Čo si myslíte o poslednom chemickom útoku v Sýrii? Spáchal ho naozaj Asad?
Asad by musel byť šialenec, ak by niečo také urobil. V poslednom čase kráčal od víťazstva k víťazstvu a od nastávajúcich ženevských rokovaní si mohol sľubovať nielen upevnenie svojej moci, ale aj zachovanie územnej integrity Sýrie. Čo viac by si mohol priať? Za takejto situácie sa javí ako krajne nepravdepodobné, že by svoje takmer isté zisky ohrozil niečím takým šialeným, ako je chemický útok na civilistov vrátane detí. Čo sa vlastne v Idlibe odohralo, vedia hádam len samotní aktéri. V tejto oblasti nepôsobia žiadni seriózni novinári, celá je pod kontrolou džihádistov. Medzi nich treba radiť aj Biele prilby, ktoré sa zhodou okolností práve vyskytovali na mieste, kam mal byť sýrskymi lietadlami zvrhnutý onen životu nebezpečný sarin. Takáto „náhoda“!
Táto „humanitárna“ organizácia je súčasťou organizačnej štruktúry al-Káidy, živená z peňazí USA, Veľkej Británie a filantropa Sorosa. Je teda otázkou, nakoľko je svedectvo o chemickom útoku, jeho prevedení a dôsledkoch dôveryhodné. Zvlášť keď doterajšia skúsenosť s pôsobením Bielych prilieb nehovorí priam v ich prospech. A z iných audiovizuálnych zdrojov navyše vieme, ako sa takéto útoky tiež môžu odohrať.
A čo hovoríte na to, že Donald Trump nariadil útok na sýrsku armádu?
Ešte teraz mi znejú v ušiach slová Fareeda Zakariu na CNN: „Až týmto okamihom sa stal Donald Trump prezidentom.“ A pritom je to presne naopak. Trumpov útok aj ním zvolená rétorika skôr dokladajú, že o svoj prezidentský úrad v skutočnosti nedávno prišiel. Že sa aj Trump dostal do vleku síl a záujmov, ktoré už aj určitý výsek mediálneho mainstreamu označuje ako „deep state“. Ide o mocenské štruktúry, ktoré v USA fakticky vládnu, prinajmenšom v oblasti zahraničnej politiky, bez ohľadu na to, kto aktuálne obýva Biely dom. Je totiž nepravdepodobné, že by o údere na sýrsku leteckú základňu rozhodol Trump až po incidente v Idlibe, obe akcie boli zrejme pripravované súbežne.
Znamená to teda, že snaha o zmierenie s Ruskom bola od začiatku veľký podvod na voličov? Alebo to bol len taktický ústupok neokonzervatívcom vo veľkej strategickej hre? Či náznak Putinovi, že mu nepôjde vo všetkom po vôli?
Na tieto otázky nie je ľahké odpovedať jednoznačným spôsobom. Osobne si nemyslím, že to, čo Trump sľuboval počas svojich mítingov s voličmi, si v skutočnosti neprial. Povedal by som, že národnokonzervatívna línia Steva Bannona mu bola osobne sympatická, ale tiež si už vtedy musel uvedomovať, že pre svoje udržanie sa v úrade bude musieť činiť nemalé ústupky globalistom.
Už teraz bude pre neho veľmi ťažké nájsť cestu späť, po skoku do močiara sa totiž len málokto vyškriabe späť na pevnú pôdu. A navyše hrozí, že toho, kto sa o to pokúsi, nečaká priam vľúdne zaobchádzanie. Nebožtík Kennedy by mohol, keby sa dalo, rozprávať.
Ako na útok na Sýriu reagujú konzervatívni komentátori v Amerike či inde, ktorí Trumpa podporovali?
Ak mi na celej tej patálii s Trumpom príde niečo pozitívne a povzbudivé, tak je to práve reakcia celého radu jeho pôvodných stúpencov. Z verejne známych a vplyvných osobností neviem o jedinom, ktorý by Trumpov útok na Sýriu vyslovene schvaľoval. Hádam len s výnimkou Alexa Jonesa z Infowars, ktorý pre jeho kroky, s ktorými však nesúhlasí, hľadá poľahčujúce okolnosti, sa všetci ostatní na adresu Trumpa vyjadrili dosť príkro. Z amerických publicistov sú to napríklad Patrick Buchanan, Ann Coulterová, Laura Ingrahamová či Michael Savage.
Ešte pozoruhodnejšie sú však voči Trumpovi kritické články na stránkach Breitbart, kde pred svojím odchodom k Trumpovi pôsobil Steve Bannon. A nie je mu tu vyčítaný len útok na Sýriu, ale aj zamestnávanie známych stúpencov globalizmu, a teda odporcov politiky America First, vo svojej administratíve. Nie sú to však len americkí stúpenci trumpizmu, ktorí dnes Trumpa za jeho sýrsku avantúru kritizujú. Svoj nesúhlas dali verejne najavo aj také osobnosti, ako sú „Mr. Brexit“ Nigel Farage či predsedníčka Národného frontu Marine Le Penová.
Aký vplyv bude mať celá vec na americko-ruské vzťahy?
Veľmi teraz záleží na tom, ako prebehnú plánované rokovania Rexa Tillersona so Sergejom Lavrovom. Dočasne je ruská reakcia pomerne zdržanlivá, je zrejmé, že pred touto schôdzkou nemá Rusko záujem celý spor výraznejšie vyhrocovať.
Nebolo by zhoršenie vzťahov s Ruskom nelogické? Hovorilo sa o tom, že aj časť establišmentu sa domnievala, že je lepšie dohodnúť sa s Ruskom proti silnejúcej Číne, teda niečo podobné, čo za Nixona urobil Kissinger, iba s vymenením Ruska a Číny. Je tiež zaujímavé, že útok bol nariadený v tom čase, keď sa Trump schádzal s čínskym prezidentom…
Áno. Fakticky totiž platí, že hlavným konkurentom USA dnes nie je Rusko, ale Čína. To ona si robí chúťky na pozíciu, ktorá predtým Spojeným štátom patrila, totiž akéhosi hlavného protektora globalizmu, prinajmenšom toho ekonomického. Všimnite si rolu, ktorú Čína, respektíve jej prezident, hrali na tohtoročnom zlete globalistov v Davose.
Čínsky minister zahraničných vecí Wang I. (vpravo) a americký minister zahraničných vecí Rex Tillerson počas stretnutia v druhej polovici marca v Pekingu. Zdroj: TASR
Rusko má iné záujmy, ide viac národným smerom, smerom k multipolárnemu usporiadaniu sveta. Je preto v záujme USA vraziť klin medzi Rusko a Čínu, je však otázne, či sa Putin s touto rolou bude ochotný zmieriť. Osobne si myslím, že nie. Zvlášť v situácii, keď Trumpova politika bude buď nevyspytateľná, či naopak až príliš predvídateľná svojím podliehaním vplyvu intervencionistov.
Objavujú sa vyhlásenia, že sme na pokraji 3. svetovej vojny. Niektoré médiá opäť vyťahujú príbeh s „rozbuškou“ v podobe vraždy Franza Ferdinanda d'Este či útoku na vysielač v Gliwiciach. Čo na takéto úvahy povedať?
Ľudia ako John McCain či Lindsey Grahamová sa na boj s Ruskom, samozrejme, trasú. Avšak nemýľte sa, tá vojna už nejaký čas prebieha. Nemá síce parametre priamej vojenskej konfrontácie, ako to bolo v prípade dvoch predchádzajúcich svetových vojen, skrátka sa len bojuje inými zbraňami. Neviem, či a prípadne kedy sa to môže preklopiť vo vojnu klasickými prostriedkami, nezdá sa mi však, že sa k niečomu takému v súvislosti s vývojom v Sýrii bezprostredne schyľuje. Ako som už hovoril, po stretnutí Tillersona s Lavrovom možno budeme o niečo múdrejší.
Z trochu iného súdka. Aký očakávate výsledok francúzskych prezidentských volieb?
Moje želania a očakávania sa tu, bohužiaľ, rozchádzajú. Aj keď som si z nejakých dôvodov myslel, že prejdú tak brexit, ako aj Trump, vo víťazstvo Marine Le Penovej príliš neverím. Obávam sa, že budúcim francúzskym prezidentom bude Macron. Do víťazstva tohto globalizmu, multikulturalizmu a kultúrnemu marxizmu oddaného chránenca „francúzskej“ vetvy Rothschildovcov je totiž investované toľko, že každý iný výsledok by bol nesmiernym prekvapením. Ani neviete, ako rád by som sa vo svojom odhade mýlil! Už len pre tie kyslé ksichty na smrť vydesených europapalášov, ktorým by sa zrútil svet.
- Reklama -
