Dlhodobo upozorňujete na jeden z najväčších problémov súčasnej civilizácie, ktorým je demografická stagnácia. Z akého dôvodu?
Demografická kríza bola v minulosti dôsledkom epidémií a hladomoru. Dnes sa vyskytuje v rozvojových krajinách, poprípade v krajinách zasiahnutých živelnými alebo vojnovými udalosťami (napr. v Európe došlo k demografickej kríze po I. svetovej vojne v dôsledku epidémie tzv. španielskej chrípky). Pri demografickej kríze sa počet obyvateľstva zníži vždy veľmi výrazne.
Ale teraz predsa nemáme epidémie či hladomor, tak prečo máme krízu?
Na Slovensku a v Európe je relatívny blahobyt, máme dlhé obdobie mieru, problém máme skôr s nadváhou ako podvýživou. Keď k tomu pripočítame emigráciu mladých Slovákov do zahraničia, môže pre Slovensko znamenať katastrofu.
Prečo?
Podľa môjho názoru je súčasná demografická kríza hlavne krízou rodiny. Rodina je (nielen) v židovskej kultúre najdôležitejším centrom života. Podľa Talmudu život bez partnera nie je plnohodnotným životom. Názory na rodinu sa medzi kresťanmi a židmi vo veľkej miere zhodujú, vychádzame z rovnakého základu.
Rodina ale predpokladá aj istý stupeň populačnej aktivity, demografický progres, no ukazuje sa, že opak je pravda. Čo je za tým?
Priama úmera medzi religiozitou a mnohodetnosťou je tiež zrejmá. Čím viac sa sekularizuje spoločnosť, tým menej detí sa rodí. Tento jav je najviditeľnejší v európskych regiónoch, kde je veľká moslimská komunita, ktorej natalita je podstatne vyššia ako natalita relatívne sekularizovaného kresťanstva a tiež židovstva. Ale o náboženských aspektoch nebudem hovoriť.
Ako sme sa teda u nás v európskych pomeroch dopracovali k takejto hlbokej kríze rodiny?
Naša kresťansko-židovská civilizácia sa ku kríze rodiny dopracovala dlhým vývojom. Postupne sme rozvíjali rôzne sociálne a vzdelávacie inštitúcie, ktoré zničili medzigeneračnú solidaritu a pomoc. Tieto inštitúcie boli zakladané hlavne cirkvami (sirotince, chudobince, podporné spolky a pod.), aby pomohli ľuďom v krízových situáciách, pričom ich cieľ nikdy nebol rodinu nahradiť.
Ale kedy a kde sa stala chyba?
So vznikom a postupnou realizáciou koncepcie sociálneho štátu v Európe po II. svetovej vojne začal štát preberať mnohé funkcie rodiny mysliac si, že tým rodinám pomôže. Výsledkom tejto snahy je pravý opak, rozklad rodiny. Keď dnes nefunguje rodina, a teraz myslím hlavne na sociálny aspekt a špeciálne vo vzťahu k deťom, nastupuje štát so svojimi sociálnymi inštitútmi.
A v čom vidíte hlavný problém súčasného chápania rodiny?
Problém je v tom, že tieto inštitúty sú omnoho silnejšie ako samotná reálna podpora rodiny a motivujú mladých ľudí k tomu, aby nemali záujem vôbec mať rodinu (myslím pod tým rodičov v manželskom zväzku a dieťa), lebo je pre nich sociálne výhodnejšie v tomto zmysle rodinu nemať. Alebo úplne jednoducho, je sociálne výhodnejšie byť slobodnou alebo rozvedenou matkou ako matkou žijúcou v riadnom manželskom zväzku s otcom svojho dieťaťa, pretože môže dostať vyššiu sociálnu podporu.
Viete uviesť príklad, ako sa najčastejšie uplatňuje model súčasného rodinného spolužitia a kde sú jeho úskalia?
Manželka na materskej sa stará o dieťa alebo o viac detí a manžel ako jediný živiteľ rodiny pracuje. Všetko, čo zarobí, je (a podľa mňa správne) automaticky spoločným príjmom oboch manželov, ale daňové zaťaženie je iba manželovo a nie spoločné (teda nižšie). Zákon o rodine teda rešpektuje manželov ako samostatnú a nedeliteľnú ekonomickú jednotku, ale zároveň iný zákon tento princíp popiera.
Napriek tomu sa najmä v Európe, ale aj na Slovensku ženy často čoraz neskôr odhodlávajú mať rodinu. Kde je chyba?
V rámci emancipácie mladé (a fertilné) ženy majú životné predstavy, kde nie je len rodina a deti, ale aj profesijné uplatnenie, a preto súčasťou úvahy o materstve je aj otázka, ako skĺbiť profesiu a výchovu. A tu negatívne nastupuje absolútny nedostatok rodinných služieb (jasle a škôlka a pod.). Ale pozor, aj tu je výhoda byť slobodnou alebo rozvedenou matkou, pretože potom môže byť zvýhodnené poradie v škôlke a v jasliach. A žena samostatne sa starajúca o dieťa má v porovnaní s matkou manželkou aj výhodnejšie postavenie z pohľadu právnej ochrany (napríklad Zákonníka práce). V rámci emancipácie hovoríme o možnosti voľby.
Akej voľby? Dať či nedať život?
Potratu eufemisticky tiež hovoríme možnosť voľby. Ale voľbu ženy mať viac detí a venovať sa im sociálny systém trestá nižším dôchodkom (veď si to tá žena neodpracovala), hoci možno práve táto žena prispeje do budúcich dôchodkových fondov viac ako pracujúce ženy, ktoré majú viac odpracovaných rokov. A to nehovorím ešte o akejsi spoločenskej menejcennosti viacdetných matiek.
Viete aj nejako exaktne vyčísliť, že naozaj za ostatné desaťročia nastala na Slovensku demografická kríza?
Na Slovensku je jedno z najhorších starnutí populácie v celej Európe! Kým v roku 1970 porodila jedna žena na Slovensku v priemere 2,4 dieťaťa, dnes už ledva 1,4 dieťaťa. Samozrejme, veľmi podobná situácia je aj v iných európskych štátoch.
Čo pre to robia politici, aby sa tento negatívny trend zastavil?
Vlády na trend klesajúcej pôrodnosti zareagovali zvýšenými výdavkami na podporu rodín. Aj náš štát vynakladá na podporu rodiny nemalé peniaze, ale z pohľadu natality s veľmi chabými výsledkami. Táto podpora ide zväčša na rôzne hotovostné dávky. Naivná predstava politikov je, že zdvihnutie materskej aj pár desiatok eur motivujú mladého človeka k dieťaťu.
Takže kde je chyba?
Rodinné služby sú zo strany štátu zanedbávané, pričom zo skúsenosti iných európskych štátov je evidentné, že medzi výdavkami na rodinné služby a pôrodnosťou existuje priama úmera. Štáty s najvyššími výdavkami majú aj najvyššiu pôrodnosť, ktorá ďalej rastie.
Aké sú podľa vás riešenia tejto dosť katastrofálnej situácie?
Základom riešenia je zmena paradigmy. Zákonodarstvo a celý sociálny a daňový systém má rodinu chrániť. Systém nesmie vychádzať z toho, že rodina je len jedna z mnohých rovnocenných, alebo dokonca menejcenných foriem akéhosi súžitia, ale musí vychádzať z toho, že rodina je základným prvkom ľudskej spoločnosti a úspešná rodina je základom našej budúcnosti.
- Reklama -
