Maroš, už v minulosti bolo viac pokusov, keď ťa viacerí lámali, aby si vstúpil do politiky. Odolal si. V uplynulých týždňoch si sa však začal angažovať, podporil si protikorupčný pochod, vystúpil si na pôde slovenského parlamentu. Prečo?
To nebola moja iniciatíva. Bola to zhoda okolností, že ma obsadili do postavy Mečiara, čo som sám bol prekvapený. Podobne zhoda okolností bola, že ma následne pozvali do parlamentu, aby som uviedol tento film. Veľmi ma rozčúlilo už to, že sa ďakovalo Dankovi, že nás tam pustil natáčať, ako keby bol majiteľ parlamentu. To je jedna vec. Druhé, čo ma nahnevalo, bol nezáujem a ignorancia zo strany poslancov. Ja som si musel urobiť voľno, aby som tam mohol prísť a tam bolo štyri a pol poslanca, aj to z opozície a nie tí, ktorým sme ten film vlastne chceli premietať. Tým, ktorí mali rozhodovať a neboli presvedčení o tom, či budú hlasovať za zrušenie Mečiarových amnestií.
Napriek tomu ťa to neznechutilo a vystúpil si. Malo to zmysel?
Určite! Keď som tam už raz bol, tak som využil tú situáciu, aj keď som vedel, že je tam štyri a pol poslanca, no vedel som aj to, že sú tam novinári a že sa to dostane do uší aj tým ďalším. Tak som využil situáciu a povedal som len to, čo si myslím. Ja sa necítim byť ani politikom, ani nechcem ísť do politiky, len som si povedal ako občan, čo si ja myslím. Kým som vyšiel von zo sály, tak už to bolo na Facebooku a to množstvo lajkov a reakcií bolo ohromujúce. No mám potvrdené od množstva ľudí, že som nepovedal nič svetoborné ani nijako inak výnimočné, akurát som vyjadril pocit dnešného človeka, ktorý tu žije a normálne rozmýšľa. To je niečo, čo sa tu uberá zlým smerom a ja nechcem ísť do politiky, chcem si robiť svoje divadlo, lebo viem, že to politické je veľmi špinavé a nechcem sa tam ísť v tých sračkách hrabať. Takže to je naozaj iba zhoda okolností.
Čiže iba tým potvrdzuješ, čo nedávno pre jedno médium povedala tvoja manželka, že by nebola nadšená, keby si vstúpil do politiky?
Ani ja by som nebol nadšený, asi ani nikto z môjho okolia by nebol nadšený. Ja to nechcem! Na to jednoducho treba mať povahu. Ďalšia vec je charakter. Do politiky – a, bohužiaľ, máme veľa príkladov – veľakrát vstupujú ľudia, ktorí vo svojom povolaní nedosiahli to, čo chceli, a keďže nie sú úspešní, tak idú do politiky, lebo v politike nemusíš mať ani školu, ani vzdelanie, teda nič – tam ťa volia. Kdežto v každom inom povolaní či zamestnaní sa ťa pýtajú, akú máš školu, čo vieš, vyskúšajú ťa, či máš na to vôbec talent. Tu nemusíš mať nič! Môžeš byť tupý, blbý a akurát ťa potrebujú mať na listine, aby ťa dostali na tú lavicu, kde potom budeš dvíhať ruky. Tak isto mi raz povedali, keď som sa pýtal, či mám čítať všetky tie papiere, keby som tam chcel byť, že nemusím čítať nič, že oni mi povedia, za čo mám hlasovať. Takže ja radšej budem robiť svoju robotu, ktorú mám rád a budem radšej so svojimi divákmi, ktorí odchádzajú po dvoch hodinách z divadla s dobrým pocitom, že tam neboli zbytočne, že neminuli nadarmo peniaze a čas.
V politike nemusíš mať ani školu, ani vzdelanie, teda nič – tam ťa volia, hovorí Kramár. Foto: Autor
Napriek tomu si podporil protikorupčný pochod, ako aj iniciatívu mladých bojovať proti korupcii a klientelizmu. Má z tvojho pohľadu zmysel angažovať sa v tomto boji?
Má určite a veľký. A bol by som rád, keby sa k tomu vyjadrilo viacero ľudí, ktorí k tomu majú čo povedať alebo ktorých si tento národ nejako váži. Lebo je evidentné, že mladí ľudia odtiaľto odchádzajú vo veľkom množstve, pretože tu neplatí žiadne právo, je nevymožiteľnosť práva. Je to tu tak dokrútené, že tí, čo sú v práve, ťahajú za kratší koniec, ako tí všelijakí špekulanti. Takže určite to má zmysel a na tú tribúnu som išiel iba preto, lebo ma o to požiadali študenti, aby som povedal pár slov. A držím im v ich iniciatíve palce, študenti to začali aj v 89. a dúfam, že aj teraz to niekam dotiahnu, k nejakým zmenám, lebo je to tu hrozné! Podľa mňa je to tu veľmi zlé a viem, že voľby sú na to, aby sa niečo zmenilo, teda nie ulica. Nemyslím si, že ulica je tá správna cesta, lebo revolúcie spúšťajú zväčša ľudia, ktorí možno ani poriadne nevedia, čo chcú, pretože nemajú úplnú koncepciu. Preto je možno lepšie, ak sú za tým ľudia pripravení a voľby sú na to, aby tu nastala nejaká zmena. Ale ako vidieť, ľudia ani poriadne nečítajú tie volebné programy, počúvajú iba sľuby, ale po tých rokoch už vieme, že tie sľuby nikdy neplatia. Takže držím palce mladým ľuďom, aby sa im podarilo to, čo chcú.
Nedávno sa do teba pustili predstavitelia Komunistickej strany Slovenska (KSS), ktorí ťa obvinili, že si vraj bol komunista, že komunistom bol aj tvoj otec a že si sa vo svojom vystúpení na zjazde Socialistického zväzu mládeže (SZM) v septembri 1987 angažoval za vtedajší režim. Médiá túto správu prebrali bez toho, aby sa ťa opýtali, ako to vlastne bolo. Tak ako to teda bolo naozaj?
Celé je to blbosť a celé je to klamstvo! Tak ako komunisti klamali vtedy, tak klamú aj teraz. A vlastne teraz prichádzam na to, že tá Zamatová revolúcia bola zle dokončená a že bola „zamatová“, pretože tí komunisti mali byť naozaj odstavení odvšadiaľ! A veľmi tvrdo… A potrestaní mali byť. Malo sa im zobrať všetko, lebo tu tyranizovali tento národ, zatvárali nevinných ľudí. Čiže oni by teraz mali mlčať a so stiahnutými chvostami by mali byť ticho! Bohužiaľ, boli sme Zamatová revolúcia a oni sú všade… Táto červená chobotnica je rozťahaná úplne všade. A to je len a len preto, že sme k nim boli veľmi mierumilovní. A tak isto, čo teraz robia so mnou, vyťahujú zjazd SZM, kde ma štyri mesiace lanárili, aby ma mohli ukázať ako vzorku, že aj známy herec – mal som vtedy 28 rokov – je s nami. Vždy potrebovali nejakého herca, športovca, výtvarníka. Samozrejme som bol v SZM, ako drvivá väčšina mladých ľudí v tom období, ale nikdy som nebol nijako činný, aktívny.
Tak ako si vysvetľuješ, že ťa tam tak lanárili?
Oni ma tam vyslovene chceli ako vzorku, to už bola perestrojka, Miloš Kopecký hovoril na Zjazde dramatických umelcov, Feldek sa vtedy verejne vyjadril a ja som vtedy uveril tomu, že prišla doba, keď to treba celé zmeniť a využil som to tak ako teraz v tomto parlamente. Čiže som povedal nahlas, čo si myslím. Veľa ľudí to vtedy hovorilo po krčmách, po bufetoch, všade, ale málokto to mal odvahu povedať verejne a nahlas. Tak som využil vtedy tú situáciu, že ma tam pozvali a 12 minút som im hovoril, že už je koniec ich éry a že už tu treba zmenu. Nech to už pochopia, že je tu Gorbačovova perestrojka, že sa tu všetko mení. Bolo to dva roky pred revolúciou.
Komunisti teda vytrhli niektoré tvoje výroky z toho celkového kontextu?
Áno. Používajú článok, ktorý vyšiel vtedy v Živote, samozrejme, vyšiel v tej dobe – komunistickej – kde iba napísali, že Kramár vystúpil a kriticky tam niečo povedal k odmeňovaniu mladých ľudí. Ale nič viac tam nenapísali. Ten môj príhovor mal 12 minút. Po ňom urobili na tom zjazde prestávku a skontrolovali všetky príhovory, ktoré mali nasledovať po mne. Keďže netušili, čo tam budem hovoriť, dokonca ma vtedy nominovali do Ústredného výboru ÚV SZM! Ale už do Prahy na celoštátny zjazd ma nezobrali, nikam ma nepustili, naopak, pozvali ma k sebe, kde ma nejaký človek asi hodinu a pol spovedal a každú vetu chcel, aby som mu vysvetlil… To bolo dosť jednoduché, lebo som hovoril len pravdu. Keď už nevedel čo, tak mi povedal: „…a mal si ruky vo vreckách!“ – Tak už mi to prišlo smiešne, na čo som mu ja povedal: „A videl si ty už niekedy Leninovu sochu? Však Lenin má ruku vo vrecku a to vám neprekáža?“
Klamú, len aby tým mladým ľuďom spochybnili moju dôveryhodnosť, vyvracia svoju komunistickú minulosť obľúbený herec. Foto: Autor
Aké to malo potom dôsledky?
To už také smiešne nebolo, rok som nerobil, komunisti ma zakázali. Teraz nedávno bol u mňa jeden pán, ktorý bol na tom zjazde a hovoril mi, že si to dodnes pamätá, ako to vtedy rozvírilo hladinu. Súdruh Lenárt tam vtedy sedel (vtedajší prvý tajomník ÚV KSS – pozn. aut.), ten skoro spadol zo stoličky, keď sa nahol, aby sa pozrel, čo to je za drzého SZM-áka, čo nám tu hovorí. A teraz to oni vytiahnu, akože ja som bol SZM-ák alebo komunista! U nás nikto nebol komunista, ani ja, ani môj otec. To znamená, že klamú, len aby tým mladým ľuďom spochybnili moju dôveryhodnosť. Píšu, že prevraciam kabáty.
Áno, to povedal Anton Hrnko, poslanec za SNS…
Áno, súdruh Hrnko, ktorý povedal, že SZM-ák som a bývalý komunista. No, nech sa na mňa nikto nehnevá, ja sa naozaj nemám z čoho vyviňovať, nemám žiadny pocit viny vôbec. Je to preto celé úbohé z ich strany a bol by som rád, keby ľudia vedeli, že komunisti boli chrapúni a aj nimi zostali.
Podobne poslanec za SMER-SD Ľuboš Blaha o tebe povedal, že si „bojoval s boľševikom v ťažkom utajení“… Ako tento výrok vnímaš?
Ja vôbec neviem, kto je tento pán, ktorý toto napísal. Dokonca aj pán Milan Žitný sa vyjadril, že kde som bol, keď on bojoval proti Mečiarovi… No nech sa na mňa nehnevajú všetci títo „pseudobojovníci“, neviem, za čo bojujú, vôbec nie som o tom presvedčený, že bojujú za správnu vec. Lebo ja viem, čo som robil a keď mňa niekto osočuje z týchto vecí, tak mi je jasné, že buď píše polopravdy, klamstvá, alebo neoverené veci. Áno, hral som vo filmoch aj partizánov, zomrel som v povstaní asi osemkrát (smiech), ale žili sme také časy. Tak mi azda ten pán Blaha nechce povedať, že on vtedy nečítal noviny alebo nejedol rožky? Alebo nepracoval? On tiež pracoval alebo študoval, každý si robil svoju robotu. Ale nikdy som nepropagoval komunizmus, nikdy som s komunistami nič spoločné nemal! Ani moja celá rodina… Nech idú tam, odkiaľ prišli!
Už si spomínal film Únos, v ktorom si stvárnil Vladimíra Mečiara. Musel si si vopred naštudovať nejaké jeho charakterové črty správania alebo niečo podobné? Alebo to nebolo potrebné?
Ak si videl ten film, tak je zrejmé, že ten film nie je dokument a to ani nebolo jeho ambíciou. Je to na motívy toho, čo sa vtedy udialo, nehrali sme nejakú rekonštrukciu, ani ja som nebol obsadený typovo. Nevyzerám ako Mečiar ani Jano Grešo nevyzerá ako pán bývalý prezident, takže skôr to bolo o charaktere – teda o človeku, ktorý má rád moc a neznáša, keď mu niekto odporuje.
Tak mi azda ten pán Blaha nechce povedať, že on vtedy nečítal noviny alebo nejedol rožky? Alebo nepracoval? Pýta sa Kramár. Foto: Autor
Myslíš si, že aj vďaka tomuto filmu sa po rokoch odkladania a prešľapovania na mieste podarilo zatiaľ iba v parlamente zrušiť Mečiarove amnestie? Čo osobne priniesol tebe?
Myslím si, že áno, že tento film v tom celom procese veľmi pomohol a som veľmi rád, že vznikol. A ak sa pýtaš, čo priniesol mne, tak priniesol mi tieto nepríjemné rozhovory, aj tento s tebou (smiech), aj s ostatnými novinármi. Potom mi priniesol týchto komunistických debilov, ktorí ma teraz neprávom osočujú z niečoho, čo som nikdy nebol. No, nepríjemnosti mi priniesol, strašné množstvo hejterov na Facebooku. Ani som doteraz netušil, koľko platených idiotov tam je, ktorí pracujú pre „niekoho“, aby zmenili verejnú mienku. Samozrejme, potom sú tam aj takí, ktorí uveria a možno aj zo svojho presvedčenia napíšu, že „ďalší šašo do politiky“ a podobne. Nevidím rozdiel medzi právnikom, lekárom a hercom a ako som povedal, do politiky môže ísť hocikto, tak neviem, prečo by tam nemohol byť aj – herec. Naopak, herci majú skôr vyvinutý cit pre nejakú spravodlivosť, sú to viac citliví ľudia, takže pokojne by tam mohli byť skôr ako právnici, ktorí sú často – bezcitní.
Ako si si osobne predstavoval vývoj po Novembri ´89. Čo sa splnilo, podarilo a čo naopak, nie? Z čoho si napríklad sklamaný?
Bol to krásny čas, veľmi rád na to spomínam, lebo to bolo plné emócií a veľakrát som mal vtedy slzy v očiach. Bolo to úžasné, ako bol vtedy slovenský národ stmelený, mali sme jedného spoločného nepriateľa, ktorý tu však, žiaľ, zostal. Ako som už povedal, červená chobotnica je všade zakorenená a škoda, že sme jej vtedy neodsekli hlavu aj všetky tie chápadlá.
Ale čo sa splnilo?
Môžeme cestovať, môžeme sa pozerať, ako žijú ľudia vo svete. Viem, že teraz mnohí povedia: „Veď nemáme za čo…“ Je ťažké posúdiť, či je to niekoho vina, či má, alebo nemá za čo, či je to čiastočne vina spoločnosti. Ľudia sú tu zvyknutí mať vodcu, záchranu, balíčky a iné nezmysly. Ľudia sa musia naučiť – a možno ešte neprebehol ten čas – postarať sa o seba. Samozrejme, odvádzať dane, aby sa štát postaral o spoločné veci, ale, bohužiaľ, toto tu nefunguje.
A pre teba osobne čo priniesol?
Napríklad to, že môžem slobodne cestovať, že sa môžem slobodne vyjadrovať a realizovať. Aj to, že som zistil, že Slovensko nie je pupok sveta, sme ako jedna polovica alebo štvrtina nejakého veľkého mesta. Čiže hrať sa tu na nejakých veľkých politikov, „meničov“ sveta, mi pripadá dosť smiešne, lebo naozaj taký starosta Los Angeles má pod sebou viac ľudí, ako náš premiér. Je to také srandovné, na čo sa tu hráme. Ale najťažšie je v tomto malom štátiku niečo zmeniť alebo vylepšiť. Na jednej strane sa to zdá byť veľmi jednoduché, že by to malo ľahko ísť, ale na druhej strane je problém v tom, že tu sa všetci navzájom poznáme a každý na niekoho niečo vie. Ťažko sa preto bojuje za pravdu, lebo hneď niekto vytiahne: „A tvoj bratranec a tvoj strýko…“ Lebo kto je bez viny, nech hodí kameňom. Tam je problém.
Je to také srandovné, na čo sa tu hráme, hovorí herecká legenda Maroš Kramár. Foto: Autor
No dobre a čo s tým?
No, tam osobne vidím problém, lebo potom sa ťažko nájdu tí bez viny, tí úplne čistí. Lebo zašpinia aj toho čistého.
Stále sa nadáva na minulý režim, ale predsa len, nebolo tam aj niečo pozitívne, čo by sme si mohli uchovať alebo povedať, že to bolo vtedy dobré? Napríklad bratislavské televízne pondelky?
Fakt neviem, čo bolo vtedy pozitívne. Nezamestnanosť že nebola? Či skôr bola umelo udržiavaná zamestnanosť? Že traja, štyria robili to, čo dnes jeden? Bratislavské televízne pondelky že boli pozitívne? Tie nám Slovákom dali ako najhorší vysielací deň v rámci Československej televízie. My ako Slováci sme z toho vybudovali peknú tradíciu, ale vďaka tomu, že sme hrali svetovú klasiku a svetových dramatikov, teda nie naše veci. My môžeme mať aj dnes svoje pondelky, to je len a len vec dohovoru. To by som nevyťahoval… Vďaka komunistom sme mali pondelky? To ako keď Danko povie, že pustil som vás do parlamentu, do môjho… To je blbosť! Takže, čo bolo pozitívne? Žili sme pokrytecky. Iné sa rozprávalo doma, iné na ulici. Všetci sa báli jeden druhého, mohli ťa kedykoľvek zatknúť za politický vtip… Dnes môžeš povedať, čo chceš, aj že minister kradne. Dnes ťa nezavrú. Ale ani jeho. A to je už horšie.
Takže naozaj nič pozitívne vtedy nebolo?
No, žili sme taký pokojnejší život, nikto nemal veľa peňazí, takže všetci sme si boli takí rovnejší, to je pravda. Viac večierkov bolo, veď nebolo sa veľmi na čo tešiť. Áno, bolo viac radosti z toho napríklad, že si mal nové texasky alebo tenisky (smiech)… Oveľa viac sme sa vedeli tešiť z maličkostí. Ale to je ako keby sme povedali, že: Bolo lepšie v base? Lebo som mal viac času na seba? Alebo ani neviem, ako to prirovnať. Aj keď som prežil väčšinu svojho života v tom komunizme, nevedel by som dnes povedať, že by som chcel, aby sa to vrátilo. Aj keď som bol vtedy zdravší a mladší, lebo veľa starých komunistov chce, aby sa to vrátilo, lebo vtedy boli mladí a zdraví (smiech).
Ako si predstavuješ vývoj u nás do najbližšej budúcnosti? Aby to bola krajina, v ktorej by si si mohol povedať, že v nej chceš naozaj ďalej žiť?
V prvom rade pravidlá. Tam je asi pes zakopaný, že tu musia byť jasné pravidlá. Oveľa exaktnejšie a presnejšie. Tak ako v šachu. Keď hráš šach, je úplne jedno, kto ho hrá, lebo pravidlá platia pre všetkých rovnako. Tam je prvý a hlavný problém, že aj dnes, keď akúkoľvek kauzu vytiahnu, na Kaliňáka, na Bašternáka, na kohokoľvek, zatiaľ sa všetko vie normálne právnou cestou vysvetliť, že sa nič nestalo. Skutok sa nestal! A naopak, inú kauzu vytiahnu na niekoho iného, zrazu polícia, prokuratúra, súdy, všetko funguje veľmi rýchlo! A zrazu vieme dokázať, že sa skutok stal. A pritom je to oveľa menšia kauza ako tie miliónové kauzy. Tam zrazu vieme zázračne zákony uplatniť. Preto tie šachové pravidlá zrazu platia úplne inak, zrazu kráľ je kráľovná, kráľovná je pešiak a podobne. Úplne vedia všetko pomeniť. A tam si myslím, že je základný kameň úrazu, že dnes tí silní, tí mocní vedia tými paragrafmi krútiť, ako len chcú. A z toho vzniká nedôvera, skepsa, apatia, všetko z tohto pramení, pretože ľudia už prestávajú veriť čomukoľvek. Preto mladí ľudia hovoria: Prečo tu mám byť? Idem preč… Vidia tých najvyšších, že kradnú, nič sa im nestane.
Dnes tí silní, tí mocní vedia tými paragrafmi krútiť, ako len chcú, myslí si Kramár. Foto: Autor
Kedysi to bolo iné?
Nie! Za komunistov to bolo podobné, bohatí boli zeleninári, mäsiari, pumpári a ťažko sa vychovávalo dieťa, že uč sa, keď budeš doktor alebo inžinier, tak sa budeš mať dobre a budeš bohatý. Mal som spolužiaka, ktorý mal auto a všetko a tatko bol pumpár. To isté je tu aj dnes. Ťažko je vychovávať deti v tom, že sa musíš dobre učiť, nesmieš kradnúť, keď každý deň čítajú v novinách, kto každý kradne, má sa dobre a nič sa mu nestane.
Poznáš nejakého politika, či už u nás, alebo vo svete, o ktorom by si mohol povedať, že si ho vážiš?
Priznám sa, že ja tú politiku až tak nesledujem a nie som do nej taký zažratý. Robím si svoju robotu a vyjadrujem sa iba k tomu, čo cítim. Ťažko by som preto mohol vymenovať politikov, ktorých si vážim. Ale ak by som už predsa mal povedať jedno meno, tak Václav Havel. Toho som si vážil, aj keď viem, že urobil nejaké chyby, ale podľa mňa ich urobil v tej svojej dobrote a politickej naivite. Napríklad zbrojársky priemysel chcel zastaviť. Samozrejme, že to bolo naivné, lebo keď ho zastavíš iba tu, vezmeš ľuďom robotu a iní vo svete tú dieru veľmi radi obsadia. Alebo že pustil veľa väzňov v rámci amnestie, veľa ľudí bolo proti tomu, tak podľa mňa to všetko robil v tej svojej dobrote. Bol veľmi dobrý človek. Aj tá politika, mám pocit, že ho to tam nejako doviedlo. Podľa mňa on nebol politik svojím presvedčením, že by chcel byť politikom odmalička alebo že by túžil po moci. Podľa mňa jeho až tak veľmi nebavila, on to chcel tak v dobrom vysvetliť všetkým. Má veľa odporcov, ale z môjho pohľadu je to taký čistý človek, ktorého to tak nejako vtiahlo do tej politiky a zrazu tam bol a musel sa k tomu nejako vyjadrovať. Asi tak ako teraz ja, ale on bol oveľa múdrejší ako ja (smiech). A neskôr sa mi dokonca zdalo, že už v tom vedel aj chodiť. Ja naopak urobím všetko preto, aby ma to nevcuclo, lebo sa necítim byť ani taký múdry a ani taký chytrý ako on.
