Návrh vlády je nebezpečný! Exminister Šimko prehovoril

    0
    Ivan Šimko dnes (Autor: mr)

    Návrh, ktorý predstavila vládna koalícia v tomto týždni ako historický kompromis, a ktorý má umožniť zrušiť Mečiarove amnestie, je podľa vás nielen alibistický, ale vniesol by do ústavy nebezpečný prvok. V čom je riziko?

    Zrušenie amnestií, ktoré zablokovali možnosť spravodlivého vyšetrenia verejne známych zločinov, je výsostne politickým činom. Je dôležité, aby politické rozhodnutia v štáte prijímali orgány, ktoré za ne nesú politickú zodpovednosť. Inštitúcia, ktorá nesie najvyššiu takúto politickú zodpovednosť, je parlament. Jeho členovia musia raz za štyri roky predstúpiť pred voličov a tí im za ich rozhodovanie vystavia účet. Nie vždy to funguje ideálne, ale nič lepšie ľudstvo zatiaľ nevymyslelo. Ak necháme prijímať politické rozhodnutia ľudí alebo inštitúcie, ktoré nie sú takto politicky zodpovedné nikomu, tak to vždy vedie k postupnému zneužitiu moci. Preto je tento návrh nebezpečný. Konečné politické rozhodnutie prenecháva sudcom Ústavného súdu SR, ktorí nie sú zaradení do žiadneho systému politickej zodpovednosti. Ich úloha v ústavnom systéme je iná.

    Viete si predstaviť, že by si parlament v ústave schválil novú kompetenciu preskúmavať a rušiť rozhodnutia prezidenta republiky o udelení milosti? Týka sa to v tomto prípade iba Mečiarových amnestií alebo by pod to spadali aj amnestie nebohého prezidenta Michala Kováča?

    Ak by sa menila ústava, tak by to nemalo byť nikdy len pre nejaký konkrétny prípad. To znamená, že v prípade, ak by si Národná rada SR schválila takúto kompetenciu, platila by pre každý prípad amnestie.

    Je tu však jeden háčik. Vláda a najmä jej predseda podmieňujú zrušenie amnestií až na základe rozhodnutia Ústavného súdu SR. Je v tomto prípade takéto rozhodnutie vôbec potrebné? Nie je to alibizmus odvolávať sa na „ústavné“ riešenie?

    Veď práve! V dnešnej politike sa používajú silné slová, často na hranici vulgárnosti, ale zdá sa mi, že je to hlavne preto, aby ich pôvodcovia zakryli nedostatok vlastnej politickej odvahy rozhodnúť o tom, o čom by rozhodnúť mohli. A tak hľadajú, ako by to rozhodnutie, ktoré potom budú musieť obhajovať pred voličmi, preniesli na niekoho, kto to nebude musieť robiť. Nie je to dobrý trend.

    Ústavný súd je ale nevolený orgán. Je v poriadku, že mu zveríme zásadnú politickú kompetenciu? Alebo inak:  na základe akých kritérií by v takejto veci mohol Ústavný súd SR rozhodnúť? 

    Presne do tohto problému sa zamotal tzv. historicky kompromisný vládny návrh riešenia Mečiarových amnestií. Kompromis znamená, že každý z jeho účastníkov je ochotný v niečom ustúpiť. Veľmi často je to jediná cesta, ako možno v pluralitnej spoločnosti dospieť k nejakému rozhodnutiu. Ale nie vždy je to dobrá cesta. Sú kompromisy, v ktorých sa ustúpi od niečoho, čo je podstatné. V demokracii je takýmto podstatným princípom systém politickej zodpovednosti. Ten, kto prijíma politické rozhodnutia, má skladať účty svojim voličom. Preto tento kompromis patrí k tým nešťastným.

    Na sociálnej sieti ste napísali, že problémom Mečiarových amnestií nikdy nebolo to, že by boli v rozpore s kompetenciami, ktoré ústava zveruje hlave štátu. Aj keď zastupujúcej. Ich problémom bol podľa vás problém politický: zablokovali spravodlivé vyšetrenie verejne známych zločinov. A odblokovanie tohto stavu je možné urobiť len politickým rozhodnutím. Ak o toto rozhodnutie požiadame ústavný súd, tak z neho urobíme najvyšší ústavný politický orgán v štáte. Znamená to, že celé je to fraška, na ktorej sa niekto s niekým už dohodol?

    O žiadnej takej dohode, samozrejme, neviem. Problém je v tom, že nech by Ústavný súd SR rozhodol v tejto veci napokon akokoľvek, nebudú jeho sudcovia musieť nikdy prestúpiť pred voličov a obhajovať pred nimi toto svoje politické rozhodnutie.

    Vráťme sa ale k samotnému návrhu vládnej koalície. Ak  prejde, Ústavný súd SR bude musieť vstúpiť priamo do centra politického zápasu a rozhodnúť nie podľa textu ústavných ustanovení, ale podľa toho, čo považuje za politicky správne. Stáva sa týmto Ústavný súd SR súčasťou politického reťazca?

    V takom prípade by sa pri vykonávaní tejto novej kompetencie takým stal.

    Napísali ste tiež, že Ústavný súd SR môže svoje rozhodnutie vydať na rozdiel od poslancov Národnej rady SR  bez toho, aby za to niesol akúkoľvek politickú zodpovednosť. Naozaj nenesie žiadnu zodpovednosť?

    Politická zodpovednosť je v demokratickom usporiadaní zodpovednosť poslancov voči voličom a členom výkonnej moci voči parlamentu. To neznamená, že nejestvujú aj iné formy zodpovednosti. Sudcovia sú za výkon svojej sudcovskej činnosti, samozrejme, tiež zodpovední, ale nie je to tento typ politickej zodpovednosti. A ani by to nebolo dobre. Pretože sudcovia majú rozhodovať predovšetkým podľa zákona. Nemali by byť pod tlakom verejnej mienky. Je to úplne iná forma spoločenskej zodpovednosti. Preto by sme ich mali pred politikou skôr chrániť. Je nezodpovedné zbavovanie sa vlastnej zodpovednosti, ak vláda alebo parlament požiadajú súd, aby za nich rozhodol politicky senzitívnu vec. Aby potom svojim voličom mohli povedať, „ja nič, veď to rozhodol súd“.

    Ako bývalý minister spravodlivosti zastávate názor, že toto nie je cesta k odblokovaniu nespravodlivého zneužitia inštitútu amnestie, je to cesta k formovaniu nevoleného politického orgánu, ktorý bude stáť nad všetkými, a ktorý sa za svoje rozhodnutie nebude musieť zodpovedať voličom. Dá sa tomu v tejto chvíli nejako zabrániť?

    Samozrejme, neschváliť to.

    Ak sa vrátime k samotnej podstate, prečo vôbec Mečiar amnestie udelil, ako sa po takmer 22 rokoch od únosu pozeráte na celú udalosť? Bolo to podľa vás na priamy Mečiarov pokyn? Lebo SIS bola len vykonávateľom pokynu niekoho. Mohol tento pokyn dať priamo Mečiar? Akú zodpovednosť by mal niesť Ivan Lexa?

    Práve preto je potrebné zrušiť Mečiarove amnestie, aby sme mohli poznať odpovede na tieto otázky. Preto by si nemali najvyššie orgány štátu, ktorým by malo ísť o pravdu a spravodlivosť vo verejnom živote, prehadzovať tento problém ako horúci zemiak. 

    V dôsledku únosu a následných udalostí po ňom prišiel o život Róbert Remiáš. Ani jeho vrahovia neboli nikdy potrestaní. Oláha aj Roháča spod obžaloby oslobodili, rovnako ako Ivana Lexu. Mečiar nechce pripustiť, že išlo o vraždu, resp. o atentát. Ako to vidíte vy? Môžeme sa tu ešte dočkať po 21 rokoch spravodlivého trestu pre vinníkov? 

    Ja verím, že spravodlivosť sa napokon presadí. Len by to malo ísť cestou, ktorá k nej vedie demokratickým spôsobom. Lynč ani kabinetné rozhodovanie bez politickej zodpovednosti k skutočnej spravodlivosti nevedú.

    - Reklama -