Občan nám dal dôveru. Napĺňame ju dosť chabo, priznáva národniar Farkašovský

0
Karol Farkašovský (Autor: Archív K. F.)

Roky ste pôsobili v médiách, málokto si už pamätá, že dokonca aj ako športový redaktor a reportér v Slovenskom rozhlase, neskôr niekoľko rokov v BBC v Londýne, potom ako šéfredaktor spravodajstva a publicistiky v Slovenskom rozhlase. Potom ste si na istý čas „odskočili“ do politiky, keď ste prijali ponuku riadiť komunikačný odbor v rezorte zdravotníctva u ministra Rudolfa Zajaca, aby ste sa opäť vrátili do médií, aby ste sa na niekoľko rokov usadili do moderátorského kresla TV Markíza. Keďže ste zažili práve pôsobenie v BBC, kde platí okrem iných zásada apolitickosti, znamená váš dávny „odskok“ do politiky a teraz vaše už takmer ročné pôsobenie v politike definitívny prestup z médií do profesionálnej politiky?

Môj dávny odskok do politiky bol apolitický a čisto profesionálny – bol som riaditeľom komunikačného odboru a hovorcom nie ministra, ale ministerstva ako rezortu – to je veľký rozdiel. Pokiaľ ide o súčasnosť, moje rozhodnutie vstúpiť do politiky neznamená, že som sa prestal cítiť novinárom. Po 30 rokoch práce v médiách to ani nie je možné. Dospel som do štádia, v ktorom som si položil otázku, čím ešte môžem byť ako novinár užitočný. A vyšlo mi, že okrem odovzdávania skúseností mladým adeptom tohto remesla, práve politika je oblasť, v ktorej môžem veľa urobiť pre ľudí. Im má totiž politika slúžiť. Rád s ľuďmi komunikujem. Dispozície na to vo mne rozvinula práve novinárčina. Naučila ma nielen s ľuďmi hovoriť, ale počúvať ich a rozumieť im. A to sú tri najdôležitejšie piliere pre každého politika.

Je jasné, že vstupom do SNS ste skončili ako nezávislý a nadstranícky novinár, ste politik s jasnou politickou orientáciou. Neoľutovali ste tento váš krok?

Určite nie. Novinár má v rukách veľkú moc, ale jeho povinnosťou je slúžiť ľuďom – informovať ich pravdivo, objektívne, aktuálne s vysokou garanciou kvality a dôveryhodnosti každej svojej informácie. Politik má rovnako veľkú moc i zodpovednosť a tiež slúži občanom a spoločnosti. Politika je silný nástroj, vďaka ktorému môže politik plniť rovnako krásne a užitočné poslanie – pomáhať ľuďom, zlepšovať kvalitu ich života, riešiť problémy vo všetkých oblastiach spoločnosti.

Čo vám najviac prekáža v slovenskom parlamente? Po takmer roku už to určite viete pomenovať. Čo to teda je?

To, čo ma vždy a nanovo prekvapuje, je zlá komunikácia a neúcta k inému názoru. Koalícia a opozícia sa príliš polarizujú na základe emócií a v niektorých prípadoch aj vášní. Sú zahľadené len do seba. Mať svoj názor a byť presvedčený o svojej pravde je absolútne legitímne. Lenže v demokracii to nie je iba o mojej pravde. Toto právo musím rešpektovať aj u politického rivala. Viesť vecný a kultivovaný dialóg sa dá iba vtedy, keď svojho oponenta počúvam. To platí bez ohľadu na to, či som v koalícii, alebo v opozícii. Často sa mi zdá, akoby počúvať argumenty druhej strany bol neodpustiteľný hriech a uznať iný názor dokonca fatálna prehra.

Pritom parlament by mal byť o kvalitnej argumentácii, vecnej diskusii a najmä o službe občanovi. Jemu sa všetci poslanci zodpovedáme, on nám dal to najcennejšie – svoju dôveru.

Zatiaľ ju napĺňame dosť chabo. Snaha síce je, ale veľkou prekážkou je osobná nevraživosť medzi niektorými politikmi. Prejavuje sa urážkami, invektívami, obviňovaním či vulgárnymi výrazmi. Žiaľ, práve tie priťahujú pozornosť médií a pre niektorých poslancov je to jediná cesta ako takýmto stupídnym politickým marketingom „oslňovať“ svojich voličov a ukazovať im svaly.

Je to však krátkozraké. Parlament nemá byť arénou na hašterenie. Parlament má tvoriť, vylepšovať slovenské zákony a zároveň má byť pre ľudí príkladom, ako efektívne a kultivovane komunikovať. Keďže je pod drobnohľadom verejnosti, veľmi silno vplýva na medziľudské vzťahy aj na úroveň bežnej občianskej komunikácie. Parlament je zrkadlo, v ktorom sa verejnosti súbežne odráža nielen obraz a úroveň každého politika, ale aj modely správania sa a vystupovania.

V NR SR zvyčajne vystupujete zväčša racionálne, s konkrétnymi vecnými návrhmi. Napriek tomu hájite „farby“ vládnej koalície, teda spoločne s Mostom-Híd a Smerom-SD sa podieľate na presadzovaní vládnej politiky. Opozícia kritizuje koalíciu okrem iného za to, že nepripúšťate prakticky žiadne ich návrhy. Je to podľa vás v poriadku? Zažili ste predsa aj zasadania britského parlamentu, kde sa veľmi často schvaľovali aj zákony, ktoré navrhli opoziční poslanci. Prečo je u nás politická „kultúra“, ktorá také niečo prakticky nepripúšťa?

Opäť je to o komunikácii. Ako nováčik v parlamente som si na začiatku myslel, že štartujeme nové volebné obdobie, staré spory či nevyrovnané osobné účty zostanú v minulosti a začneme s čistým stolom. Budeme spolu diskutovať, polemizovať, argumentovať vecne, slušne, efektívne, s ohľadom na naše poslanie – robiť život našich ľudí spokojnejším a šťastnejším. Že skrátka budeme spolu komunikovať o zákonoch bez ohľadu na to, či ich predkladá koalícia, alebo opozícia. Ale tam, kde zaznievajú urážky, osobné útoky, kde sa používajú hanobiace výroky, kde niet elementárnej človečenskej úcty, tam spravidla komunikácia uviazne. Dá sa s niekým rozumne dohodnúť, keď vás neustále obviňuje zo zlodejstva, zrady, označuje za špinu, morálne dno spoločnosti, častuje všetkých kolegov v pléne hrubými výrazmi? A robí to zámerne, len preto, že má v rokovacej sále výrokovú imunitu a na balkóne to všetko snímajú televízne kamery? Je to primitívne a hlúpe.

Koalícia nemá patent na rozum, ale má zodpovednosť za riadenie štátu. Opozícia tiež nemá patent na rozum a nemá ani zodpovednosť za chod krajiny. Má však rovnaké právo návrhy a legislatívne riešenia predkladať a iné návrhy aj kriticky posudzovať. Dá sa to však robiť rozumne a korektne pri dodržiavaní pravidiel slušnej komunikácie. To je cesta k tomu, aby sa aj opozičné návrhy zákonov dočkali väčšinovej podpory a realizácie.

Nevyhnem sa ani téme vystupovania predsedu SNS a súčasne aj NR SR Andreja Danka v médiách i na verejnosti. V jeho verbálnom prejave sa často vyskytujú vecné chyby, chyby v nesprávnej slovenčine. Vy ste v tejto oblasti naozaj profesionál. Venuje sa tejto otázke u Andreja Danka nejaký iný profesionál, aby sa v jeho vystúpeniach neopakovali stále tie isté chyby?

Andrej Danko je človek ako každý iný. Poznám ho dlhšie a v minulosti sme spolu robili mediálno-komunikačné tréningy. Podotýkam, že to bolo z jeho vlastnej iniciatívy. To len dokazuje, že cíti potrebu pracovať na sebe. A zdokonaľovanie komunikácie je u každého človeka v zásade celoživotný proces. Nie je to oblasť, v ktorej by sa dalo všetko naučiť za pár týždňov. Chce to neustály tréning, precvičovanie štylistických, artikulačných, prezentačných zručností a veľa, veľa trpezlivosti. Len tak je možné zbaviť sa zlozvykov, dospieť k väčšej sebaistote.

Som presvedčený, že to predseda parlamentu vie a urobí všetko preto, aby získal komunikačné ostrohy. Ja zase viem, že to s pôsobením v politike myslí úprimne a dobre. Jeho prioritou je budovať silné fungujúce Slovensko so spokojnými a na slušnej úrovni žijúcimi občanmi. Je tiež nováčikom v parlamente a nesie na svojich pleciach obrovskú zodpovednosť. Funkcia predsedu je z pohľadu pracovných i reprezentačných povinností, času, ciest, harmonogramu stretnutí, rokovaní na rôzne témy extrémne náročná. Nečudo, že s ňou súvisí veľký tlak, napätie a stres, čo sa, pochopiteľne, podpisuje aj na komunikácii. Andrej Danko sa ich učí zvládať, aj keď to nie je jednoduchý ani krátky proces. Ale môžem povedať, že má v sebe popri politickej charizme aj primeraný komunikačný potenciál.

Je podľa vás v poriadku značné obmedzenie slobody prejavu prijatím nového zákona o rokovacom poriadku? Nestačili existujúce právne normy a ich dôsledné uplatňovanie? Takto to verejnosť a svet vníma ako „náhubkový zákon“, čo zrejme nie je pre nás dobrá vizitka. Ako to vnímate vy?

Opozícia má okrem zveličovania okamžite naporúdzi aj hanlivé pomenovanie. Čo tak zobrať to z pozitívnej stránky. Každá slušná firma alebo inštitúcia má dnes svoj manuál, ktorý pomáha stavať firemnú kultúru, budovať vzťahy, rieši etické normy na pracovisku, komunikáciu a celkové fungovanie tímu. Považujem za normálne, že to má aj NR SR. Považujem za normálne aj to, že daný manuál – nazvem ho správne Rokovací poriadok – sa v prípade potreby aktualizuje, obnovuje, vylepšuje. Je predsa nevyhnuté, aby reflektoval dobu, podmienky, pomery či potreby, ktoré sa ukážu ako akútne. Ja som bol tiež iniciátorom časového limitu vystúpení v rozprave.

Sám som dokonca verejne sľúbil, že moje vystúpenia v rozprave nikdy nebudú dlhšie ako 10 minút. Tento sľub som dal dobrovoľne s vedomím, že podstata veci sa dá povedať stručne a jasne aj za taký čas. Čo je na tom „náhubkové“, keď máte zaručených najskôr 20 a potom ešte 10 minút na vystúpenie v rozprave. Chce azda niekto tvrdiť, že na celkovej časovej ploche 30 minút, čo je zhruba 10 strán textu na papieri s veľkosťou A4 nemožno vyčerpať tému?

Ste odborníkom najmä na médiá, preto je namieste otázka, či ste spokojný s tým, ako vyzerajú slovenské verejnoprávne médiá? Bolo podľa vás zlúčenie rozhlasu a televízie dobrým krokom, ktorý prospel jednej, druhej či obom inštitúciám? Inými slovami, na Slovensku máme v istej podobe model BBC. Je to v poriadku?

Pri posudzovaní verejnoprávnych médií vychádzam z vlastnej tvorivej skúsenosti a manažérskych poznatkov, ktoré som za dlhé roky pôsobenia v nich nadobudol. Som v tomto maximalista a pre mňa osobne je najvyššou métou verejnoprávnosti britská BBC. Preto vždy porovnávam kvalitu našej verejnoprávnej RTVS práve so spomínanou svetovou jednotkou. RTVS nemožno uprieť, že za posledné roky urobila pokroky. Dokonca profiláciu STV 2 ako naozaj alternatívneho kanálu voči komerčným staniciam hodnotím veľmi vysoko. Žiaľ, nemôžem to konštatovať o Jednotke ani o rozhlase. O niečo sa síce zlepšila ponuka filmov, dokonca aj televízne spravodajstvo nabralo po dlhodobej letargii druhý dych. Trpí však mnohými chorobami, ktoré sa nedajú odstrániť iba príchodom nového komerčne disponovaného manažmentu. Odstrániť sa dajú systémovými zmenami v tvorivom procese, striktným dodržiavaním princípov vyváženosti, objektívnosti, nestrannosti. Tomu ale treba celý redaktorský tím učiť a naučiť.

Dosiahnuť to, aby spravodajstvo bolo popri ostatných kritériách aj zaujímavé, inovatívne, informačne kvalitné, bohaté a dôveryhodné, možno len za predpokladu, že sa zvýši profesionalita v riadení RTVS, ale aj v žurnalistickej tvorbe. Jednoducho musia to robiť profesionáli a to musí byť na obraze vidieť a v éteri počuť. Zatiaľ sa mi zdá, že namiesto udávania tónu RTVS v mnohom, vrátane programu aj ekonomického fungovania, kopíruje komerčné médiá. To nie je dobrá cesta. To nie je cesta k jedinečnosti, ktorou by sa verejnoprávne médium malo vyznačovať a zároveň odlišovať od všetkých ostatných. Chváliť sa po každých televíznych správach, že sa sledovanosť zdvojnásobila, alebo že sledujete najobjektívnejšie spravodajstvo, považujem iba za naivné a lacné masírovanie verejnej mienky v zbožnom želaní, aby si to o RTVS ľudia mysleli.

Objektivita a dôveryhodnosť sa nedosahuje jedným či dvoma objednanými prieskumami. To je beh na veľmi dlhú trať. Diváci i poslucháči na to nepotrebujú upozornenia, oni to sami začnú vnímať a cítiť. Ľudia dnes potrebujú záruky nielen aktuálnej, ale obsahovo i formou hodnotnej informácie, ktorej pravdivosť a kvalitu musí verejnoprávne médium dlhodobo garantovať – samozrejme, pri zohľadnení najvyššej jazykovej úrovne. To, že by značka RTVS napríklad z jazykovej stránky nejako žiarila, nemôžem povedať. Žiaľ, v RTVS spisovná slovenčina – so všetkým, čo s ňou súvisí – teda správnym výberom slov, správnou štylistikou, zrozumiteľnou výstavbou viet a textu, artikuláciou, melodikou a dynamikou reči, zatiaľ k zbraniam veľkého kalibru nepatrí. V tomto sa dokonca zhoršil aj kedysi výnimočný rozhlas.

Na zlepšenie jazykovej úrovne pritom netreba ani viac peňazí od štátu ani z vreciek ľudí. Stačí vôľa, trpezlivosť a zopár šikovných, skutočných profesionálov, ktorí tomu rozumejú.

Občania kritizujú okrem iného napríklad to, že u nás v RTVS na rozdiel od Českej televízie je príliš málo aktuálnej publicistiky, ak nerátame politické debaty. Chýbajú najmä aktuálne témy, ktorými žije väčšina našej populácie, chýba osveta z rôznych oblastí – od finančnej gramotnosti až po praktické rady, ako prežiť v súčasnom zložitom období. Prakticky neexistujú ekonomické redakcie ani v SRo, ani v STV, hoci práve ekonomika ťahá a živí túto krajinu. Plní si z tohto pohľadu najmä televízna časť RTVS verejnoprávnu funkciu?

Je mnoho programových typov, ktoré reflektujú publicistické aj iné témy. Netreba ich kupovať za veľké peniaze. O tom je kreativita, invenčnosť – ktorej je v slovenskom mediálnom prostredí akútny nedostatok. Veľa vecí možno vymyslieť vo vlastnej kuchyni. Stačí motivovať ľudí, otvoriť im možnosti. V televíziách funguje spravodajstvo v systéme – šot na jednu minútu. Medzi úvodným a záverečným stand up povie po jednej vete každá strana a máme hotový vyvážený objektívny šot. V RTVS býva šot o máličko dlhší. Pýtam sa, ako v takomto systéme majú vyrastať novinárske osobnosti, ktoré by dokázali robiť kvalitnú publicistiku? Tá sa bez veľkých a rozmanitých profesionálnych a životných skúseností robiť nedá. Potom vznikajú tzv. rýchlo kvasené moderátorské hviezdy, ktorým pripravujú otázky editori a ktoré si v živom vysielaní a komunikácii s hosťami často nedokážu vydobyť rešpekt. Divák to vidí a cíti. Diváka neoklamete. Divák vie – možno nie úplne odborne, ale svojím spôsobom – zhodnotiť profesionalitu moderátora a kreativitu tvorcov relácií.

Neodpustím si otázku, ktorú ste už dostali viackrát. Oslovovala by vás funkcia generálneho riaditeľa RTVS? Skúseností máte na rozdávanie, zrejme by sa našla aj politická podpora. Máte takúto ambíciu?

Ja už som sa na túto tému jasne vyjadril, iba niektoré denníky si to účelovo interpretovali po svojom, že bažím po stoličke riaditeľa. Pravda je taká, že keby niekto pri tvorbe projektu verejnoprávneho média potreboval moje skúsenosti a požiadal o pomoc – rád to urobím. Ja som však v parlamentných voľbách dostal od ľudí niečo, čo sa nedá zohnať ani kúpiť, čo sa ma hlboko a bytostne dotklo. Niečo, čo si nesmierne vážim a cením. Dostal som obrovskú dôveru.

A preto som presvedčený, že práve prácou v najvyššom zákonodarnom orgáne môžem byť ľuďom prospešný a zmysluplne zúročiť svoje životné i profesionálne skúsenosti pri tvorbe mediálnej a inej legislatívy. 

Okrem médií sa venujete v parlamente aj zahraničnej politike. Ako vnímate súčasnú napätú situáciu v Európe, ale aj vo svete najmä v súvislosti s dvomi faktormi: s imigračnou vlnou, ktorá neutícha a v súvislosti s nejasnou budúcnosťou Európskej únie?

Európa – presnejšie Únia – trochu zaspala na vavrínoch. Prebúdzanie do novej reality je kruté. Stav rozospatosti a náhleho prebudenia je vždy kritický a kým sa naštartuje imunita, môže byť aj neskoro. O migračnú vlnu si Európa koledovala. Bola a je ťažkopádna pri riešení medzinárodných problémov. Chýba jej nasadenie, má energiu spiacej krásavice a je značne alibistická. Pomaly sa však presviedča o tom, že stret rôznych kultúr a náboženstiev v živote neprebieha tak idylicky, ako sa to pri zelených rokovacích stoloch a pred televíznymi kamerami zdá. Musíme akcelerovať, musíme byť v postojoch jednoznační, principiálni a chrániť naše národné a európske hodnoty aj spôsob života. Túto povinnosť máme voči sebe samým a voči našim deťom. Keď toto budeme mať vyriešené, ujasnené, pripravené a rozbehnuté… potom otvárajme náruč a pomáhajme – nie bezbreho a naivne, ale rozumne a účinne. Vyberajme si, komu pomoc poskytneme, máme na to právo. Myslime dopredu a nedopusťme, aby nás v budúcnosti naše deti za naše činy, urobené v akejsi liberálnej naivite alebo mediálnej hystérii, odsudzovali a aby nebodaj za ne trpeli.

- Reklama -