V súčasnosti sa čoraz viac skloňuje potreba ešte užšej spolupráce krajín tzv. Vyšehradskej skupiny, známej ako V4. Vy ste autorkou monografie pod názvom „Štáty V4 v mozaike histórie“. Čo by sme mali vedieť, kým sa budeme venovať tejto téme podrobnejšie ?
Myšlienka politickej jednoty strednej Európy nevznikla na historickom stretnutí panovníkov vo Vyšehrade v roku 1335, ale rezonovala už oveľa skôr, asi v polovici 10. storočia. Súviselo to s osídlením strednej Európy slovanskými kmeňmi a ich sídlami, ktoré siahali až k Baltickému moru. Vytvorenie silného slovanského štátu, ktorý by siahal od Baltického mora až k Čiernemu moru, nedalo spávať tak cisárom Byzantskej ríše, ako ani východofranskému Arnulfovi, ktorý si proti Slovanom a ich expanzívnej politike zavolal na pomoc nomádske kmene ugrofínskych a turkických Maďarov, ktorí síce splnili svoju úlohu, ale časom znamenali pre nemeckých cisárov ešte väčšie nebezpečenstvo ako Slovania, čo si oni uvedomovali a tento politický ťah trpko oľutovali.
V unifikácii strednej Európy pokračovali Přemyslovci, Piastovci a uhorskí Arpádovci zahraničnou politikou, ktorá bola postavená na dynastickej politike, a celkom sa im darilo. Prejavilo sa to na začiatku 14. storočia, keď pôvodné dynastie v Uhorsku a v Čechách vymreli a za pomoci zásahu pápežov do medzinárodných vzťahov sa na vyprázdnené tróny dostali dynastie Anjou a Luxemburg zo západnej Európy, ktorých panovníci urobili pre územie Čiech a Slovenska veľmi veľa.
V snahe o udržanie politickej jednoty sa v roku 1335 stretli vo Vyšehrade Karol Robert z Anjou, Ján Luxemburský a poľský panovník Kazimír III. a ich sen neskoršie realizovala poľsko-litovská dynastia Jagelovcov možno navždy, keby… si tento niekoľkostoročný sen svojou úspešnou dynastickou politikou neprisvojili Habsburgovci, ktorí ho udržali pri živote skoro 600 rokov.
Portrét kráľa Karola Roberta z Anjou na minci. Zdroj: Facebook, NUMIZMATIKA KREMNICA
Historické súvislosti sú dôležité a treba ich poznať. Ktoré hlavné rozdiely existovali v minulosti, ktoré by mohli časom byť prekážkou jednoty V4?
Historické averzie a ich poznanie nám môžu pomôcť v určitej orientácii a hľadaní možných prekážok.
Vybrala som tri sentencie: 1. Najdlhšie si samostatnosť oproti Česku a Uhorsku zachovalo Poľsko. Posledný aktívny zásah Poliakov do medzinárodných vzťahov bol zvlášť významný, keď poľský kráľ Ján III. Sobieski zastavil postup Turkov pri Viedni v roku 1683. Viedeň bola bránou do Európy, čo v svojej neprezieravej zahraničnej politike francúzsky kráľ Ľudovít XIV. nedomyslel a Turci sa pokojne mohli objaviť až vo Versailles. „Vďačnosť“ Habsburgovcov Poliakom nemala konca a viedla až k trom deleniam Poľska a k jeho úplnému zániku.
2. Túto vďačnosť zažili na vlastnej koži aj Slováci a pekne sa znemožnili v kľúčovom historickom období revolučného roku 1848/49. Vodcovia nášho národného hnutia nedosiahli dohodu ani s Čechmi, ani s Maďarmi, a tak sa dosť nešťastne postavili na stranu reakcie a podporili cisára Františka Jozefa I. a ruského cára Mikuláša I., ktorí potlačili povstanie Maďarov v bitke pri Világoši. Čakali určité výhody za svoju službu a ako to už pri Habsburgovcoch bývalo, nedostali nič a ostala im len medzinárodná hanba a biľag reakcionárov a nacionalistov.
3. Najväčšie averzie medzi štátmi V4 boli v období medzi dvoma vojnami. Maďarsko ako porazený štát sa Trianonom cítilo potupené a myslelo len na odvetu. Mladá I. ČSR bola na koni a pod garanciou Francúzov vytvorila Malú dohodu a za spojencov si vybrala Rumunsko a Juhosláviu, ktorí nás tesne pred Mníchovom opustili. Aktivity Poľska, ktoré sa chcelo stať členom Malej dohody, bojkotovala Benešova zahraničná politika, čo sa v konečnom dôsledku obrátilo proti nám vo Viedenskej arbitráži.
Je známe, že skupina V4 si prešla rôznymi etapami od pôvodnej V3, kde bolo členom ešte bývalé Československo, až k súčasnej podobe. Táto spolupráca existuje viac ako 26 rokov. Prečo má stále zmysel?
Má význam z historického a geopolitického hľadiska. Ja osobne si myslím, že V4 je politická sila, s ktorou musia rátať elity Európskej únie, Rusko a v budúcnosti aj Veľká Británia.
Nie sme rozhodujúcou silou v medzinárodnej politike, čo nám dal ešte pred nástupom a po nástupe do funkcie prezidenta najavo Emmanuel Macron, a myslím si, že stretnutie amerického prezidenta s lídrami EÚ v Bruseli a stretnutie G7 riešilo problémy, v ktorých sme neboli epicentrom, ale výsledky rokovaní nemusia byť štátom strednej Európy priaznivo naklonené. Všetky tieto faktory ale nabádajú členov zoskupenia V4, a hlavne ich vlád, aby našli spoločnú reč a presadzovali vlastné záujmy.
Tento postup predpokladá určité zmeny v komunikácii na vyššej úrovni.
Nedávne stretnutie premiérov Česka a Slovenska, Bohuslava Sobotku a Roberta Fica, s predsedom Európskej rady a bývalým poľským premiérom Donaldom Tuskom v Bratislave iba potvrdilo rastúci význam V4. Má reálne v Európe rastúci vplyv? Najmä po brexite, keď populácia V4 bude tvoriť až sedminu populácie (takmer 65 mil. obyvateľov – pozn. aut.) členských krajín EÚ?
Z hľadiska populácie možno. Politický a ekonomický vplyv a jeho rast sa ukáže až vtedy, keď lídri EÚ budú rešpektovať odmietnutie pridelených kvót zo strany štátov V4 a nebudú sa vyhrážať a urážať. Vyhrážky a hrozby sú totiž prejavom určitej bezmocnosti a straty logických argumentov. Najviac sa v tejto paľbe momentálne ocitlo Maďarsko a Poľsko, ktorých sa práve brexit citeľne dotkne.
Maďarský premiér Viktor Orbán. Zdroj: TASR
Zaujímavé bude sledovať tento potenciálny rast vplyvu V4 v medzinárodnom kontexte po septembrových voľbách v Nemecku. Musíme si ale uvedomiť, že V4 ako zoskupenie nerezonuje v politických vyjadreniach vrcholových politikov superveľmocí Vladimira Putina a Donalda Trumpa. Tak neviem, ako to je s tým rastúcim vplyvom v skutočnosti…
Veľmi dôležitou agendou krajín V4 je imigračná politika EÚ. Známy je postoj Maďarska i Poľska, ktoré odmietajú kvóty, podobne sú na tom ale aj Česko a Slovensko, ktoré dokonca dalo za to na EÚ žalobu. Majú krajiny V4 šancu uspieť proti zvyšku EÚ, kde najmä silní hráči tlačia na prerozdeľovanie podľa kvót a vyhrážajú sa nám sankciami?
Musím podotknúť, že ako prvý sa proti stanoveným kvótam postavil slovenský premiér Robert Fico a reakcia ostatných členov V4 bola sporná a vyzeralo to tak, že ho nepodporia, a chvíľu sme mali pocit nahého v tŕní.
Neskôr predsa len Slovensko podporili a v súčasnosti sú ešte dôslednejší ako samotný aktér, ale v konečnom dôsledku asi budeme musieť pristúpiť na určité kompromisy… ak sme už nepristúpili.
Poliaci a Maďari sa totiž pohrávajú s myšlienkou, že EÚ bude mať viac starostí s odchodom Veľkej Británie, ako s potrebou riešiť predpísané kvóty a sankcie voči štátom V4, ale môžu sa aj prerátať. Smutné tváre európskych lídrov po stretnutí s americkým prezidentom D. Trumpom sú toho dôkazom, ako aj vyhlásenie A. Merkelovej, že Európa si musí so svojimi problémami poradiť sama.
Počas slovenského predsedníctva Rade EÚ sa Robert Fico veľmi výrazne ohradil voči nerovnému prístupu pri oceňovaní zamestnancov za rovnakú prácu v krajinách V4 a inde v EÚ, napríklad v Nemecku či Rakúsku. Má šancu V4 uspieť tu, aby sa nastavili rovnocenné podmienky?
V politike a v obchode platí reciprocita: ja ti pomôžem, ale čo za to? Tie podmienky môže naša vláda žiadať, ale myslím si, že to skôr súvisí s našou vnútornou politikou a ekonomikou, máme príliš veľa nevyriešených problémov.
Všetci by sme, samozrejme, chceli mať také platy, aké sú v západnej časti EÚ, ale asi chceme za súčasných ekonomických podmienok nemožné.
Napríklad: teoreticky vláda môže stanoviť určitú minimálnu výšku mzdy pre veľkých investorov, ako je Volkswagen, U. S. Steel, ale ťažko by dodržal tieto podmienky stredný podnikateľ, ktorý zamestnáva niekoľko ľudí, a pri súčasnom daňovom a odvodovom zaťažení by to bolo pre neho likvidačné. Možno je ohradenie sa Roberta Fica preto také výrazné, lebo nie je ekonóm.
Môže spoločný postup V4 zohrať napríklad významnú úlohu smerom k Veľkej Británii pri nastavení podmienok pre našich ľudí pracujúcich tam, aby neboli diskriminovaní? Prípadne, aby ich Británia časom neposlala domov?
Veľká Británia bola, je a bude na brexit veľmi dobre pripravená, a tak ako vždy v histórii viac získa, ako stratí. To sa dotýka aj občanov štátov V4, ktorí pracujú vo Veľkej Británii. Je zarážajúce, že anglická identita je schopná skôr akceptovať prílev pracujúcich z tretieho sveta ako z východnej Európy. Vždy to tak bolo a prejavilo sa to napríklad v období druhej svetovej vojny a po jej skončení sa.
Dlhé roky sme boli začlenení do sovietskeho bloku a boli sme súčasťou zahraničnej politiky bývalého ZSSR a Angličania sú už od čias Gladstona a Disraeliho ťažkí rusofóbi. Myslím si, že v tomto prípade ani jednotná politika vlád štátov V4 veľa nespraví. Ak vo voľbách vyhrajú konzervatívci na čele s Theresou Mayovou, ktorá bude presadzovať tvrdý brexit, môže to byť pre strednú Európu „nepríjemné“.
V čom by mohla podľa vás zohrať V4 ešte významnejšiu úlohu v rámci EÚ? Tak, aby naše krajiny boli brané naozaj ako rovnocenné.
Známy francúzsky diplomat a politik M. Talleyrand povedal: „Politika, to sú obchody.“ A to platí aj na pozícii štátov V4 smerom k silným hráčom na politickej šachovnici európskej politiky. Z historického hľadiska si musíme priznať, že Slovensko nikdy na rozdiel od svojich partnerov nemalo možnosť aktívne zasahovať do medzinárodných vzťahov.
Ak nám aj počas predsedníctva dali partneri možnosť rozdávať karty, to ešte neznamená, že túto hru vieme hrať a budeme vyhrávať. Ale všetko sa dá naučiť, len géniom sa musíme narodiť. Ale na to, aby sme boli rovnocennými partnermi, nemáme historické ani ekonomické predpoklady. Bráni nám v tom naša vrodená pasívna rezistencia.
Nakoľko je významné pre súdržnosť V4, kto je práve v jednotlivých členských krajinách pri moci? V Poľsku teraz vládne radikálna pravica, v Maďarsku pravica koketujúca s Ruskom, v Česku a na Slovensku centristické vlády bližšie k ľavici. Nakoľko to má vplyv na činnosť V4? Nie je prekážkou napríklad skutočnosť, že Slovensko ako jediné z krajín V4 má euro? Napríklad aj vo vzájomnom obchode krajín V4?
Je veľmi veľa spôsobov aj bez ohľadu na rozdielne vlády, ako je možné narušiť túto súdržnosť. Identity, ktoré tvoria zoskupenie, majú veľa nezahojených rán z minulosti, ktoré môžu byť zároveň aj ich slabinami. Poliaci majú historický emočný závoj smerom k Rusku, a preto bez určitej dávky objektivity a možno prehnane podporujú aktivity NATO na vlastnom území a v Pobaltí.
Naopak, Maďari už dávno hľadajú styčné body s Ruskom, nielen táto vláda. Len tak pre zaujímavosť, historici na obidvoch stranách prišli na to, že Rusi a Maďari majú spoločné turkické korene, a teda spoločnú časť svojej histórie, čo ovplyvnilo aj následnú politickú komunikáciu.
Česko sa stavia veľmi pragmaticky k ekonomickému potenciálu smerom k Číne, kde sme si my momentálne cestu zatarasili. Slovensko ako jediný štát V4 je členom eurozóny, ale nie je hráčom vo vysokej politike, a preto budeme musieť sčasti prijať pravidlá hry Európskej únie a budeme sa musieť prispôsobiť. Treba sa pozrieť pravde do očí…
Napísali ste monografiu O mozaike histórie V4. Ako teda vidíte osobne budúcnosť tohto zoskupenia?
Na základe historického exkurzu ste videli, že V4 nie je záležitosť posledných 26 rokov. Snahy o jednotu strednej Európy trvali skoro tisíc rokov. A nechce sa mi veriť, že by sa jedného dňa skončili. Potenciál V4 v medzinárodných vzťahoch je nekonečný, ale urobiť selekciu toho správneho, aby to malo význam pre nás, je len na nás.
Mária Holubová (Archív MH)
- Reklama -
