Oligarchizácia slovenskej politiky… Automobilky môžu odísť a staneme sa Detroitom. Ficovi chýba zázemie. Brigita Schmögnerová prehovorila

0
Brigita Schmögnerová (Autor: Facebook)
Pred pár dňami zomrel Vladimír Fruni, bývalý majiteľ BMG Invest a Horizont Slovakia. Ako vtedajšia ministerka financií ste správne varovali, že činnosť nebankových subjektov nepodlieha regulácii, dozoru ani obmedzeniam a že ukladanie úspor je mimoriadne riskantné. Aký je váš pohľad s odstupom času na to, čo sa vtedy udialo?
 
Nebankovky vznikali a operovali v SR skôr, ako nastúpila 1. Dzurindova vláda. Bolo ich okolo polovice stovky a nebola to iba skúsenosť SR. Tzv. Ponziho schéma je viac ako sto rokov stará. V Albánsku ich pád napríklad vyvolal masové protesty a krviprelievanie. MF SR v čase môjho ministrovania, príp. s legislatívnou pomocou ministerstva spravodlivosti sa snažilo robiť, čo bolo v jeho silách. Zakázať nebankovky, ktoré držali vo svojich rukách už desiatky miliárd korún sa nedalo, dalo sa iba legislatívne ich činnosť obmedziť tak, aby sa viac chránili dôverčiví vkladatelia. Tomu mala pomôcť i mediálna kampaň. Mnohí boli ale presvedčení, že im MF SR nepraje, aby zbohatli, keď sme ich nabádali, aby svoje vklady ukladali do bánk, kde boli chránené. Možno sa mohlo predchádzať ich vzniku v polovici 90. rokov, ale bolo by sa namietalo, že sa obmedzuje slobodné podnikanie…
 
Robert Fico v čase, keď vznikala strana Smer-SD hovoril, že je potrebné čiastočne odškodniť poškodených nebankovkami, ale odškodnenie je v súčasnosti iba čiastočné. Nemal štát niesť väčšiu zodpovednosť a aké má štát možnosti?
 
Aj iné politické strany vo svojich volebných programoch vo voľbách v roku 2002 a v nasledujúcich voľbách odškodnenie sľubovali. Neskoršie už od toho odskočili. Otázkou je, kto a z akých zdrojov sa malo odškodňovať? Bolo by asi správne, aby platili predovšetkým tí, ktorí na nebankovkách zbohatli. A nebol to iba Fruni. Okrem majiteľov nebankoviek zarobili aj tí, ktorí do pyramídovej schémy vložili svoje vklady medzi prvými a vrátili sa im s 30- či 40-percentným úrokom. Zarobili na tých, ktorí, žiaľ, o svoje vklady prišli. Nepochybne v mnohých prípadoch išlo o malé domáce tragédie. 
 
So súčasným premiérom ste kedysi začínali v SDĽ. Ako hodnotíte jeho politiku teraz?
 
SDĽ bola inou stranou, akou je Smer-SD. Volebne nebola rovnako úspešnou, ale nemyslím, že jej hlavným prepadákom bola jej značne decentralizovaná riadiaca štruktúra, demokratické princípy, organizovaná odborná činnosť, atď.  R. Fico sa rozhodol vytvoriť stranu na odlišných princípoch a úspešne vyhráva voľby. Keby sa ale nepostavil chrbtom skúsenostiam z SDĽ, mohol by vládnuť úspešnejšie. Chýba mu dostatočné zázemie v odborníkoch i politikoch. Počas troch vlád často napríklad vyberal ministrov „z klobúka“. To sa značne odrazilo i na politike Smeru. Inou vecou je oligarchizácia slovenskej politiky takmer od začiatkov transformačného procesu, ktorej sa nevyhla ani strana Smer.
 
Vo vnútri strany Smeru sa ukazujú názorové pnutia najmä Borisa Zalu a Moniky Flašíkovej-Beňovej. Je podľa vás Smer strana s typickými črtami sociálnej demokracie? Ako vidíte budúcnosť strany?
 
Myslím, že Smer-SD ešte stále pomerne úspešne kopíruje nálady svojho sociálne deprimovaného a pomerne konzervatívneho elektorátu. Inými slovami, vie vyhrávať voľby. Mal by mať ale aj ambíciu svojich voličov krok za krokom uSMERňovať, viesť. Smer je tretíkrát vo vláde. Otázkou je, kam za toto dlhé obdobie spoločnosť posunul. Je na tom trochu lepšie z ekonomického a sociálneho hľadiska, ale je aspoň trochu vzdelanejšia? Kultúrnejšia? Európskejšia? Etickejšia? Spokojnejšia? 
 
Poslanci EP za Smer sú prirodzene ovplyvňovaní liberálno-demokratickou európskou sociálnou demokraciou. Do akej miery niektoré jej hodnoty sú aplikovateľné u nás už dnes, je otázne. Bohužiaľ, európska sociálna demokracia zlyháva v odpovediach na mnohé kľúčové otázky, a preto jej dôveryhodnosť nie je vysoká. Smer skôr či neskôr prejde generačnou obmenou. Či to pomôže Smeru zbaviť sa nánosov z minulosti, je otázne. Siedmy rok beží československý projekt Akadémie sociálnej demokracie, ktorej zámerom je hodnoty sociálnej demokracie sprostredkovať budúcim politikom. Chce pomôcť Smeru i ČSSD v ich budúcej profilácii a sociálno-demokratickej politike v SR a v ČR. 
 
Čo je najväčším problémom na slovenskej politickej scéne a na Slovensku všeobecne? 
 
Slovenská politická scéna sa diametrálne neodlišuje od priemeru v iných štátoch EÚ. Až na to, že opozícia je taká slabá, že sa priživuje iba na rôznych kauzách a kauzičkách. Je hanbou, že sa jej k tomu poskytuje potrava, ako napr. rôzne korupčné aférky a aféry. U nás sa ale zatvára za malú korupciu, veľké tzv. zabudované úniky verejných zdrojov  sa neriešia. Opäť nie sme až takou výnimkou. 
 
Smeruje ekonomický rozvoj krajiny správnym smerom?
 
Ekonomický rozvoj je prostriedkom a nie cieľom. V tomto som zajedno s jedným z bodov Desatora Progresívneho Slovenska. Ekonomický rozvoj ide správnym smerom, ak je udržateľný vo všetkých troch zložkách: ekonomickej, sociálnej i environmentálnej. Ekonomické riziká sú zrejmé. Jedným z najväčších je riziko, že keď raz odídu VW, Kia, PSA a Jaguár Land Rover staneme sa Detroitom.  Napriek pomerne dobrým ekonomickým ukazovateľom, veľká časť spoločnosti z nich neprofituje, je zo spoločnosti vylúčená a jej život sotva možno nazvať dôstojným. Ani naše záväzky v ochrane životného prostredia nie sú exemplárne a okrem toho sa ani neplnia.  Nič nie je čierne ani biele, ale hovoriť o spokojnosti sa v žiadnom prípade nedá. 
 
Ako hodnotí bývala ľavicová politička novovznikajúcu stranu Progresívne Slovensko? Má podľa vás šancu na úspech? Čo by ste im odporučili a čo naopak vytkli?
 
V tejto chvíli je Progresívne Slovensko občianske združenie, aby som citovala z ich webovej stránky, „ktorého cieľom je prezentovanie progresívnych riešení spoločenských problémov a spájanie ľudí, ktorí túto spoločnú predstavu zdieľajú“. V roku 2005 vzniklo OZ Progresívne fórum v skratke Proforum s analogickým krédom. Mimochodom, Progresívne Slovensko má logo dosť podobné logu Profora. Na rozdiel od projektu I. Štefunka nikdy neašpirovalo na to, aby sa transformovalo na stranu, ale drží sa svojho cieľa.
 
Progresívne Slovensko sa na webe predstavuje ako apolitické: „Sme presvedčení, že na nami presadzovaných prioritách sa vedia zhodnúť progresívny kresťan aj liberál, rozumný pravičiar aj socialista.“ A zhodne s tým tvrdí, že najväčšie výzvy Slovenska nemajú ideologický charakter, ich riešenie je progresívnou a technokratickou úlohou. Ak ale na všetko postačia technokratické riešenia, politika stráca zmysel. Stačí vyselektovať neskorumpovaných odborníkov a tí rozhodnú o všetkom. I. Štefunko v neskoršom rozhovore o možnej transformácii OZ na politickú stranu ju už vymedzuje jednoznačnejšie ako stredovú stranu.
 
Iniciátor Progresívneho Slovenska chce oslovovať programom, ktorý má byť hotový v 2. polovici roka. V dnešných časoch, žiaľ, voliča neoslovuje program. Nepochybne sú naň zvedaví politickí analytici… Riadna strana musí mať program, ale i všeličo iné.  V rozhovore, na ktorý sa odvolávam, I. Štefunko sa bránil otázke, kto bude lídrom strany.  Poukázal na  SDĽ vo voľbách v roku 1998 na čele s predsedom Jozefom Migašom, „ktorý nebol viditeľným lídrom“ a strana predsa získala dobré výsledky. Tzv. volebná osmička bola však osmičkou lídrov, t. j. politikov a nie technokratov, z ktorých každý oslovoval iný segment voličstva. Od toho, ako sa s tými a podobnými otázkami I. Štefunko vyrovná, bude závisieť i úspech strany Progresívne Slovensko.
 
Pôsobili ste ako viceprezidentka Európskej banky pre obnovu a rozvoj. Ako vnímate súčasnú Európu? Kde sú najväčšie slabiny Európskej únie?
 
Nedoceňujeme EÚ (pred tým Európske spoločenstvá)  ako projekt, ktorý vznikol po 2. svetovej vojne so zámerom, aby sa vyhlo 3. svetovej vojne a aby sa európske štáty naučili kooperovať. Neskoršie pribudli i nové ciele, o ktorých sa už nehovorí. Jedným z nich bolo, ako nestratiť suverenitu voči finančným i nefinančným trhom a ich reprezentantom (korporáciám, finančným inštitúciám a pod.), ktoré sú mnohokrát násobne silnejšie ako vlády. Integračné spoločenstvo má – na rozdiel od jednotlivých štátov – potenciál byť ich dostatočne silným protihráčom. EÚ na tento cieľ do značnej miery rezignovala. Rezignovala do istej miery i na cieľ sociálnej Európy. Stačí uviesť, že vo väčšine členských štátov rastú sociálno-ekonomické nerovnosti a dokonca chudoba.
 
Kladieme si otázku, kto vlastne v EÚ vládne: bruselská administratíva, silné biznis záujmy, napr. reprezentované Business Europe, najsilnejší  členský štát? EÚ je plná deficitov: hovoríme o deficite demokracie, o deficite solidarity, atď. Napriek tomu je treba urobiť všetko preto, aby sa EÚ nerozpadla a aby sa vrátila k plneniu svojich základných cieľov.    
 
Ako dlho je udržateľný dnešný stav Únie z hľadiska jednotnej meny? Bolo správne, že sme prijali euro?
 
Euro vzniklo ako politický projekt, na ktorom mnohí členovia eurozóny profitovali, spočiatku možno takmer všetci i keď rozdielnou mierou. Na jeho fungovanie ale neboli splnené základné podmienky a finančná a ekonomická kríza ukázala, že „cisár je nahý“. Euro má reálnu možnosť prežiť iba „v užšom kruhu“. Politicky je takéto riešenie ťažké, a preto sa bude súčasná eurozóna  potkýnať ďalej, kým sa nenájde odvaha urobiť zásadnejšie kroky, resp. kým nevznikne  nová kríza. Rozpad eurozóny sa vylúčiť tiež nedá.
 
V súčasnosti sa veľa diskutuje o brexite. Očakávate odchod aj iných krajín? Aké bude mať dôsledky odchod Veľkej Británie  na zvyšok Únie?
 
Želáme si, aby francúzske prezidentské voľby neskomplikovali už i tak zložitú situáciu v EÚ. Brexit – zdá sa – neposilnil euroskeptikov v iných členských štátoch.  Veľkú Britániu čakajú ťažké rokovania. Dôsledky brexitu, ktoré sa ukazujú už dnes, pred jeho začiatkom, budú odrádzať od úvah o vystupovaní z EÚ. No zotrvanie v EÚ by nemalo byť založené na strachu z dôsledkov prípadného vystúpenia z nej. To, aká bude EÚ, z ktorej by nikto nechcel vystúpiť, je v rukách členských štátov. Väčšina národných vlád sa ale správa, akoby EÚ bola „tam vonku“. A myslí si to i voličstvo.
 
- Reklama -