieľom by malo byť zistenie intervalu, v ktorom sa pohybujú ceny na trhu. Dnes je ním celá Európa. Žijeme v digitálnej dobe. Preto je dnes možné bez veľkých nákladov zistiť ceny kdekoľvek. Malo by to byť pod verejnou kontrolou a vďaka tomu by sa nemohlo nakupovať za násobne vyššie ceny.
Potrebujeme si povedať aj to, na čo potrebujeme peniaze. Potrebujeme ich na Paralen alebo na liečenie závažných chorôb? Mali by sme prestať financovať drobnosti, za ktoré sa platí dokopy veľká suma, ale mali by sme sa koncentrovať na výkony, ktoré si často nemôže dovoliť financovať ani bohatý človek tak, aby boli na špičkovej úrovni dostupné pre každého.
Na Slovensku máme regióny s dlhodobou a vysokou nezamestnanosťou. Čo s tým?
Problémom je dopravná dostupnosť. Juh Banskobystrického kraja nie je dopravne dostupný. Podobne je to so severovýchodom Slovenska. Musíme dobudovať cestnú infraštruktúru, ale aj kvalitné železničné spojenie. Platí jedno – diaľnice treba stavať rýchlejšie a lacnejšie. Keď sa na celom Slovensku podarí znížiť daňové a odvodové zaťaženie, zlepšiť podnikateľské prostredie, znížiť byrokraciu, bude sa podnikaniu dariť aj v tých regiónoch. Prídu tam investície a ľudia tam nájdu prácu.
Pre odľahlé regióny je veľkým potenciálom poľnohospodárstvo. Fabrika nemôže byť v každej dedinke. Nemôžeme mať na poľnohospodárov prehnané administratívne požiadavky. Rôzne vyhlášky týkajúce sa hygienických noriem, bezpečnosti práce či protipožiarnej ochrany znemožňujú malé podnikanie v oblasti poľnohospodárstva, ale aj v ostatných sektoroch. Týka sa to napríklad výroby poľnohospodárskych produktov a ich predaja. Existuje predaj z dvora. Ale je to prebyrokratizované, limitované. Keby sa to uvoľnilo a v každej väčšej obci bol v sobotu trh, kde by mohli farmári predávať svoje výrobky, bolo by to lepšie. Dnes sa im to neoplatí. Keby to bolo jednoduchšie, mnohí ľudia by si poľnohospodárskou produkciou privyrábali alebo sa ňou dokonca živili.
V poslednom období sú prejavom aktivity obyvateľov manifestácie a pochody proti korupcii.
Je dobre, že ľudia sa vedia stretnúť a protestujú. Keď však protest nemá politický cieľ, nemá zámer a všetko sa to skončí na tom, že ľudia si zakričia “do basy” alebo niečo podobné a nič viac, nemá to veľký zmysel. Potom ľudia rezignujú, nevidia žiaden pokrok, žiadnu zmenu. Poviem o dvoch prístupoch, lepšom a horšom.
Najprv ten horší prístup. Minulé leto sa nieslo v znamení happeningov. Boli to demonštrácie pred bytovým komplexom Bonaparte, v ktorom býva premiér Robert Fico. Motív bol jednoznačne správny. Sám som sa viacerých protestov zúčastnil. To, čo sa deje okolo podnikateľa Ladislava Bašternáka, je hanbou a katastrofou, ale odhliadnuc od toho, skončilo to ako happeningy, ktoré nikam neviedli. Emócia sa postupne vytrácala. Bolo to vlastne zbytočné. Demonštrácie sa premenili na stranícke stretnutia dvoch politických strán. Chýbal plán, vízia ďalšieho postupu. Boli to protesty pre protesty.
A teraz lepší prístup. Protestné pochody proti korupcii, ktoré organizujú študenti, sa mi zdajú podstatne premyslenejšie z hľadiska zámeru. Na ich konci je vždy nejaká požiadavka. Normálne protestné zhromaždenie má mať vždy konkrétne požiadavky. Prvé pochody mali požiadavky, ktoré sa nenaplnili. Zvolali sa druhé. Je s nimi spojená petícia, ktorá má byť prerokovaná v parlamente. Ak to neprinesie odozvu na strane, ktorej sú požiadavky adresované, čo si myslím, že neprinesie, treba pokračovať. Ľudia uvidia, že to niekam smeruje. Ľudia majú právo vyvolávať väčší tlak. Potom by sa to malo premeniť na politické snaženie. Malo by to logicky smerovať k zmenám v štáte, vo vláde. Znamená to, že by sa to malo prejaviť v postojoch verejnosti vo voľbách a priniesť iný výsledok volieb.
Nedávno médiá zverejnili informáciu, že jeden z organizátorov podujatia nemá detailnejšie vedomosti, proti čomu sa vlastne protestuje. Majú teda zmysel?
Respondenta v rozhovore zneužili. Novinárka ho neupozornila, že tento rozhovor vyjde v médiách. Je to porušenie základných etických princípov žurnalistiky. To, čo urobila daná novinárka, má od žurnalistiky na míle ďaleko. Mám s ňou osobné skúsenosti a viem, čo hovorím.
Čo považujete za pozitívny posun v stredopravom politickom spektre?
V nadchádzajúcich voľbách do vyšších územných celkov prevládol názor, že je potrebné postupovať spoločne. Veľmi to oceňujem. Vznikla koalícia SaS, KDH, OĽaNO, ku ktorej sa pridali Demokrati Slovenska a ďalšie menšie strany. Napríklad kandidátom celej tejto koalície na župana Nitrianskeho kraja je Ján Greššo, prvý podpredseda strany Demokrati Slovenska. Verím tomu, že sa k tomu pridajú aj ďalšie politické zoskupenia a že to verejnosť pozitívne ocení.
Prečo to tak nie je v Banskobystrickom kraji?
Aj tam vznikla taka istá koalícia a bude to tak po celom Slovensku. Ak to prinesie pozitívne výsledky vo viacerých krajoch, môže to významne ovplyvniť aj parlamentné voľby a uľahčiť potrebnú zmenu. Môže to ukázať správnu cestu, ako som o tom hovoril na začiatku.
Banská Bystrica je ťažký a zložitý prípad. Zmena volebného systému na jednokolový je veľkou vodou na mlyn Marianovi Kotlebovi. Je otázne, či protikandidáti nájdu v sebe dostatok odvahy a sily, aby sa v závere vedeli spojiť a vzdali sa svojej kandidatúry v prospech jedného kandidáta. Treba k tomu nadhľad, silu aj odvahu. Držím im v tom palce, aby to v sebe našli a aby to urobili v pravú chvíľu.
Autor: Vladimír Bačišin
