Jean-Marie Le Pen dokázal v roku 2002 postúpiť do druhého kola proti Jacquesovi Chiracovi. Vtedy sa proti Le Penovi zmobilizovali prakticky všetci jeho oponenti, takže Chirac získal v druhom kole unikátnych osemdesiatdva percent. Dnes prieskumy ukazujú, že aj keď má jeho dcéra veľmi ťažkú pozíciu, výsledok by taký jednoznačný rozhodne nebol. Ako veľmi sa odvtedy zmenil postoj hlavného politického a mediálneho prúdu k Národnému frontu?
Je pravda, že Chirac získal proti Jean-Marie Le Penovi toľko percent, čo sa pri jeho dcére opakovať nebude. Tá podľa prieskumov dostane tridsaťpäť až štyridsať percent hlasov. Ide hlavne o veľkú zmenu vo vnímaní Le Penovej. Bohužiaľ, veľmi povrchne, ale určitá časť populácie to tak berie. Vyzerá menej provokatívne, upustila od otcových ultrapravicových provokácií, veľmi jej pomáha situácia s atentátmi a v nemalej miere aj sociálne problémy s nezamestnanosťou vo Francúzsku. Veľká časť proletariátu, ktorá volila komunistov, teraz volí Národný front. Tento populizmus má zelenú hlavne v časoch ekonomickej krízy. Spomeňme napríklad Nemecko a nacizmus v čase krízy medzi rokmi 1929 až 1933. Stále však zaberá u ekonomicky viac postihnutých občanov.
Ako veľmi menia politické postoje verejnosti práve spomínané teroristické útoky a obavy z nich?
Teroristické útoky, pochopiteľne, hrajú do kariet extrémnemu postoju Národného frontu a ultrapravice, ale oveľa väčšou vodou na mlyn týchto politických smerov sú práve sociálne a ekonomické problémy. Hlavne už spomínaná nezamestnanosť.
Protivníkom Marine Le Penovej je Emmanuel Macron. Ten je považovaný za “stredového kandidáta”. Čo znamená vo francúzskom politickom systéme byť “v strede” a ako tieto predstavy napĺňa Macron?
Macron je podľa môjho názoru stelesneným príkladom stredu. V 'politickom polkruhu' v parlamente sedí na rozhraní medzi modernou nedogmatickou ľavicou a sociálnou pravicou.
Zdroj: TASR / Marine Le Penová
V minulých rokoch býval fenoménom prezidentských volieb, ktorého sa všetci obávali, stredový kandidát Francois Bayrou. Hovorievalo sa o ňom, že keby sa mu niekedy podarilo prejsť do druhého kola – nemal k tomu ďaleko, mal by ako stredový kandidát proti zástupcovi pravice alebo ľavice zvolenie prakticky isté. Konštelácia tohtoročných volieb by pre neho bola ideálna. Prečo nie je medzi favoritmi a čo sa s ním stalo?
Je pravda, že aj Francois Bayrou je dosť výrazným a patričným reprezentantom stredovej politiky, aj keď patrí skôr k modernej sociálnej pravici. K tomu treba dodať, že človek musí často s lupou analyzovať, ako definovať rozdiely medzi nedogmatickou modernou ľavicou a sociálnou pravicou. Bayrou by šancu mal, ale už bol kandidátom trikrát a to by v rámci dnešného vnímania volieb nebolo dobre prijaté. Ale stojí pevne za Macronom a ak bude ten zvolený, Bayrou bude hrať dôležitú úlohu.
Francoise Fillona zrazilo na kolená vyšetrovanie jeho aféry, keď ako poslanec zamestnával svoju manželku a vyplácal tak štátne peniaze do vlastného rodinného rozpočtu. Možno teda povedať, že je vo Francúzsku postoj verejnosti k čachrovaniu s verejnými peniazmi a ku klientelizmu v politike neúprosný?
Čachrovanie s verejnými peniazmi a klientelizmus nie sú vo Francúzsku novinkou, ale dnes nie sú prijímané rovnako ako v minulosti. Využívanie svojej pozície k “žonglovaniu” s peniazmi je neprijateľné pre ľudí s finančnými problémami. Navyše, keď to robí človek, ktorého politický program drasticky obmedzoval sociálnu podporu, pracovné podmienky, sociálne zabezpečenie a tak ďalej. Fillonov program bol veľmi protisociálny, však on sa správal ako “sociálny prípad”. Fillonova aféra bola len časťou problému. Tou druhou bol jeho program.
Ako sa do predvolebných udalostí zapája prezident Francois Hollande?
Hollande zostal dlho neutrálny, ale nakoniec vyhlásil podporu Macronovi.
Francúzsko má poloprezidentský systém, v ktorom exekutívne právomoci čiastočne zdieľa vláda a hlava štátu. Doteraz bol prezident vždy z jednej z dvoch hlavných strán, čo znamenalo, že vláda a prezident boli buď z jedného tábora – tak to bolo väčšinou, alebo nastal stav takzvanej “kohabitácie”, keď prezident a vláda boli z opačného tábora a museli nejakým spôsobom fungovať navzájom. Teraz je veľmi reálne, že prezident nebude ani z jednej z veľkých strán, nebude mať za sebou jej zázemie, ani jasne vymedzené programové priority. Čo to môže znamenať pre jeho vzťah s vládou?
Neznámou ešte určitý čas zostane, aký bude parlament a s kým bude nový prezident “vládnuť”. Klasické strany ako pravicoví Republikáni alebo ľavicová Socialistická strana, sú momentálne v “rozklade”. Macron nemá oficiálnu stranu a do parlamentu pôjde s veľmi heterogénnou skupinou En Marche! čiže V pochod! či oficiálne Združením pre obnovu politického života. Obvykle francúzski voliči volia v prospech prezidentskej strany, ale to sa uvidí. Situácia bude zaujímavá. Teraz možno za všetky politické strany povedať azda len to, že sa sústreďujú hlavne na júnové parlamentné voľby.
Zdroj: TASR / Emmanuel Macron
Kto je Gérard Michel London?
Jeho otec Artur London sa narodil roku 1915 v ostravskej židovskej rodine zakladajúceho člena KSČ. Neskôr tajne odcestoval do Moskvy, kde sa zoznámil so stenografkou Lise Ricolovou, členkou francúzskej komunistickej strany so španielskymi koreňmi. Obaja boli v roku 1942 zatknutí. On skončil v Mauthausene, ona v Ravensbrücku. Gérard, pretože okrem neho mali ešte ďalšieho syna a dcéru, sa narodil v Paríži vo väzení gestapa v roku 1943. Obaja koncentrák prežili. Jeho otec Artur sa stal ako žid a interbrigadista so zahraničnými stykmi v päťdesiatych rokoch pri hľadaní “vnútorných nepriateľov” jedným z podozrivých. Roku 1951 ho uväznili, podrobili psychickému aj fyzickému mučeniu, a tak donútili priznať sa ku špionáži, titoizmu a ďalším zločinom. Stal sa spoluobvineným v procese s Rudolfom Slánskym. Odsúdili ho na doživotie. V roku 1956 bol zbavený viny. Roku 1963 odišiel s rodinou natrvalo do Francúzska. S manželkou roku 1968 napísal knihu Priznania, ktorá bola v roku 1970 sfilmovaná režisérom Costom-Gavrasom. Hlavné úlohy si zahrali manželia Yves Montand a Simone Signoretová.
Gérard Michel London v roku 1966 ukončil štúdium medicíny na Karlovej univerzite v Prahe. Keď bolo roku 1968 v parížskej nemocnici v Manhes rozhodnuté o založení hemodializačného centra, zložil atestáciu z nefrológie (odvetvie zaoberajúce sa diagnózou a liečbou obličiek, transplantáciou obličiek a dialýzou) a centrum po dvoch rokoch založil. Neskôr aj stredisko klinického výskumu. Postupne sa stal členom mnohých významných asociácií a pracovných skupín. Napríklad bol prezidentom Európskej obličkovej asociácie – Európskej dialyzačnej a transplantačnej asociácie (ERA-EDTA). Napísal viac ako tristopäťdesiat publikácií.
