Prezident Donald Trump je vnímaný stále horšie, pritom jeho voliči ho brali ako muža zmeny. Sú USA na nejakú hlbšiu zmenu – smerom k mnohopolárnemu svetu, sociálnemu štátu, spravodlivejšiemu politickému systému – pripravené?
USA sú svet sám pre seba a zároveň, aspoň vo vlastných očiach, svet sám. Čo s tým, to je teoretická otázka pre filozofov. Lenže tí akosi nie sú, ale aj keby boli, ich názory nemajú väčšiu váhu.
Vnímanie Trumpa americkou verejnosťou je do značnej miery odrazom nevzdelanosti americkej spoločnosti. Je to spoločnosť, v ktorej základné vzdelanie prestalo postupne stačiť a odrazovým mostíkom sa stala stredná škola. Rovnaká vec sa odohrávala a odohráva v Kanade. Jednoduché heslá, jednoduché riešenia pre jednoduchých ľudí. Výrok „Trump nie je môj prezident“ vlastne spochybňuje samotný princíp demokracie. Americké prezidentské voľby sú povrchná estráda. Zruším to, zavediem ono, hovoria kandidáti, ale nikto sa ich nepýta na detaily ich riešenia. Hlavné je „zvíťaziť na body“.
Trump by mohol byť mužom zmeny. Asi viac na medzinárodnom poli ako v domácom reformovaní. Večnú slávu by mu zabezpečilo len to, keby sa dohodol s Ruskom a Čínou na mieri. Bez povedomia o moci rôznych lobistov sa nedá odhadnúť, čo môže Trump dokázať vnútropoliticky.
Nesmie sa zabúdať na to, že USA majú 320 miliónov obyvateľov a ekonomiku, ktorá je úmerná spotrebe takejto spoločnosti. Trump môže presadiť investície do infraštruktúry, môže zrušiť „nevýhodné“ obchodné dohody a zaviesť dovozné clá. Nie je jasné, do akej miery môže vrátiť výrobu, ktorá bola presunutá za ziskom do lacnejších krajín. Môže žiadať Američanov, aby kupovali „americký“ tovar, ale výsledok je neistý a odpoveď čaká na ekonómov.
Ktoré doterajšie kroky Trumpovej administratívy boli pre vás neúnosné a za čo by ste ho, naopak, ocenili?
John F. Kennedy bol prvý prezident, ktorý sa „priatelil“ s televíziou. Trump sa, naopak, musí vyrovnávať so značne nepriateľskými sociálnymi sieťami. Tie vlastne ovplyvňujú klímu v spoločnosti a celkom narúšajú skoršie pomery. Bývalo zvykom počkať prvých sto dní od inaugurácie a až potom začať prezidenta hodnotiť. Tento luxus bol Trumpovi odopretý.
Trump možno začal príliš razantne so svojimi dekrétmi. Možno sa nechal uniesť tým, že mu Obama tými svojimi sťažil situáciu. Otázka je, ako zostavil svoj tím a do akej miery mohol predpokladať, že mu dekréty zhodí súd. To je veľmi neobvyklá situácia. S ObamaCare nepochybne urobil chybu v tom, že nezverejnil vlastnú alternatívu. Trump nepochybne bude výrazným prezidentom.
Do akej miery je politika Kanady, slabšej sestry USA, podriadená americkým záujmom?
Politické vzťahy medzi USA a Kanadou sú do značnej miery ovplyvnené tým, kto je v Ottawe pri moci. Liberáli si väčšinou udržiavali odstup, mali napríklad dobré vzťahy s Kubou. Pierre Trudeau mal výborné vzťahy s Castrom. Kanada si až do zapojenia sa do vojny v Afganistane zakladala na svojej povesti mierotvorcu. Kanada poskytovala politický azyl Američanom, ktorí odmietali ísť do Vietnamu. Situácia sa zmenila, keď bol pri moci Stephen Harper, ktorý silno podporoval Busha mladšieho.
Kanaďania sa cítia nadradení vďaka systému zdravotníctva a dôchodkovému systému. Pokiaľ ide o ekonomiku, tá je do značnej miery prepojená. Obe krajiny si ale obhajujú to svoje. V roku 1989 bola medzi USA a Kanadou uzavretá obchodná dohoda Free Trade Agreement (FTA), o päť rokov neskôr North American Free Trade Agreement (NAFTA), ktorá zahrnula aj Mexiko. Obe dohody mali svojich odporcov a chúlostivé body. FTA nezahŕňala vodu zo spoločných jazier a nikdy nevyriešila otázku hlavného vývozného artiklu, kanadského mäkkého dreva. Popritom sa do USA vyváža nafta získavaná z pieskov v Alberte. Z priemyselnej výroby stojí za zmienku automobilový priemysel. O spotrebný tovar Made in Canada alebo USA prakticky nezakopnete.
Hovorí sa o preventívnom útoku USA na Severnú Kóreu a jasnej reakcii spojencov na rozmiestnenie nových ruských rakiet. Teraz zaútočili Spojené štáty v Sýrii. Myslíte si, že USA opäť „rinčia zbraňami“, že by mohli so spojencami útočiť aj inde?
Mladší Bush povedal pred vojnou v Iraku, že tam má „unfinished business“. Severná Kórea je možno pre mnoho hlupákov takisto „nedokončená práca“, teda nedokončený Vietnam. USA zjavne potrebujú udržiavať chaos v tejto oblasti, aby mohli zdôvodňovať svoju vojenskú prítomnosť a predávať zbrane.
Tak sa robia manévre, ktoré druhá strana považuje za provokáciu. Južná Kórea má na hraniciach zvukovú aparatúru, aby Severnú naštvali hlukom. Je to všetko hlúpe. Problém je v tom, že na klasickú vojnu nie sú ľudia. Málokto sa chce zúčastniť, a tak je nebezpečenstvo, že nakoniec dôjde k jadrovej vojne.
Pokiaľ ide o rozmiestňovanie nových ruských rakiet s plochou dráhou letu, je to Rádio Jerevan. V zásade to je pravda s tým rozdielom, že z jednej strelnice zmizla jedna z dvoch jednotiek, teda štyri rakety na podvozku. Podľa informácií z médií išlo o rakety, ktoré majú dosah menší ako 500 kilometrov a nevzťahuje sa na ne zmluva medzi Ruskom a USA. Tej ale nepodliehajú ani rakety odpaľované z lodí a lietadiel.
NATO – USA, Kanada a EÚ – dáva na „obranu“ 800 miliárd dolárov ročne. To je obrovská nerovnováha oproti ruským 60 miliardám. To sú peniaze, ktoré nemožno brať zo štátnej pokladnice neobmedzene dlho. Ibaže bude vojna alebo sa podarí ďalej udržiavať potrebný chaos a napätie.
Ako vnímate demonštrácie a štrajky v Rusku?
Je veľmi ťažké vedieť, kto za nimi stojí, aké sú rozsiahle a kto ich financuje či organizuje. Rusko iba pred niekoľkými rokmi prijalo zákon, podľa ktorého sú organizácie povinné zverejniť, odkiaľ majú peniaze, a tie, ktoré ich dostávajú zo Západu, sú považované za nepriateľské.
Kyjevský Majdan bol pôvodne prezentovaný ako protest okrádaných proti oligarchom.
Nedávno aktivista Alexej Navaľnyj zverejnil video o majetku premiéra Dmitrija Medvedeva a je to podobné, ako čo sa našlo po úteku Viktora Janukovyča z Ukrajiny. Prečo vôbec títo ľudia tak hromadia bohatstvo, ktoré nikdy nebudú schopní plne využiť?
Hromadenie majetku nemusí byť otázka osobnej voľby, ale zhody okolností. Hovorí sa, že na úrovni 100 miliónov dolárov nezáleží na tom, či ich človek má alebo dlhuje. Kedysi som sa stretol s vtedy najbohatším Kanaďanom Rodom Brydenom. Jeho dcéra hrala tenis na rovnakom turnaji ako moja, a tak sme sedeli pri kurte a bavili sa o hokeji. Vlastnil vtedy Ottawa Senators a prostredníctvom nich skoro o všetko prišiel. Bol to taký nenápadný chlapík. Bavilo ho investovať, ale zjavne to nerobil, aby sa bohatstvom vystavoval.
Bohatstvo dáva pocit moci. Asi pred dvadsiatimi rokmi bol v Ontáriu škandál, pretože jedno ministerstvo si na rokovania s obchodníkmi prenajímalo luxusný hotel pri Niagarských vodopádoch. Ministerstvo vraj bolo príliš ošumelé, aby sa tam prijímali bohatí. Ako sa asi cíti premiér, ktorý s odretými ušami nasporil pár miliónov na byt, a navštívi svojho známeho advokáta v jeho luxusnej vile? Bohatstvo, ktoré človeka zbaví strachu z existencie, je vec individuálna. Mnohí chcú toľko, že ich to raz zabije.
V Európe sa teraz udialo niekoľko teroristických útokov za sebou, Londýn, Petrohrad, Štokholm. Premýšľali ste, ako tomu čeliť?
Myslím si, že väčšie nebezpečenstvo než terorizmus predstavujú médiá, ktoré každú udalosť rozpitvávajú do detailov. Keby nešlo o ľudí, mohol by človek mať dojem, že sleduje reláciu „s mikrofónom za teroristom“. Redaktori, napríklad ČT 24, kladú do omrzenia otázky, koľko je mŕtvych a koľko ranených a či sa už vie, kto to urobil. A samozrejme, či v tom nejde Putin sám.
Z Londýna, Petrohradu, Štokholmu sa okamžite stane svetová inšpirácia pre ďalších teroristov. Existuje takzvaný copycat, teda opičenie sa, ktoré vedie k opakovaniu, aby sa človek preslávil. To, že sa odohralo niekoľko útokov autami za sebou, nie je náhoda. Ak sa niekto rozhodne pre útok, zabrániť sa mu nedá. Na tom sa zhodujú všetci špecialisti. Lenže je to len polovica problému. Nejde len o to, ako je útok vykonaný, ale hlavne prečo. Tou druhou časťou otázky sa málokto zaoberá, pretože je zatlačená do pozadia tvrdením, že s teroristami sa nehovorí. Možno sa nechceme dozvedieť, že nenávisť proti nám je spojená s vojnami, ktoré vedieme.
Kde je vaša hranica medzi bezpečnosťou a osobnou slobodou? Veď napríklad Edward Snowden vyniesol praktiky CIA o špicľovaní ľudí prostredníctvom telefónov a mailov na verejnosť vraj z etických dôvodov, ale niektorí ľudia sa z bezpečnosti nechávajú čipovať…
Mám pocit, že politická moc zneužíva v podstate marginálny počet obetí na ľudských životoch na to, aby utužovala kontrolu nad obyvateľmi. Tým vlastne teroristi dosahujú svoj druhotný cieľ, urobiť život neznesiteľným. Je možné, že to mocní nevnímajú. Sú zvyknutí mať za zadkom policajta dvadsaťštyri hodín denne. Mne ulice plné kamier a sledovanie všetkého prekáža.
ŠtB bola smiešne nevýkonná. Teraz sa o každom vie všetko, každý email, SMS a hovor. Pohyb po meste pešo alebo autom. V Kanade existuje zákon, podľa ktorého môže byť občan zadržaný na základe obvinenia, ktoré je také tajné, že nemôže byť oznámené obhajcovi.
Katastrofických filmov o budúcnosti boli natočené stovky. Je to „skvelý tovar“. Ktorý z tých, čo ste videli, spĺňa najviac vašu predstavu o tom, čo sa na Zemi môže stať?
Nemám také filmy rád. K Orwellovi a jeho 1984 sa blížime a to je samo osebe katastrofické až dosť.
