Keď sa s odstupom pozrieme na dianie: chemický masaker v Chán Šajchúne a vzápätí zničenie leteckej základne Šajrát 59 strelami Tomahawk. Konkrétne čo sa týka vzťahov USA – Rusko, výsledkom je nedôvera a špekulácie. Najskôr Trumpa časť sveta považuje takmer za ruského agenta a teraz oslavuje, ako hovorí Tereza Spencerová, že sa narodil prezident, ktorý to Rusom natrel. Natrel? Aký má toto všetko, čo sa dozvedáme, podľa vás zmysel? A ako sa budú vzťahy ďalej vyvíjať?
Pri hodnotení tzv. chemického útoku a roly Trumpa by som bol veľmi opatrný. Najprv k udalosti samotnej. Osobne považujem celú záležitosť za nové vydanie chemickej kauzy v Ghutte pri Damasku z roku 2013, za ďalší falošný kúsok v celom rade umelo konštruovaných, oklamaných „červených línií neľudských (rozumej nepohodlných) režimov“ od Iraku cez Kosovo a Líbyu až po Sýriu. Argumentov proti je veľa, mnohé z nich sú známe, takže súhrnne len tie najevidentnejšie.
Predovšetkým ide ako vždy o výpovede zvláštnych svedkov, „opozičných aktivistov“ napojených na zahraničných sponzorov a džihádistické skupiny alebo dubióznych záchranných organizácií typu „Biele prilby“. O tých existuje medzitým veľa kompromitujúceho materiálu dokazujúceho ich napojenie tak na západné tajné služby, ako aj na sýrsky džihád. Navyše existujú odborné analýzy obrazového materiálu údajných záchranných akcií, ktoré majú skôr charakter propagácie a manipulácie ako účinnej pomoci. Najnovšie tak urobilo združenie Švédski lekári za ľudské práva (SWEDHR). Tieto „informácie“ hrajú v západnej antiasadovskej propagande úlohu faktov. Toto všetko svet vie, desivé na celej veci je, že si na to zvykol. Keby sme naozaj žili v reálnom, nie fiktívnom právnom štáte, museli by zodpovedné osoby vrátane prezidentov, predsedov vlád a ministrov zahraničia stáť pred súdom – domácim i medzinárodným.
Ale späť k chemickému „útoku“. Ten by bol z hľadiska sýrskej vlády a armády úplne kontraproduktívny, zmaril by všetko, čo sa dosiahlo tak na poli vojenskom, ako i diplomatickom. Jednou vetou: vojenský úžitok nulový, zato politická katastrofa rovnajúca sa politickej samovražde. Ak by chemický útok mal skutočne prísť od sýrskej armády, potom si dokážem predstaviť iba jeden jediný dôvod: niekto vysokopostavený v armáde by bojkotoval snahy sýrskej vlády a inscenoval dôvod medzinárodnej politickej i vojenskej krízy. Pripomeňme si aj, že sa schyľovalo k novým ženevským rokovaniam, že sa bezprostredne schyľovalo k tzv. Konferencii o Sýrii, inscenovanej EÚ, a že prezident Trump oficiálne potvrdil jeho skoršie súkromné, občianske stanovisko v sýrskej kauze, ktoré odmietalo násilné zvrhnutie Asada a sýrskej vlády. Takže tá zásadná otázka, komu celá záležitosť prospieva, je viac-menej jasná: rozhodne nie sýrskej vláde a tým americko-európskym kruhom, ktoré vidia situáciu v Sýrii a okolo nej realisticky.
Otázkou je, ako hodnotiť Trumpovu rolu. Vzhľadom na to, že svoj racionálny postoj zastáva už minimálne od roku 2013, považujem jeho zmenu v priebehu niekoľkých hodín, navyše na základe „argumentov“, ktoré mali rovnakú „kvalitu“ ako „dôkazy“ skorších „červených línií“, za nepravdepodobnú. Skôr si myslím a úprimne dúfam, že ide o taktický ťah voči jastrabom v pozadí, zahraničným i domácim. Lebo jasná je jedna vec: vnútri americkej politickej elity prebieha mocenský boj, všeličo naznačuje, že siaha až do Trumpovej administratívy. Pripomínam v tejto súvislosti americký plán zmeny režimov v siedmich islamských krajinách (Irak, Sýria, Libanon, Líbya, Somálsko, Sudán a Irán) s pomocou ultrakonzervatívnych golfských monarchií už krátko po „9. 11.“, ako v roku 2007 v rozhovore s Amy Goodmanovou priznal generál Wesley Clark. A konkrétne Sýria? O jej plánovanom osude vypovedá Bushov tzv. Syrian Accountability Act z decembra 2003, teda bezprostredne po ukončení druhej vojny v Iraku. A americkí jastrabi majú, samozrejme, podporu jastrabov európskych, ktorých doterajšia takmer absolútna politická dominancia začína byť ohrozená. O Saudskej Arábii a Katare, prípadne Turecku, asi nemusíme hovoriť.
Vzhľadom na terajší vývoj, keď akoby celá vec utíchla, vzhľadom na Trumpove čerstvé vyjadrenia a novú komunikáciu medzi ruským a americkým generálnym štábom, sa prikláňam k tomuto variantu. Trump stál a stojí pod enormným domácim aj zahraničným tlakom a musel preto v záujme politického prežitia urobiť nejaké spektakulárne gesto, avšak s obmedzeným dosahom a relatívne malou vojenskou škodou. Gesto, ktoré by situáciu v Sýrii neeskalovalo a ktoré by nenútilo Rusov k odvetným opatreniam. Opakujem znova: veľmi dúfam, že je táto interpretácia trefná. Ak by nebola alebo ak jastrabi v pozadí mocenských štruktúr USA plánujú ďalšiu eskaláciu, potom k nám buď Boh milostivý. Neviem si predstaviť, že by sa Rusi nečinne pozerali na to, ako im americké rakety lietajú nad hlavami.
Ako všeobecne chápať zmeny vyhlásenia Donalda Trumpa? Tvrdil, že bude zdržanlivý v zahraničnej politike, tvrdo kritizoval Obamu a potom pokojne počas návštevy čínskeho prezidenta pošle Tomahawk do Sýrie. A americká odveta nasledovala len krátko po tom, čo Washington oznámil, že už netrvá na páde Asada, a dnes sa ten istý Washington vracia k slovám o tom, že Asad musí skončiť, samozrejme, tu je dôvodom chemický masaker, ak ale pripustíme myšlienku, že úder raketami bol dlhodobo plánovaný… A ďalší príklad: Trump oznamoval, že NATO je zastarané, teraz už zastarané nie je… Čo je z jeho strany „snaha páčiť sa“ ľuďom, ako je John McCain, či taktika? A o čom svedčí ten obrat, pokiaľ teda ide o obrat?
Áno, pani redaktorka, úplne presne ste opísali vývoj a sled udalostí. Na hlavné body som de facto odpovedal v prvej otázke a nie je teda potrebné sa opakovať. Ako hovoríte, útok musel byť už vopred pripravený; aj vojenská akcia obmedzeného rozsahu si vyžaduje logistickú prípravu. Aj to hovorí v prospech účelovej inscenácie celej chemickej kauzy. Dôležitá je aj vaša zmienka o čase amerického útoku, totiž počas rokovania Trumpa s jeho čínskym náprotivkom. Tu je tiež nápadná veľmi zdržanlivá reakcia Číny. Aj to by mohlo hovoriť pre zákulisné diplomatické úsilie amerického prezidenta a vedomie, že ide v podstate o vnútropolitickú záležitosť USA.
V oblasti NATO môže ísť o podobnú záležitosť, jastrabi, samozrejme, nie sú ochotní pakt pustiť k vode. Ale môže ísť aj o niečo iné. Trumpovi mohlo totiž dôjsť, že Severoatlantický pakt predstavuje nielen politicko-vojenský priestor amerického vplyvu v zmysle expanzie, ale zároveň aj kontroly tzv. spojencov. Dokážem si predstaviť, že Trump a jeho verní chápu NATO ako nástroj kontroly nemeckých mocenských ambícií v Európe, ktoré sú úplne evidentné. Ale to je, samozrejme, momentálne iba špekulácia, hoci na základe geopolitickej reality a zahraničnopolitických aktivít Berlína.
Prieskumy verejnej mienky naznačujú, že rozhodnutie Donalda Trumpa vytrestať sýrskeho prezidenta Bašára Asada za údajný chemický útok prinieslo zníženie už tak biednej popularity Trumpa o dve percentá a aktuálne je to 40 percent. Ďalšie operácie v Sýrii schvaľuje len mizivé percento Američanov, pričom vojenské akcie v zahraničí majú teraz historicky najnižšiu podporu. Ako vysvetliť, že raketový útok na Asada, ktorý býva niektorými komentátormi označovaný aj ako jeden z najbrutálnejších diktátorov, mu nepriniesol politické body? V čom je problém? A hrozí vypuknutie priamej vojny medzi veľmocami v Sýrii a zapojenie pozemných síl USA?
Pardon, ale najprv by som chcel komentovať výraz „jeden z najbrutálnejších diktátorov“. Asad, samozrejme, nie je demokrat európskeho strihu a ponechajme teraz otázku, či je vôbec možné a žiaduce prenášať európske parametre do blízkovýchodnej oblasti. Vývoj ukázal, že každý pokus sa skončil v lepšom prípade ako kvázi a pseudo alebo katastrofou. Sociokultúrne štruktúry sú tam úplne iné, a keď to hovorím, tak nehodnotím, ale konštatujem. Nehovoriac o tom, že úplne chýba naša západná sebareflexia: kam smeruje naša civilizácia, čo zostalo z demokratického, právneho a sociálneho štátu? Ale späť k Asadovi. V každom prípade on a sýrska vláda garantovala štát, ktorý nielen toleroval, ale aj chránil etnické a náboženské skupiny, ktorý rešpektoval politické aj sociálne práva žien. Je to málo alebo je to veľa? Vzhľadom na okolitý svet je to veľa. Mohol by som to zhrnúť jednou jedinou vetou. Keby som mohol, položil by som Merkelovej túto otázku: Ako žena a kresťanka, ak by ste si museli vybrať, žili by ste radšej v „spriatelenej“ Saudskej Arábii alebo v „barbarskom režime“ Sýrie?
Teraz k americkej verejnosti. Dokážem si predstaviť, že je jednoducho neustálym americkým bojovaním unavená. Vojnami, ktoré pre ňu nedávajú zmysel, ktoré stoja hrozné sumy peňazí, a ktoré sú navyše vedené pod falošnými vlajkami. Nehovoriac o tom, že to neprináša žiadne zlepšenie, ale len nové intervencie, nové bomby, nové migrantské vlny. Konfrontácia medzi Sýriou a USA už fakticky prebieha, Obamova administratíva ju uviedla do chodu; je otázkou, čo rozumieme pod pojmom „priama“. Vzhľadom na ruské angažmán momentálne považujem priamy stret americkej a sýrskej armády za nepravdepodobný, pretože by to veľmi rýchlo znamenalo konfrontáciu americko-ruskú, prípadne americko-iránsku. A existujú správy, že do Sýrie vyslala vojenský personál aj Čína. Ale hlavne ide, samozrejme, o Rusko. Skôr si dokážem predstaviť enklávy na sýrskom území pod americkým vplyvom. V takom prípade je otázkou, čo by to znamenalo z hľadiska rusko-amerických vzťahov a možného politického ukončenia intervenčnej vojny v Sýrii. Vyšachovanie Turecka, Kataru a Saudskej Arábie? Alebo naopak, spoločne s nimi krok k možnému rozdeleniu Sýrie? V tomto okamihu si netrúfam predpovedať, možné je oboje.
