V minulosti ste boli úspešným futbalovým trénerom, prečo ste sa rozhodli vstúpiť do politiky? A prečo padla vaša voľba práve na stranu Smer?
V čase, keď vznikala strana Smer, som sa spoznal so skupinou ľudí, ktorí stranu zakladali. Chodili sme spoločne okolo Slovenska a veľmi sa mi páčilo, že to boli mladí ľudia, ktorí mali veľmi dobré myšlienky a boli aj dobrá partia. Keďže ma aj ľudia po Slovensku poznajú, myslím, že som Smeru zlú reklamu nerobil.
Ja osobne som sa cítil medzi týmito ľuďmi dobre. Predsa len, medzi športovcami je iná rétorika, iný humor a tu bol tiež iný. Takže mňa to tam priťahovalo.
Od začiatku boli ku mne veľmi slušní, milí a hlavne to boli ľudia, ktorí chceli niečo dokázať.
Kto vás teda pritiahol do strany?
Mne nikto nediktoval, aby som tam ku nim šiel a robil im reklamu. A ani ja som tam cielene nechodil, aby som sa zviditeľňoval, keďže v tom čase mal (futbalový) Slovan dobré meno a aj ja som medzi športovcami či divákmi mal dobré meno.
Chodil som tam preto, lebo som sa tam dobre cítil. Ale určite to nebolo o tom, že ja by som si dával dáke podmienky. To vôbec nie.
Skôr to bolo o tom, že na týchto akciách som sa bližšie spoznal s týmito ľuďmi, ktorí stranu založili. Či už to bol pán premiér, Robo Kaliňák, Monika Beňová alebo Dušan Čaplovič. No a vlastne zotrval som s nimi až dodnes.
Dlhé roky som bol sympatizant a tak som si povedal, že načo byť sympatizantom? Aj tak ma budú ľudia brať ako smeráka, tak som sa rozhodol normálne vstúpiť do politiky.
V čom je politické prostredie iné oproti svetu profesionálneho športu? Lebo na prvý pohľad ide v oboch prípadoch o dosť neľútostné oblasti, ktoré sa vo svojej podstate príliš od seba neodlišujú…
V každej oblasti by mali platiť isté pravidlá, no myslím si, že v športe platia tie pravidlá ďaleko viac. Také podrazy ako v politike sa v športe nedejú. Ono, v športe sa to rozhoduje na ihrisku a aj keď vám, prípadne súperovi niekto trošku pomôže, tak sa z dlhodobého hľadiska presadí ten lepší vlastnou kvalitou.
Ale v politike je to nečitateľné, je to len hľadanie chýb na súperovi. Pričom ten súboj nie je až taký férový ako v športe.
Dušan Galis v časoch hráčskej kariéry. Za reprezentáciu Československa odohral osem stretnutí, strelil jeden gól. Zdroj: Facebook / História Tehelného pola
Prejdime teraz k inej téme. Témou číslo jeden v uplynulých dňoch sú na Slovensku Mečiarove amnestie. Aký je váš názor na danú problematiku?
Jednoznačne by sa to malo vyšetriť. O tom nemôže nikto pochybovať. Rovnako, ako by sa mala vyšetriť vražda Remiáša. Tá sa vyšetriť aj mohla… Nie som však právnik a teraz, čo je dôležitejšie – parlament alebo ústavný súd?
V každom prípade, ak to rozhodne parlament, v poriadku. Potom sa ale pýtam, načo je ústavný súd? Keďže ale nie som právnik a tým pádom nie som v tom odborne zainteresovaný, tak si myslím, že by sme mali dôverovať ľuďom, ktorí sú v tejto problematike kompetentní.
Samozrejme, z morálneho hľadiska nepoznám asi na Slovensku človeka, ktorý by bol proti vyšetreniu. Ale potom sa treba pýtať aj to, kto zabil Duckého alebo kto zabil Valka. To naozaj nech platí to, čo povedal Mečiar v televízii, že keď už jedného, tak potom všetkých. Pre všetkých by to malo platiť rovnako.
Iste, nepochybujem, že je to aj politická hra a niekomu to vyhovuje, ale nielen ja, ale každý Slovák by mal byť z morálneho hľadiska jednoznačne za odtajnenie a vyšetrenie. O tom netreba ani diskutovať.
Čo hovoríte na obvinenia od Transparency International Slovensko, že dotácie na multifunkčné ihriská boli až podozrivo často odklepnuté obciam so starostami Smeru? Keďže vy ste boli splnomocnencom vlády pre šport, tak práve vaše meno sa spomína v tejto súvislosti najčastejšie.
Nesúhlasím s tým, lebo na toto sme si dávali v strane pozor. Nedostávali dotácie určite iba obce, ktorých starostovia kandidovali za Smer. Aj nezávislí dostali dotácie, aj Most-Híd, aj SMK a rovnako tak ďalší. Takže s týmto tvrdením nemôžem súhlasiť.
Gabriel Šipoš zo spomínanej organizácie ale tvrdí, že obce so starostami Smeru mali dvojnásobne vyššiu šancu získať spomínanú dotáciu…
Je to jeho názor, s tým ťažko niečo spravím. Vybrané obce museli spĺňať podmienky, pričom určite nie som presvedčený, že by som zvýhodňoval obce so starostami Smeru. Nejaké dotácie boli aj z rezervy pána premiéra.
Navyše v tých konkrétnych dedinách nežijú len deti voličov Smeru, ihriská môže využívať každý bez ohľadu na nejaké stranícke zafarbenie. Veď ide len o to, aby sa tie deti mali kde hrať a aby mali kde športovať.
To len u nás sa všetko politizuje. Pamätáte sa, koľko tu bolo kriku, keď v Bratislave staval (Juraj) Široký hokejovú halu? A kto potom tú arénu nakoniec otváral? Iveta Radičová s Ivanom Miklošom. Pritom oni to predtým najviac kritizovali. No a dnes vidíme, že hala je stále vyťažená. Okrem hokejovej KHL sú tam koncerty, uskutočnil sa tam šampionát v krasokorčuľovaní.
Aký máte názor na zákon o športe? Začiatkom decembra prišli DušanTittel a Tibor Jančula, zhodou okolností tiež bývalí profesionálni športovci, s pozmeňovacím návrhom, ktorý obsahoval až 70 bodov v rámci zmien. Je už teraz zákon o športe konečne funkčným zákonom, ktorý slúži športovcom, a nie naopak?
Nechcem sa ako koaličný partner k tomu veľmi vyjadrovať. Ja osobne som sa k tomu zákonu nevyjadril a ani som nevedel, čo tam je nové. Ale bude sa to meniť, lebo stále to nie je dobré.
Viac o zákone o športe TU
Problémom je tiež zhoršujúci sa zdravotný stav súčasných detí a mládeže. Športoví tréneri, ako aj niektorí rodičia sa sťažujú, že dnes je na školách telesná výchova úplne na peiférii. Niekedy majú deti za týždeň len jednu až dve hodiny telesnej výchovy, čo je žalostne málo. Ako docieliť väčšiu podporu školskému a univerzitnému športu, v ktorom ďaleko zaostávame za okolitými krajinami?
Naša mládež nemá vzory v športovcoch, naša mládež má vzory v antišportovcoch. Čím drzejší a arogantnejší, tým väčší vzor. Dnes si deti vyberajú vzory z internetu, respektíve iPhonu. A čím je tam viac extravagancie a výstrednosti, tým je to mladým ľuďom viac sympatické. Čiže keď porovnám, ako by sa dala využiť napríklad popularita (Petra) Sagana, tak rozhodne máme čo doháňať. Ja keď som bol dieťa, tak som mal vzory, navyše v našich športovcoch.
Smutné je aj to, že pred mesiacom nikto nepoznal toho mladého šprintéra (Ján Volko – pozn. red.), ktorý získal na ME striebornú medailu. Dva dni bol senzáciou, objavil sa vo všetkých médiách a potom koniec. A to je škoda. Mali by sme viac pracovať s týmto úspechom našich reprezentantov.
Práve spomínaní detskí športoví hrdinovia zohrávajú kľúčovú rolu v rámci pritiahnutia detí k športu. Nemali by práve samosprávy a ministerstvo viac spolupracovať so školami a vyvinúť väčšie úsilie z hľadiska rôznych podporných akcií a projektov? Napr. vstupenky zadarmo pre vybrané školy na medzištátny zápas slovenskej reprezentácie, beseda s olympionikmi?
Samozrejme. Bez tých vzorov to nejde, no na druhej strane aj niektorí profišportovci by sa mali viac angažovať. Tak, ako to bolo v prípade Paľa Demitru, ktorý veľmi pomáhal tamojšej škole. Čiže každé také naše veľké meno by si mohlo na sklonku vziať taký minipatronát nad nejakou školou a trošku tam rozprúdiť ten záujem, respektíve podchytiť mladých ľudí.
Alebo keď majú zraz reprezentanti, a tým nemyslím len futbalistov, tak prečo by nemohli ísť po večeroch na nejakú besedu so školákmi? Pre tie deti by to bol obrovský zážitok.
A potom je tiež dôležité, aby boli vytvorené vhodné podmienky na ten šport, ktorý chcú deti robiť a nie ´znásilňovať to´. Keď má niekto vzťah k florbalu, tak nech hráva florbal. Treba mu však na to vytvoriť adekvátne podmienky.
Keď som bol splnomocnencom vlády pre šport, tak sme po Slovensku robili olympiády a malo to veľmi dobrý ohlas.
Podľa Galisa je základom vytvoriť deťom jednak dostatočne kvalitné zázemie na šport a tiež skúsiť viac zaangažovať slovenské športové hviezdy do interakcie so školami. Zdroj: Facebook / Športový klub ARGO
Okrem toho tiež zastávam názor, že by sme mali dávať v kolektívnych športoch viac príležitosť našim odchovancom. Aby mali motiváciu a videli, že dostať sa do ligy alebo do prvého tímu je reálne.
Chodím často po Slovensku a tvrdím, že stále tu máme veľa športových talentov. Pritom sú možno aj lepší od tých, o ktorých si myslíme, že sú u nás najlepší. Len nedostávajú ten priestor. A niekedy je to aj o šťastí. No v prvom rade je to o nejakej sebadisciplíne a vôli mladého človeka byť lepším a zdokonaľovať sa. Ale to už sa opäť vraciam k tomu, že na to musí mať aj vytvorené patričné podmienky. Dnes už vám deti samé neprídu na škvárové ihrisko. Doba pokročila a treba sa tomu prispôsobiť.
Neláka vás návrat k trénovaniu? Nehovoríte si občas, že namiesto poslaneckej lavice by bolo príjemnejšie stáť na trávniku a hráčom radšej udeľovať pokyny?
Trénovanie je úžasná vec. Ja som Slovan trénoval aj v čase, keď som bol poslanec, pričom sme získali majstrovský titul. Ale spoločenské postavenie trénera sa zmenilo, tréner bol kedysi boh. Rozhodoval o posilách, o nákupoch, o tom, kto bude a kto nebude hrať.
Nepatrím však už do tejto mladej skupiny trénerov, ktorí sa riadia niečím iným. Ja som už raz taký, že ak som o niekom presvedčený, že poctivo trénuje a je dobrý, tak mu tú šancu dám. Bez ohľadu na vek alebo skúsenosti.
Zakončime však rozhovor predsa len politickou témou. Máte svoj politický vzor? Ak áno, koho a prečo?
Ja si vysoko vážim pána premiéra Fica. Poznám ho dlho nielen politicky, ale predovšetkým ľudsky. Klobúk dole pred ním. Je to ozaj férový chlap a aj z pozície premiéra sa so mnou baví ako rovný s rovným. Je to skúsený politik a vždy ma vie upokojiť. Pre mňa je on číslo jeden.
