Ako by ste okomentovali výsledok prvého kola a priebeh francúzskych prezidentských volieb?
Na prvom mieste skončil politik, s ktorého názormi nesúhlasí väčšina Francúzov. Macron je štandardný mainstreamový politik, hlavný problém, ktorým je imigrácia, bude jednoducho ignorovať. Preto bude ten problém narastať. Prezidentom sa stane pravdepodobne len preto, že proti nemu stojí Marine Le Penová, socialistická vláda je neúspešná a republikánsky kandidát sa obohacoval.
Marine Le Penová sa síce prezidentkou nestane, ale tieto voľby pre ňu nie sú neúspešné. K svojmu volebnému výsledku z obdobia pred piatimi rokmi pridala ďalšie štyri percentá a v druhom kole získa dvojnásobok percent, ktoré získal jej otec v druhom kole v roku 2002. Ukazuje sa však, že väčšina Francúzov zatiaľ nevníma imigráciu a islamizáciu ako hrozbu úplnej zmeny charakteru ich krajiny. Je to ako ilustrácia Houellbecqovho románu Podvolení.
František Mikloško, Ján Čarnogurský, pravo Vladimír Palko. Zdroj: Facebook / Vladimír Palko
Čo hovoríte na to, že takmer všetci vrátane Fillona podporili do druhého kola Macrona, zatiaľ čo Mélenchon nepodporil nikoho? O čom to svedčí? A nie je to napríklad u Fillona sklamanie? A u Mélenchona naopak pozitívne prekvapenie?
Republikáni aj socialisti sa tak správali vždy, pretože démonizovanie Front National im politicky vždy vychádzalo. Ak sa to pre nich stane politicky nevýhodné, tak to zmenia. Týka sa to aj Fillona. Majú však aj jeden poctivý argument. Le Penová sa pohráva s myšlienkou odchodu Francúzska z EÚ. Republikáni aj socialisti vždy videli budúcnosť Francúzska v EÚ, aj keď sa od seba líšia v pohľade na stupeň integrácie, do ktorého treba smerovať.
Aj keby napriek všetkému Le Penová zvíťazila a stala sa prezidentkou, mala by vôbec šancu niečo zmeniť?
Menšie, aj keď bezvýznamné zmeny by dosiahla. Ale tie hlavné zmeny, ktorými sú vystúpenie z EÚ alebo návrat k franku, by nedosiahla. Nakoniec aj vystúpenie z EÚ ponúka len ako otázku do referenda. V takomto referende by však Francúzi potvrdili vôľu zostať v EÚ. To by posilnilo európskych federalistov, naopak oslabilo by to tých, ktorí si želajú reformu a nie zánik Únie. EÚ potrebuje reformu v podobe návratu mnohých kompetencií späť národným štátom.
Francúzska prezidentská kandidátka Marine Le Penová hlasuje v 1. kole prezidentských volieb. Zdroj: TASR
A čo si myslíte o samotnej Marine Le Penovej? Býva označovaná za populistku, fašistku…
Nezmysel, nie je to žiadna fašistka. Je až prehnane opatrná. Keď ju protivníci tlačia do fašistického tábora, je to od nich obyčajná zákernosť. V etických otázkach ako manželstvo osôb rovnakého pohlavia či potraty je to liberálka. Agenda EÚ a imigrácie je legitímna a nie je na tom nič fašistické. A populizmus? No, možno je populistická v tom, že sľuby, ktoré dáva, asi nedokáže splniť, ale jej protivníci nie sú iní.
Slabosťou jej antiimigračnej a antiislamizačnej politiky je takzvaná neukotvenosť v transcendentne. Neverím, že obranu de gaullovskej „určitej idey Francúzska“ možno úspešne postaviť na prísľube zachovania hedonistického spôsobu života.
Teraz sa geograficky posunieme niekam inam. Čo hovoríte na útok Trumpa na sýrsku armádu Bašára Asada?
Nebol to šťastný krok. Z vojenského hľadiska veľa neznamenal, ale z politického áno. Je v rozpore s nádejami, ktoré Trump vzbudzoval u svojich voličov. Aj keď útočná rétorika voči Iránu už dávno všeličo napovedala.
Trumpovo zdôvodnenie útoku bolo také, že Asad použil chemické zbrane. Myslíte si, že by Asad použil chemické zbrane v tomto štádiu konfliktu, keď ho niekoľko dní predtým americká administratíva de facto uznala?
Použitie chemických zbraní Asadom by nedávalo zmysel. Vo vojne vyhrával a nemal dôvod Ameriku dráždiť. Správy západných tajných služieb od vojny v Iraku nie sú prijímané ako pravdivé. Vylúčiť však nemôžeme nič.
Jednou z absurdností vojny v Sýrii je to, ako sa mediálne agentúry spoliehajú na jednostranné správy od „rebelov“. Tie sú, samozrejme, vždy namierené proti Asadovej vláde. Tak to bolo pri obliehaní Aleppa a tak je to v Idlibe, kde zahynuli ľudia pri použití chemických zbraní. Niektorí komentátori to trefne komentovali tak, že západné médiá neúmyselne pôsobia ako „al-Káida News“, teda šíria videnie rebelov patriacich k al-Káide.
A ak sa týmito jednostrannými správami bude riadiť americký prezident a vyšle bombardéry, tak americké letectvo bude al-Káida Air Force. A keď je teda situácia takáto, je vždy lepšie počkať, než sa uskutoční nezávislé vyšetrovanie.
Odpálenie striel Tomahawk z americkej vojnovej lode USS Ross. Zdroj: TASR
Pripomeňme ešte dve veci: Po prvé, chemickými zbraňami disponuje v regióne nielen sýrska vláda. Po druhé, existuje správa OSN z roku 2013 o chemickom útoku proti Damasku, po ktorom už médiá ohlasovali Obamovo bombardovanie Asada. Táto správa však nehovorí, kto chemický útok spáchal.
Dôvodom zdržanlivosti je aj to, že dochádza k ešte horším barbarským útokom a tam Amerika nekoná. Týždeň po udalostiach v Idlibe došlo v tej istej oblasti k teroristickému útoku na autobusy so šiítmi, ktorých mali evakuovať z oblasti Idlibu do Aleppa. Dohodu o evakuácii urobila sýrska vláda so Sýrskym arabským Červeným polmesiacom. Zahynulo 126 ľudí, viac ako polovica z toho boli deti.
Je jasné, že páchateľom nebola sýrska vláda, tie obete ju predsa podporovali. Kto iný mohol byť teda páchateľom, keď nie rebeli? Lenže sú útoky, ktoré zaberajú stránky médií týždne, a sú také, kde sa hneď obráti list. Intenzitu nášho trúchlenia nad obeťami regulujú médiá. Asadova vláda obvinila rebelov, ale západné médiá nechcú byť „Asad News“, radšej sú „al-Káida News“.
A ako vyriešiť konflikt v Sýrii?
Riešením nie je unáhlené bombardovanie, ktoré je, mimochodom, porušením medzinárodného práva, nad čím sa už ani nikto nepozastavuje. Riešením je ukončenie vojny. Vojnu v Sýrii možno ukončiť tak, aby Rusko neprišlo o spojenectvo so Sýriou, a zároveň aby Amerika nestratila tvár, čo sa dá zabezpečiť odchodom Asada z politiky. Nie je to však možné bez spolupráce Ameriky a Ruska. Tej však bráni absurdná kampaň o údajnom zasahovaní Ruska do amerických prezidentských volieb, ktorú vedú americké médiá, Demokratická strana a republikánska vnútrostranícka opozícia ako John McCain.
Čo stálo za Trumpovým rozhodnutím? Chcel ukázať verejnosti a neoconom, že nie je agent Putina? Bol to taktický ústupok neoconom? Alebo je teraz Trump pod kontrolou takzvaného hlbokého štátu (deep state)? Prípadne bol podvedený tajnými službami? Čo za tým je? John Laughland hovorí, že sa zdá, že Trump mení rétoriku vo viacerých otázkach: vo vzťahu k NATO, k Číne, k Rusku, sľubovanej politike neintervenovania v zahraničí… Vráti sa Trump do starých koľají a bude „skrotený“ alebo ho ešte nemáme odpisovať?
Trump získal bombardovaním jednorazovú pochvalu od médií, ktoré ho však z dlhodobého hľadiska budú chcieť aj naďalej zničiť. Zneistil však svojich voličov. S Trumpom to bolo vždy tak, že volebné víťazstvo získal skutočne pravdivým pomenovaním problémov, ale nebolo isté, nakoľko sa svojich sľubov bude držať.
Áno, Trump mení rétoriku. To, že nezúčtuje s neokonzervatívnym intervencionizmom, bolo cítiť z jeho verbálnych útokov na Irán, na ktoré nebol dôvod. S Ruskom sa chcel zrejme úprimne dohodnúť, ale zostalo to len pri jednom rozhovore pre Fox News, potom zrejme usúdil, že médiá sú silnejšie. Na mediálnu hru o ruskom zasahovaní do volieb dokonca pristupujú aj Trumpovi spolupracovníci, napríklad minister obrany Mattis. Nádej na Trumpovu pozitívnu zmenu v zahraničnej politike by som však ešte nepochovával. Žijeme vo zvláštnych časoch, vypočítateľný je ruský prezident, americký nie.
Čo sa týka deep state, nemálo komentátorov hovorí o vzájomnej nedôvere medzi Trumpom a tajnými službami. Hovorí o tom čerstvý článok Trump and the CIA vo Foreign Affairs z konca apríla. Kladie paralelu medzi Trumpa a niekdajšieho prezidenta Nixona. Obaja totiž verili, že CIA ich poškodzovala ešte vo volebnej kampani, obaja upozorňovali na veľké zlyhanie CIA a jej informáciami trochu pohŕdali. Trump napríklad argumentoval, že na základe chybných informácií CIA išla Amerika do vojny v Iraku v roku 2003.
Donald J. Trump počas prvých dní vo funkcii prezidenta USA. Zdroj: TASR
Keď sa na to pozrieme všeobecnejšie, nevyzerá to tak, že takzvané politické elity po šoku, ktorý pre nich znamenal brexit, Trump, vzostup preferencií Hofera, AfD, Wildersa a Le Penovej, začínajú znovu konsolidovať svoju moc a túto „rebéliu“ nespokojných patriotov „zvládnu“?
Do istej miery je to tak, ale inak to ani byť nemôže. A nie všetky alternatívy, ktoré ste vymenovali, sú pripravené prevziať moc. Niektoré si musia získať serióznosť. Do starých koľají sa úplne situácia nevráti. Situácia sa bude ďalej vyvíjať. Napríklad aj tak, že mainstream začne preberať rétoriku „krajnej“ pravice. Pokles AfD v Nemecku si vysvetľujem tak, že vláda už dlho hovorí o extradícii migrantov, zrýchlení azylového konania, pričom na to má, samozrejme, viac mediálnych príležitostí. Je to iná rétorika než tá vítacia z roku 2015. Zmena politickej mapy však bude pokračovať.
Tento rok si pripomíname dôležité výročia, ktoré spolu úzko súvisia. Sto rokov od Fatimy a od boľševickej revolúcie. Ako by ste to okomentovali? Respektíve môžeme dodať ešte rok 1517…
Po sto rokoch je ruský komunizmus ako ideológia mŕtvy. Ako emócia prežíva v Rusku u stále menej početnej menšiny. Ak mám použiť pojmy fatimských proroctiev, jeho omyly sa však rozšírili do celého sveta. Mám na mysli napríklad potraty. Revolučného ľavičiarskeho ducha však môžeme cítiť na Západe. Niektoré časti proroctva zrejme ešte len čakajú na naplnenie. Je to skôr námet na pokornú meditáciu ako na politické komentovanie. A 500. výročie rozštiepenia západného kresťanstva? Použijem bonmot, ktorým čínsky premiér Zhou Enlai odpovedal na otázku amerického prezidenta Nixona, čo si myslí o Veľkej francúzskej revolúcii: „Príliš skoro na hodnotenie.“
